Niet väčšej lásky, než je tá, ktorú k vám cítia vaše deti, keď sú malé

Môj najstarší syn bol hlučným, živým, divokým chlapcom. Stále rozprával a stále sa smial a hoci bol veľmi sebavedomý, často sa mi zahľadel do očí – túžil po uistení.

Vedela som, že keď si vyzuje topánočky a uprace si ich alebo keď mi pomáha sadiť kvety, robí to, pretože je to zábavné. Áno. Ale keď chytil moju tvár do svojich nežných bacuľatých ručičiek, dal mi pusu a povedal: „Ja ťa skrátka ľúbim, maminka,“ robil to z lásky, ktorú ku mne cítil. Chcel mi urobiť radosť.

A keď prišla za mnou moja dcérka, dlho na mňa hľadela, kým som ju držala v náručí. Nikdy sa nenechala vyrušiť svojím bratom. Jeho hlučnosť nebola vôbec dôležitá. Mala oči iba pre mňa.

Keď trochu podrástla, chodila si ku mne ľahnúť do postele. Hovorievala: „Mami, pozerajme na seba veľmi dlho.“ A tak sme pozerali.

 

 

Viem, že keď sú vaše deti malé a sú na vás také závislé, často cítite vyčerpanie – fyzické aj emocionálne.

Poznám tiež ženy, ktoré si tým prešli a napriek tomu hovoria: „Užívajte si každý moment, tak rýchlo sa to celé skončí.“ A niekde hlboko vo vnútri viete, že majú pravdu.

Ale neužívame si každý moment – nedokážeme to. Nie sme Pollyanna. Bývame unavení, frustrovaní a nahnevaní. Všetci máme svoje hranice. Pre väčšinu z nás platí, že naše deti nás vedia vytočiť tak ako nikto iný.

Nikto si neužíva, keď má jeho dieťa záchvat hnevu alebo odmieta spať. Ešte som nestretla rodiča, ktorý by povedal: „Miloval som obdobie, keď sme naše dieťa učili na nočník! Užíval som si každú sekundu!“

Ako mama troch dospievajúcich detí vám nepoviem, že si máte užívať každý moment. Úprimne, znie to smiešne.

Ale poviem vám toto:

Keď máte chvíle, v ktorých sa cítite, akoby vám už nič nezostalo; keď si želáte, aby vás vaše deti tak veľmi nepotrebovali; keď potrebujete prestávku, ale nemáte príležitosť vytvoriť si ju – chcem, aby ste vedeli, že môj syn mi už neberie tvár do dlaní a nebozkáva ma. Odvracia sa, keď sa mu snažím dať pusu ja. Nikdy mi nepovie, že ma ľúbi, kým mu to nepoviem prvá.

 

 

Moja dcéra už nemá čas len tak pri mne odpočívať a pozerať na mňa.

Áno, stále ma ľúbia. Ale ich láska sa zmenila. S ich nezávislosťou a spoločenským životom prichádza iný druh lásky. Nič, a myslím tým naozaj nič, sa nevyrovná tej láske, ktorú k nám deti cítia, keď sú malé.

Sme centrom ich vesmíru. Sme najväčšou láskou ich životov. Sme pre ne všetkým.

Ak ste práve na konci so silami, ak máte pocit, že už nedokážete hrať ďalšie kolo ich obľúbenej hry alebo ich opäť odniesť do postele a riadne prikryť, pamätajte si, že tá láska, ktorú k vám teraz cítia, sa pomaly vytráca: a jedného dňa sa zmení.

Možno vám to nepomôže cítiť sa v ťažkých chvíľach ani o kúsok ľahšie, a možno áno. Ja viem, že mne to pomohlo.

Autor: Katie Smith