Niekedy je súcit to najcennejšie svedectvo, aké môžeme ponúknuť

My kresťania (najmä tí aktívnejší) si žijeme často vo „svojej“ pravde, v presvedčení, že naša viera je najsprávnejšia a ostatní sú preto v omyle. Občas to aj dávame veľmi oduševnene najavo v komunikácii s neveriacimi či veriacimi v iné hodnoty. Robíme však všetko správne? Máme sa vždy za každú cenu „pobiť“ o pravdu?

Kedy ide o naozajstné hlásanie pravdy, ako to robil Ježiš s učeníkmi, a kedy ide o obyčajnú pýchu, že sme niekto viac, lebo sme tí lepší, spravodlivejší, pekne sa modlíme, ideme do kostola…? „Ale veď ja som chcel len dobre, chcel som povedať pravdu človeku, ktorý žije v omyle, v hriechu,“ povedia si mnohí na svoju obranu. Ale je to skutočne dobré v každom prípade, za každých okolností a hocijakým spôsobom?

Zaiste sú rôzne príležitosti, kde k evanjelizácii (ohlasovaniu Božej pravdy) dochádza cielene, v pripravenom programe a so skutočnými kazateľmi, spíkrami, ktorí na to majú pomazanie Ducha Svätého a povolenie od autorít Cirkvi. Lenže čo v bežnej komunikácii? Najmä na sociálnych sieťach si ľudia vymieňajú názory neraz aj ostrejšie. „Ty farizej, ty neveriaci liberál, ty márnotratník…“ a iné pomenovania, ktoré niekedy pôsobia, akoby chcel dotyčný poslať druhého prinajlepšom do pekla. Takto sa určite k evanjelizácii nedostaneme.

 

 

Nálepka FANATIČKA

Veriaci sa neraz aj v živote (v práci, v škole) stretnú s tým, že ich niekto iný nechápe, zaútočí na nich (minimálne slovne), vysmeje ich za postoj proti hriechu či pre odlišný život, ktorý sa vymyká (žiaľ, už väčšinovému) svetskému štandardu. A potom je naozaj ťažké reagovať pokojne, múdro, bez negatívnych emócií.

Čosi podobné prežíva aj mladá mamička Henrieta Honzová. Na svojom facebookovom profile (uvádzame ho s dovolením v skrátenom tvare) sa preto podelila o svoje poznanie: „Krátko po tom, ako som zmenila svoj život (čo nebol chvíľkový proces ani moja zásluha), som sa o sebe dozvedala od ľudí, ktorí ma poznali inak, že som divná, že som asi vstúpila do sekty,“ spomína Henrieta na nepríjemnosti zo svojho života. Vysvetľuje ďalej, že určite v sekte nie je, ale navštevuje katolícke spoločenstvo (už pätnásť rokov). To spoločenstvo je pre ňu darom. Rovnako aj pre ďalších, ktorí sú jeho členmi, alebo aj pre tých, ktorým nezištne slúži.

„Viete, ak človek žije búrlivo, berú si ho do úst všetci, obracajú ho jazykom, rozširujú o ňom veľakrát aj prifarbené nepravdy, veď už aj tak má „biedny/biedna“ dosť na rováši, čokoľvek navyše či prekrútené mu už veľmi neublíži,“ pokračuje v úvahe Henrieta. „Ale ľudia si vás omieľajú, aj keď chcete žiť inak. Začínate proces, keď túžite napraviť aspoň sčasti to, čo ste zbabrali v mladosti. Túžite meniť svet, robiť ho lepším, vychovať z detí dobrých ľudí, šíriť okolo seba dobro – ani to sa však veľakrát neodpúšťa. Bijete do očí! Štandardom je totiž zvyková hodina na nedeľnej bohoslužbe a cez týždeň si môžem žiť, ako chcem. Len čo chcete viac, nebodaj o Bohu rozprávate verejne, dostávate nálepku FANATIČKA,“ zveruje sa Henrieta o svojich pocitoch a nepríjemných skúsenostiach.

Pokračuje však trefnou reakciou, z ktorej si môžeme brať príklad, pretože po tom, ako možno viackrát v živote dostala nepríjemnú facku, nejde ju vrátiť späť rovnako: „Ak ste teda u mňa zaregistrovali neznášanlivosť, prosím o odpustenie. Som totiž nedokonalá. Robím chyby a veľakrát sa opakujú. Často padám a bývam zo seba sklamaná. Dôležité však je, že vstávam. A to nie sama od seba, ale Božou milosťou, ktorá ma pohýna.

Skúsme teda menej súdiť ľudí okolo seba.

Skúsme im dať šancu a neživiť v sebe staré informácie, ktoré o nich máme.

Skúsme sa na nich pozrieť tak, ako by sme boli radi, keby sa iní dívali na nás.

Poďme do toho spolu! Poďme spolu tvoriť lepší svet!“

 

Komunikácia je poslanie

Henrietina výzva nesie v sebe mnoho múdrosti. Určite k nej však nedospela len tak jednoducho. V reakciách pri komunikácii sa treba cvičiť a formovať sa. Skúsme sa preto pozrieť na nejaké pravidlá, ako ich môžeme v živote uskutočňovať a komunikovať s ľuďmi, či už osobne, alebo na sociálnych sieťach, tak, aby sme nešírili nenávisť, nepohoršovali, nesúdili, nevyvyšovali sa nad iných, ale naopak, išli podľa vzoru Ježiša. Ten nikoho uraziť nemôže, je totiž svätý, dokonalý. A jeho komunikácia tiež. Aj keď je jasné, že mnohí sa po jeho múdrosti urazili, ale zároveň sa viac ani nezmohli na (múdrejšie) slovo.

Na nedávnom evanjelizačnom stretnutí v Trenčíne bol zaujímavý workshop, ktorý viedla Milena Dudášová. Mladá lektorka istý čas pôsobila v anglickej iniciatíve Catholic Voices – v skupine veriacich laikov, ktorí sa venujú komunikácii viery v dnešnom svete. Catholic Voices vznikli vo Veľkej Británii pred desiatimi rokmi a ich misiou je s láskou a jasnosťou komunikovať cirkevné témy v médiách a tiež trénovať ďalších veriacich, aby to dokázali vo vlastnom živote.

Na workshope sa Milena snažila vysvetliť, prečo je komunikácia viery poslaním nielen kňazov či biskupov, ale každého veriaceho, a tiež predstavila desať pravidiel, ktoré sa osvedčili zahraničným žurnalistom počas nespočetných rozhovorov a vystúpení v médiách, počas debát, no i na každodennej báze pri bežných rozhovoroch. Môžeme sa nimi riadiť aj vtedy, ak sme sa ako veriaci dostali do nepríjemnej konfrontácie s kritikmi.

 

 

10 pravidiel komunikácie kresťanov

1. Nenechajme sa nahnevať, „prerámujme“

Rám je predpoklad, ktorý má človek o danej téme ešte predtým, než čokoľvek povieme. Svojou odpoveďou tento rám potom potvrdíme, alebo vyvrátime. Častým rámom pri cirkevných témach je napríklad predpoklad, že Cirkvi ide viac o status a doktríny ako o dobro ľudí. Pri mylných rámoch sa teda treba snažiť o „prerámovanie“ témy – nahradiť falošný obraz tým skutočným: širším kontextom, ďalšími dôležitými skutočnosťami, na ktoré sa pri danej téme zabudlo.

Taktiež zvážme hodnoty, na ktoré sa daný argument odvoláva. Hodnota, na ktorú kritika apeluje v kľúčových témach, je totiž väčšinou práve kresťanská: empatia, súcit, solidarita, férovosť, čestnosť, pomoc druhým.

 

2. Pridávajme svetlo, nie teplo

Účelom našej komunikácie je objasnenie. Nechceme nikoho nútiť konvertovať alebo presvedčiť silou našich argumentov (ak sa to stane, vďaka Bohu!), ale pomôcť pochopiť, aká je pozícia Cirkvi a prečo. Hľadáme nové spôsoby videnia. Naším cieľom je pochopenie.

 

3. Myslime v trojiciach

Osvedčený spôsob prípravy na akúkoľvek diskusiu je zhrnutie do troch kľúčových bodov. Pre myseľ je jednoduché pamätať si tri veci. Aj pápež František zvyčajne menuje vo svojich kázňach tri body.

 

4. Pamätajme na pocity druhých

Najlepšia komunikácia prebieha, keď sa ľudia cítia ocenení a v bezpečí. Netreba sa preto zamerať len na jasnosť argumentov, ale aj na účinok našich slov na ostatných. Nie sme to my, kto presviedča – je to Pravda. Našou úlohou je slúžiť Pravde najlepšie, ako vieme – usilujme sa o zdvorilosť, empatiu a jasnosť.

Skúsme si preto klásť otázky: Pomohol som pri debate vytvoriť „kultúru stretnutia“, ktorá umožňuje iným lepšie pochopiť učenie alebo pozíciu Cirkvi? Aké pocity som v nich vytvoril – boli vyvýšení, alebo zbití? Inšpirovaní, alebo zbavení inšpirácie? Bolo cítiť, že chcú počuť viac, alebo sa im uľavilo, že som skončil?

 

5. Nehovorme, ukážme!

Ľudia uprednostňujú príbehy pred prednáškami a ľahšie ich presvedčí skúsenosť ako abstraktný argument. Vyjadrime svoje body jasne a jednoznačne, ale tam, kde môžeme, doplňme ich ilustráciami, anekdotami z osobných skúseností alebo hypotetickými situáciami, ktoré pomáhajú ľuďom predstaviť si, čo tým chceme povedať.

Namiesto toho, aby sme niekomu povedali, že Cirkev pomáha pacientom s AIDS v Afrike, povedzme im o nemocniciach a výdajniach v najodľahlejších obciach v africkej krajine, kde sa mníšky starajú o pacientov v ošarpaných chatrčiach. Myslime na seba ako na radostného učeníka s príbehmi a skúsenosťami hodnými šírenia. Pred každým rozhovorom sa opýtajme sami seba: Čo je môj príbeh? Prečo tomuto verím ja?

 

 

6. Nezabudnime povedať áno

Toto je základný komunikačný princíp – a dvakrát dôležitejší, keď sa snažíme vyjadriť pozíciu Cirkvi, ktorá je tak často v súčasnej spoločnosti proti niečomu. Cirkev je proti mnohým veciam, ale to preto, lebo je za oveľa viac – za niečo, čo potrebuje chrániť a posilňovať. Cirkev hovorí nie, aby povedala áno. Nezabudnime vždy povedať, čomu hovoríme áno.

 

7. Súcit sa ráta

Je veľmi pravdepodobné, že osoba, s ktorou diskutujeme, má svoje citlivé miesta (otázka sexuality, umierania, choroby, viery), prípadne si nesie zranenia, ktoré spôsobili autority. Môžeme, ale aj nemusíme vedieť o tom, či má túto skúsenosť; ak nie, mali by sme to predpokladať. Z toho potom vyplýva, že Boh a Cirkev sú častým terčom hnevu, frustrácie. Byť súcitný znamená chápať tento hnev a bolesť. Ukážme svoju empatiu a buďme dobrým poslucháčom pripraveným absorbovať hnev a zranenia. Niekedy je súcit to najcennejšie svedectvo, aké môžeme ponúknuť.

 

8. Čísla nie sú všetko

Štatistika sa môže javiť ako abstraktná a neľudská. Politikov, ktorí používajú štatistiky, zvyčajne vnímajú ako klamárov. Nikdy sa nespoliehajme na fakty a čísla, ale používajme ich na ilustráciu argumentu. Keď to robíme, hovorme v ľudskom, jasnom jazyku: nie tridsaťtri a pol percenta ľudí, ale jeden z troch.

 

9. Je to o svedectve, nie o víťazstve

Ľudia majú často predsudky voči Bohu či Cirkvi, lenže my na to nesmieme odpovedať agresívne; nechcime byť víťazmi súboja. Robme to ako Ježiš – keď ho prenasledovali a napádali, nikdy nereagoval agresívne alebo v postoji prenasledovanej obete. Stál a vždy stojí pevne, zasadený v láske.

 

10. Nie je to o nás

Strach, sebavedomie a defenzívnosť sú produktom protestujúceho ega. Jána Krstiteľ bol nebojácny komunikátor; jeho sila prišla z vedomosti, že je dvermi, cez ktoré by ostatní mohli prísť ku Kristovi. Nervy pomáhajú, adrenalín pomáha sústrediť sa. Nadmerný nepokoj však môže byť znakom prílišného zamerania na seba. Dávajme si pozor na svoje ego, nech pri týchto konverzáciách naozaj nejde o nás, ale o človeka pred nami.

 

—

V prvom rade nesmieme zabudnúť na modlitbu pred komunikáciou. Musíme vedieť, pre koho a pre čo to robíme. Prosme Ducha Svätého, aby bol s nami, hovoril cez nás a naučil nás svedčiť. A ak aj niečo nevyšlo, netrápme sa. Úspech nás neučí takmer nič – a neúspech ničí ilúziu, že všetko záleží na nás. Pracujeme na Božom diele, ktoré nezávisí na dobrom alebo zlom výkone. Vyhodnoťme to, poučme sa a opäť vstaňme.

Možno sa nám zdá tých pravidiel dosť a naraz ich použiť či vôbec si ich zapamätať nie je ľahké. Pomaly a postupne sa to však dá. Svedčia o tom nielen ľudia, ktorí ich vytvorili, ale aj lektorka Milena. „Je veľa svedectiev a vecí, o ktorých by som mohla rozprávať, je to skutočne silná téma,“ vyjadruje sa na adresu toho, či pravidlá ozaj fungujú v praxi.

„Dôležité je zmeniť aj naše vlastné nastavenie srdca. Nikto z nás totiž nemá rád, ak sa nás iní snažia meniť. Naopak, veľmi veľa dobra sa dá docieliť už len tým, že sa naučíme počúvať druhého človeka a zistiť, odkiaľ prichádza jeho otázka. V tom sú veľmi vzácne práve osobné rozhovory medzi ľuďmi,“ dodáva Milena na záver.