Nie je odmena ako odmena
V každom z nás drieme túžba po tom, aby sme sa mali dobre. A nielen my, ale aj naši blízki. To znamená mať všetko, čo potrebujeme: peniaze, zdravie, priateľov, spokojné deti a mnoho iného. Aby sme boli odmenení. No niekedy sa treba pýtať, za akú cenu.
Priority života
Práve od nich sa často odvíja životná úroveň človeka. Napriek tomu, že niekedy bolo a aj je možné vybrať si jednoduchší spôsob, ako mať dostatok peňazí, existujú medzi nami ľudia, ktorí tvrdia, že mať menej je niekedy viac. Nikdy o nich nebudete čítať ako o celebritách, ale tí, ktorí ich poznajú, vedia, že sú pre tento svet dôležití. Pretože aj v náročných časoch ostali verní Kristovi – alebo, ako sa vraví, zachovali si chrbtovú kosť.
Buď učiteľom v totalite
Učiteľ v čase totality bol „niekto“. Aj vyštudovať v tom čase vysokú školu bolo „niečo“. No často sa stávalo, že vysokoškolsky vzdelaný učiteľ mal rovnaký plat ako robotník. Nie preto, že by sa mu nechcelo pracovať, ale…
Jednou z podmienok, aby dostal dobré miesto (nie niekde v zapadákove, ale v meste), bolo jeho presvedčenie a vstup do Komunistickej strany. Tým v podstate vyhlásil, že náboženstvo je nástroj manipulácie ľudstva a bráni pokroku. Neostalo to však len pri tom. Jeho úlohou bolo podávať správy o žiakoch, ktorí navštevovali náboženstvo. Vyzvedať od ich rodičov a získavať „zaujímavé“ informácie pre súdruhov, ktoré by zamedzili šíreniu viery v akejkoľvek forme.
Ak sa v tom čase človek rozhodol stať učiteľom, tak sobáš v kostole mu „trpeli“ len dovtedy, kým neskončil vysokú školu. Ak sa mu narodilo dieťa, žiadny verejný krst či pravidelné návštevy kostolov nepripadali do úvahy. O prijímaní ďalších sviatostí ani nehovorím.
Cesta k spokojnosti a k plnej peňaženke bola otvorená, ale len za predpokladu, že človek je schopný odhodiť Boha a svoju vieru. No nebolo to jednoduché.
Spomienky učiteľky
Dnes má sedemdesiat. Modlí sa a miluje Boha. Na ulici ju zdravia dospeláci a prihovárajú sa jej: „Vy ma nepoznáte? Boli ste moja triedna.“ Nepozná. Učila viac ako štyridsať rokov a nemôže si predsa pamätať všetkých žiakov. No jedno vie iste, každého z nich mala rada. Poznávala jeho príbeh a túžila, aby bol dobrým človekom, ktorý nosí v srdci Boha.
Prvé zamestnanie
Najlepší učiteľ je ten, ktorý spolupracuje s komunistickým režimom. Ten, kto plní požiadavky strany; čo tam po tom, že nemá kvalifikáciu?
Sedemdesiate roky sú v oblasti školstva známe aj tým, že za katedrami bolo veľa nekvalifikovaných učiteľov. Pre výkon ich povolania stačilo, ak vstúpili do strany.
Miroslava, o ktorej píšem, v tom čase skončila vysokú pedagogickú školu. Niekoľko dní potom prišli za ňou súdruhovia a žiadali ju, aby vstúpila do strany. Povedala, že si to musí ešte premyslieť, a hneď dostala odpoveď: „No, to by sme vám odporúčali. Inak je možné, že nenájdeme pre vás zamestnanie.“
Nebolo to pre ňu jednoduché, ale rozhodla sa riešiť veci v modlitbe. Niekoľko dní pred začiatkom školského roka zašla na odbor školstva. Na otázku, čo si praje, vysvetlila súdruhovi, že je kvalifikovanou učiteľkou, ale zatiaľ bez zamestnania. Našťastie nemal čas pozrieť si jej kádrový posudok, kde bolo napísané, že odmietla vstup do strany. Keďže nemal dobrú náladu, hodil pred ňu kopu papierov a vyletelo z neho niekoľko nadávok.
Vďaka svojej neodbytnosti sa dostala do malej dedinky, kde dovtedy pôsobila učiteľka, ktorá zápasila s alkoholom. Miroslava poznala len jej názov. O mieste, kam ju Boh poslal, nič netušila. A hoci sa z práce vracala o ôsmej večer, vedela, že je na tom správnom mieste.
Návšteva inšpektora
Prešlo niekoľko rokov. V škole bola ako doma. Poznala nielen deti, ale aj rodičov. Kým jej kolegovia dostávali k výplatám odmeny, ona nie. Jedného dňa, keď jej školu navštívil inšpektor, spýtala sa, prečo je to tak. Pokojným hlasom odpovedal: „Odmenu? Vy? A čím ste si ju zaslúžili? Povedzte mi, čo ste urobili pre to, aby ste počas školského roka odhlásili čo len jedno dieťa z náboženstva? Prečo nevysvetľujete rodičom, že nie je správne robiť spiatočnícke veci? Veď Boh neexistuje. To dobre vieme, obaja. Alebo nie?“
Usmiala sa: „Už som sa preľakla, že odmeny nemám preto, lebo zle učím. Ak je toto môj najväčší prešľap, potom som spokojná.“
Bola to modlitba i skúsenosť, že Boh jej pomáha.
O nejaký čas dostala predvolanie na odbor školstva. Vedela, čo budú riešiť: všetci žiaci chodia na náboženstvo. Nasledoval pohovor o tom, že nie je angažovaná, že sa potom nemôže čudovať, keď má nižší plat ako ostatní. Mala by sa nad sebou zamyslieť, začať spolupracovať. Prijala to v tichosti. A ako spomína: „V ten večer som sa modlila za všetkých tých „múdrych“, ktorých mi Boh poslal do cesty. Neraz som zakúsila, že na každú opicu má Boh svoju palicu. A vedela som, že ju raz použije.“
Smútok
Ako dieťa spolu so svojou mamou chodila do kostola na sväté omše nielen v nedeľu, ale aj počas týždňa. No teraz nemohla. Aspoň nie vo farnosti ani v okolí, kde žila. Vedela, že pred kostolom postávajú pomocníci ŠTB, ktorí informujú o tom, kto chodí do kostola a kto nie. Najsmutnejšie bolo, že „špicli“ boli aj medzi kolegami. To pochopila, keď začala učiť vo väčšej škole.
Zomrel jej svokor. Pohreb mali spojený s omšou. Pokladala za prirodzené, že sa zúčastní jednej aj druhej časti. Jej manžel potreboval podporu. Hneď na druhý deň v zborovni istá kolegyňa akoby len tak mimochodom vyhlásila: „Včera som videla jednu našu kolegyňu, ako si pekne vykračovala z kostolíka. No, môže to mať neblahé následky.“ Učitelia vedeli, že Miroslava nie je členkou strany, a tak na ňu začali v istom zmysle zazerať.
Učiteľ a rodina
Učiteľ nikdy nebojoval so stranou sám. Ovplyvnilo to aj život jeho partnera a detí. Pamätá si, ako svoju dcéru hneď po odchode z pôrodnice viezli päťdesiat kilometrov ďalej, kde ich v kostole čakal kňaz, aby ju tajne pokrstil. Keď sa ľudia pýtali, kedy ju dajú pokrstiť, musela mlčať. Babky z dediny ju upozorňovali, že ak ju nedá pokrstiť, tak sa jej môže stať niečo zlé, a že podľa zvyku sa s dieťaťom môže chodiť na prechádzky, až keď je pod Božou ochranou. Odsudzovali ju, ale ona sa snažila nevšímať si to.
Svoje deti musela naučiť, že sa o Bohu doma, v škole ani v spoločnosti nerozpráva. A ak sa ich niekto spýta, či sa doma modlia, majú povedať, že nie. Aj keď pravda bola iná. Hovorila im aj, prečo sa majú takto správať, no dodala, že sa modlí za to, aby im nik takéto otázky nedával. Bolo zaujímavé, že sa ani raz neprezradili.
Aj prvé sväté prijímanie i birmovku museli prijať vo farnosti, v ktorej ich nik nepoznal. Sama ich učila katechizmus a kňaz ich len vyskúšal. Bolo to pre ňu náročné, no povedala si, že urobí všetko, čo môže, a najlepšie, ako sa dá. A neľutuje. Jej deti, hoci sú dnes už dospelé, žijú s Kristom a ona je na ne hrdá.
Nie je odmena ako odmena
Dnes vie, že najlepšou odmenou je čisté svedomie. Bol to Boh, ktorý ju viedol a vedie aj teraz. Dovolil jej, aby do ľudských sŕdc siala dobro a lásku. Nemohla hovoriť o svojej viere, ale žila ju. A to je podstatné.
Niekedy stačí slovo, inokedy príklad. A ten hovorí mocnejšie ako všetko ostatné.
Poobzerajme sa okolo seba. Nájdime možno pre dnešnú dobu nepopulárne celebrity. Spoznajme ich život a poďakujme im za svedectvo. Vernosť a charakter nikdy nevyjdú z módy.