Nová celá blahoslavená rodina: Obetovali vlastné životy, aby ochránili iných
Len stotridsať kilometrov od slovenských hraníc prebehne 10. septembra výnimočná udalosť. V poľskej obci Markowa bude po prvýkrát v histórii blahorečená celá rodina – manželia Jozef a Viktória Ulmovci a ich sedem detí. Mimoriadnou skutočnosťou je aj fakt, že v rámci procesu bude beatifikované aj nenarodené bábätko.
Na oltár blahorečenia sa Ulmovci dostali kvôli mučeníckej smrti, dôvodom ktorej bolo ukrývanie Židov počas druhej svetovej vojny. Neobyčajnosť ich obety je však len zavŕšením zaujímavého a inšpiratívneho života, ktorý táto rodina viedla – predovšetkým zásluhou otca Jozefa a mamy Viktórie.
SPOLOČENSKY ANGAŽOVANÍ A S OTVORENÝM SRDCOM
Podľa životopisov oboch manželov, sa zdá, že išlo o neobyčajne rozhľadených ľudí so srdcom otvoreným pre potreby ostatných. Jozef bol vyučený farmár. Špecializoval sa na pestovanie zeleniny a ovocia, včelárstvo a chov priadky morušovej. Živil sa predovšetkým predajom sadeníc a bol to človek so širokými obzormi. Svedčí o tom dodnes zachovalá zbierka jeho domácej knižnice, kde okrem iného môžeme nájsť príručky o elektrotechnike, fotografovaní či využití vetra v hospodárstve. Okrem toho bol zrejme aj výnimočne technicky zručný. Dôkazom je fakt, že ako prvý v dedine mohol svietiť v dome elektrinou a to vďaka vlastnoručne vyrobenej veternej turbíne. O dvanásť rokov mladšia Viktória sa tiež spoločensky angažovala – hrala v dedinskom divadle a zúčastňovala sa kurzov, ktoré organizovala Ľudová univerzita v Gaci. Po svadbe s Jozefom sa väčšina jej aktivít točila okolo detí Stanislava, Barbary, Vladislava, Františka, Antona a Márie.
SMRŤ ZASTRELENÍM ZA UKRÝVANIE ŽIDOV
Obec Markowa bola v čase vypuknutia druhej svetovej vojny domovom pre asi stodvadsať Židov. Podľa dostupných informácií mal Jozef dobré vzťahy so Židmi už pred vojnou. Keď sa teda postupne začalo ich prenasledovanie, akosi prirodzene im podal pomocnú ruku. Najprv im pomáhal stavať tzv. zemľanky, teda provizórne obydlia zahĺbené do zeme. Až napokon osem z nich našlo úkryt práve u Ulmovcov. Bolo to na jeseň roku 1942 a pravdepodobne išlo o Šaula Goldmana spolu so štyrmi synmi a dve Goldmanove príbuzné, z ktorých jedna sa ukrývala spolu so svoju malou dcérkou. Ulmovci im ponúkli útočisko na svojej povale, pričom muži pomáhali so spracúvaním kože a pílením dreva na kúrenie. Do marca 1944 sa zdalo, že peklo okupácie je im vzdialené. Zdanie však klamalo. Ulmovci a ich život bol pravdepodobne ostro sledovaný a ich tajomstvo prezradené. Uprostred noci z 23. na 24. marca do ich domu vtrhli nemeckí žandári a vojaci, ktorí si to namierili rovno na povalu. O ukrývaných Židoch teda museli dobre vedieť. Zastrelením takmer okamžite popravili najprv ich a potom aj rodinu, ktorá im poskytla domov. Otca a matku pred očami detí, pričom nakoniec neušetrili ani ich. Za zmienku stojí skutočnosť, že najstaršie dieťa Jozefa a Viktórie malo v tom čase necelých osem, najmladšie dva roky. O život prišlo aj nenarodené bábätko, s ktorým bola jeho mama v pokročilom štádiu tehotenstva.
Dostupné informácie hovoria, že po tejto násilnej smrti, Nemci rabovali majetok zavraždených a potom usporiadali oslavu. Domáci boli nútení vykopať dve jamy. Do jednej pochovali Ulmovcov, do druhej Židov. O niekoľko rokov neskôr boli telá všetkých zavraždených exhumované a pochované s náležitou úctou.
OCENENÍ SVETOM AJ CIRKVOU
V roku 1995 inštitút Yad Vashem v Jeruzaleme udelil Jozefovi a Viktórii posmrtne medailu Spravodlivý medzi národmi. O rok neskôr bolo v Markowej otvorené múzeum s ich menom venované všetkým Poliakom, ktorí počas holokaustu zachránili Židov. Na výročie ich smrti v roku 1998 bol na 24. marec v Poľsku ustanovený Pamätný deň Poliakov, ktorí počas nemeckej okupácie zachránili Židov.
Hrdinskú obetu, ktoré rodina Ulmovcov priniesla, si však prirodzene všíma aj Katolícka cirkev. Jozef a Viktória boli totiž praktizujúcimi katolíkmi, ktorí svoju vieru nielen verejne vyznávali, ale aj prakticky žili. Keďže však nie je dostatočne známy náboženský motív ich činu, Kongregácia pre kauzy svätých ho skúmala v samostatnom dokumente. Ten ukázal, že rodina zomrela pre vieru v Krista. Počas procesu blahorečenia, ak sa to deje na základe mučeníckej smrti, sa skúmajú tri aspekty. Prvý je spôsob, akým zomrel kandidát na svätosť. V prípade mučeníctva to musí byť smrť spôsobená násilne, brutálne a bez možnosti obrany. Toto bolo u Ulmovcov jednoznačné.
Druhým aspektom je motív, pre ktorý ho prenasledovateľ zavraždil. Pri mučeníckej smrti je ním jeho nenávisť voči viere. V prípade Ulmovcov sa potvrdilo, že vojaci boli antisemitsky vyučovaní a pravidelne absolvovali ideologické školenia založené na nacistickej doktríne, ktorá viedla k nenávisti. O Ulmovcoch vojaci vedeli, že sú katolíci oddaní svojej viere. Ich motív bol teda zrejmý.
Tretím aspektom je motív, ktorý viedol obeť, aby prijala smrť ochotne. V tomto prípade sa skúmalo, čo viedlo poľských manželov k tomu, aby do svojmu domu prijali Židov vediac, že im za to hrozí smrť. Súd ukázal, že motívom poľskej rodiny bola láska k ľuďom, ktorá pochádza z viery. Manželia Jozef a Viktória sa totiž angažovali vo farských kruhoch, boli dobrosrdeční a starostliví. Kongregácia pre kauzy svätých teda napokon zistila, že všetky podmienky na blahorečenie na základe mučeníckej smrti Ulmovci naplnili.
V roku 2022 pápež František preto schválil dekrét o mučeníctve ich rodiny a poveril Kongregáciu, aby ho zverejnilo. Dátum svadby Jozefa a Viktórie – 7. júl – pritom ustanovil ako dátum ich liturgickej spomienky.
POLOŽILI ŽIVOTY ZA INÝCH. A ČO MY?
Dnes žijeme v inej dobe ako čoskoro blahoslavená rodina. Nečelíme osobne vojne, hoci nám to kvôli situácii na Ukrajine nie je úplne vzdialené. Nemusíme Ukrajincov ukrývať. Nie sme vystavení nebezpečenstvu, ani vyslovene nenávisti. No mnohí žijeme sebectvo a neláskavosť. Často vo vlastnej rodine. Poľskí mučeníci nám preto môžu byť v mnohom vzorom. Jozef a Viktória svojou mučeníckou obetou zavŕšili neobyčajný život, ktorý viedli. Vo víre zverstiev druhej svetovej vojny a zlobe, ktorej boli svedkami, neváhali ponúknuť pomocnú ruku tým, ktorí to najviac potrebovali. Riskovali svoje, ale aj životy svojich detí, lebo vedeli, že „nik nemá väčšiu lásku, ako ten, kto položí život za svojich priateľov, a že len vtedy sa môžu volať Ježišovými priateľmi, ak sa navzájom milujú. (porov. Jn 15, 13-14-17)
TENTO ČLÁNOK SME PRINIESLI V TLAČENOM VYDANÍ A ŠPECIÁLNE HO ZVEREJŇUJEME ONLINE
Každý mesiac prinášame v tlačenom Slovo+ tie najkvalitnejšie články a najzaujímavejší obsah, ktorý si môžete vychutnať doma a s vôňou papiera v modernej grafike. Objednajte si tlačené Slovo+ domov a pomôžete nám zachovať tento projekt.