Nové začiatky (2): Pavol Zavoďan: Nebolo odo mňa lepšieho alkoholika

Tri príbehy, tri stretnutia s Kristom, tri nové začiatky. V seriáli Nové začiatky prinášame príbehy ľudí, ktorým Boh daroval druhú šancu. Dnes svedčí Pavol Zavoďan, bývalý alkoholik.

ALKOHOLIK PRVEJ TRIEDY

Skúsenosť veľkého nového začiatku má aj štyridsiatnik Pavol Zavoďan. Vyrastal a aj dnes žije na Orave. Medzi týmito dvoma obdobiami sa v jeho živote udial veľký, priam až dramatický príbeh.

Pri džúse v miestnom podniku sa v spomienkach vraciame do čias jeho mladosti. Keď sa pýtam, akým životom vtedy žil, odpovedá bez najmenšej snahy niečo prikrášliť. „Veľmi zlým,“ hovorí priamo, „alkohol, nečistota, hazard… úplne všetko.“ Alkohol bol pre neho vtedy najväčšou prioritou. „Bol som alkoholik prvej triedy, nebolo lepšieho, ako som bol ja,“ hovorí tvrdou rečou. Takýto životný štýl začal u Pavla veľmi skoro, pričom spoločníkmi mu väčšinou boli jeho alebo sestrini kamaráti.. „Už v dvanástich-trinástich sme začali vyvádzať, boli sme veľkí geroji,“ spomína si Pavol, „išlo to so mnou prudko dolu vodou, bol som úplne v páde.“

Vysvetľuje, že v tom období vôbec nebol pri Bohu, naopak, šiel úplne opačným smerom. Boh vtedy nemal v jeho živote žiadne miesto. „Keď poviem pravdu, tak som asi ani nevedel, kto to je,“ hovorí a dopĺňa, že ak aj kde-tu zašiel na nedeľnú svätú omšu, tak jedine z donútenia.

LETEL SOM DVADSAŤŠTYRI METROV

Pavlov spôsob života šiel ruka v ruke s mnohými výtržnosťami. „Už vtedy som mal veľmi špinavý register trestov,“ hovorí, „a tým, že som bol v alkohole, ani som o tom nevedel, že som toľkokrát trestaný, hoc išlo neraz aj o veľké blbosti.“ K tomu sa pridalo opakované vyčíňanie doma voči najbližším, ktoré vyvrcholilo nebezpečným vyhrážaním.

V roku 2013 sa Pavlovi prihodil veľmi vážny úraz, keď ho podguráženého neďaleko domu zrazilo auto. „Letel som dvadsaťštyri metrov, lekári mi nedávali žiadne šance, nemal som ani rozprávať,“ spomína Pavol a zdôrazňuje, že už vtedy musel Pán Boh nejako zasiahnuť, že vôbec prežil. „Operovali mi hlavu, mal som epilepsiu, nemal som zaplatenú pôžičku…oni ma ani nechceli prebrať. Keby nie mama… to ona ťahala Pána Boha, aby mi pomohol, vzala na seba aj moju pôžičku,“ zamýšľa sa Pavol. Napriek tomu, že po úraze a operácii mal úplne prestať piť alkohol, on v tom naďalej pokračoval.

Od týchto udalostí bol Pavol Zavoďan na pretrase slovenských súdov; od roku 2013 až do roku 2019 sa tiahla nepretržitá šnúra väzobného stíhania a výkonu trestu odňatia slobody. Pobyt za mrežami však Pavla nijako nezmenil k lepšiemu. Vraví, že v tomto smere sa mu odňatie slobody javí ako nepodstatné v príbehu jeho obrátenia.

RADŠEJ SI MA ZOBER HNEĎ

V roku 2019 mu po skončení výkonu trestu odňatia slobody bolo súdne prikázané nastúpiť na protialkoholické liečenie do Psychiatrickej liečebne v Sučanoch. Tam Pavla podľa jeho slov úplne odpojili od alkoholu. „Napil som sa čaju, grcal som, prešiel som na toaletu, grcal som, šiel som fajčiť, grcal som,“ opisuje ťažké chvíle Pavol Zavoďan.

„Ako som si ľahol na posteľ a pozrel na stenu, na nástenke visel ruženec, tento,“ vyťahuje z náprsného vrecka drevený ruženec a názorne ukazuje tvar, v akom tam ruženec visel. „V tom, ako mi bolo strašne zle, som zrazu povedal: „Bože, ak ma ideš trápiť ako svojho Syna, tak si ma zober hneď,“ s dojatím a zlomeným hlasom vraví už od pohľadu tvrdý chlap. Dôrazne dodáva, že ani nevie, kde v tej chvíli nabral také slová. Vtedy sestrička otvorila dvere a povedala: „Zavoďan, akútne.“ Pavla napojili na infúziu a premiestnili do izby, kde ho celú noc strážilo „také dievča“. Ráno mu povedalo, že celú noc niečo vravel zo sna, ale nevie presne čo. „A odvtedy je to úplne ináč,“ len ťažko premáha silné dojatie.

Vtedy to všetko začalo. „Odvtedy začal chodiť ku mne môj strýko, ktorý mi doniesol Nasledovanie Krista, knihu po mojej babke,“ pokračuje v rozprávaní. Následne Pavol začal s modlitbou Korunky Božieho milosrdenstva, ktorú našiel visieť pri bufete. „Kdesi tam v klubovni našli aj litánie k Duchu Svätému, tie mám doteraz,“ vymenúva ďalej svoje prvé krôčiky viery. „Vtedy už som vedel, že v tom je niečo viac, niečo lepšie… nenechal ma ani pri tej nehode zomrieť… mal som tú mamu…,“ spája sa odrazu Pavlovi v hlave množstvo myšlienok.

OD MALINOVKY NA SPOVEĎ

Po ukončení alkoholického liečenia Pavlove kroky mierili domov do rodného domu k mame. Aj toto obdobie však bolo pre neho náročné, najmä pre hádky s mamou. „Začal som robiť poriadky po dome, na manzardke, veľa vecí som vyhadzoval a mame sa to nepáčilo,“ spomína si Pavol na prvé dni po návrate domov. „Rozhodol som sa, že odídem, nechcel som jej viac ubližovať,“ vraví. Vedel, že k strýkovi sa môže kedykoľvek vrátiť.

„S pobalenými vecami som stál pre obchodom a pil som malinovku, keď za mnou prišla moja švagriná s tým, že ma objednala na spoveď,“ pokračuje v rozprávaní Pavol a vysvetľuje, že to bolo v období pandémie koronavírusu. Hoci to Pavol najskôr odmietol, po švagrininom láskavom upozornení, že takto zrejme znova padne, Pavol na svätú spoveď predsa len šiel. Vôbec však nevedel, ako sa má spovedať, predsa len, bola to už dlhá doba, odhadom tak 25 rokov, čo sa naposledy úprimne vyspovedal. „Keď som otvoril knižku a začal čítať tie hriechy, zistil som, že som z toho spáchal všetko, okrem zabitia a znásilnenia,“ pokorne vraví štyridsiatnik, pre ktorého je dnes pravidelná svätá spoveď samozrejmosťou. Vraví, že prostredníctvom pána farára, ktorý ho okrem vyspovedania aj povzbudil, sa vtedy dostal ešte bližšie k Pánovi Ježišovi.

TÚŽIM SI NÁJSŤ ŽENU A ZALOŽIŤ SI RODINU

Pavol však za strýkom i tak odišiel. „Vkuse som sa modlil a Boh to všetko dal do normálu,“ vraví Pavol v súvislosti so vzťahom k mame a neskrýva vďačnosť. „Veď to, čo si moja rodina so mnou prežila, to bol úplný hnus,“ vraví skrúšene muž ráznej povahy.

Dnes Pavol žije doma na Orave. Neustále sa presviedča, že Boh vie všetko zariadiť. „Aj keď niekedy si myslím, že niečo urobil zle, zistím, že to bolo naopak, nie je možné, aby sa on pomýlil,“ presvedčivo svedčí o svojej skúsenosti Pavol.

Návrat do rodnej obce pre Pavla znamenal aj obnovenie kontaktu so starými kamarátmi. „Naďalej som k nim chodieval, aj som im chodil kupovať alkohol, lebo aj predtým som ja nakupoval,“ hovorí a dodáva, že s tým prestal po tom, ako mu pán farár povedal, že tým ich v tom podporuje a že im má pomáhať iným spôsobom.

Vďaka svojmu novému začiatku začal Pavol po rokoch opäť snívať. „Chcel by som si nájsť ženu a mať s ňou rodinu, a tiež chcem, aby mama aj všetci moji príbuzní boli už konečne šťastní, aby sme žili v poriadku,“ jasne pomenúva svoje túžby Pavol, ktorý dnes pracuje pri ovciach v miestnom poľnohospodárskom družstve. Je tiež čerstvým držiteľom vodičského preukazu.

DO STARÝCH KOĽAJÍ SA V ŽIVOTE NEVRÁTIM

Plynule sa v rozprávaní dostávame k Pavlovým vzorom. „Určite svätý Jozef, on mal všetky tie cnosti, ktoré mne chýbali a niektoré ešte aj chýbajú,“ odpovedá bez váhania, „a tiež Šarbel, Panna Mária, Páter Pio a Michal archanjel.“ Dodáva, že má sen navštíviť miesta spojené s Pátrom Piom a jaskyňu zjavenia svätého Michala archanjela. „Kedysi, keď som v Taliansku pracoval, bol som veľmi blízko tých miest, ale vtedy som o tom, samozrejme, vôbec nevedel,“ hovorí.

Pýtam sa, čo Pavlovi pomáha v starom prostredí neupadnúť do starých koľají. „Keď som v kostole, je mi špičkovo, lepšie ako niekde medzi ľuďmi,“ naznačuje odpoveď na moju otázku. Odkedy si našiel prácu, nemá možnosť byť každý deň na svätej omši, ale kým to bolo možné, chodil dvakrát denne. „Do starých koľají sa v živote nevrátim, aspoň o to budem Boha prosiť,“ zakončuje Pavol odhodlane, „a viem, že keď sa budem modliť a slušne správať, on ma tam nepustí.“

Snímky: archív respondenta