Nie je nutné zdieľať na sociálnych sieťach všetko, čo zažijeme

Facebook, Twitter, Instagram a iné podobné sociálne siete sa stávajú dennodennou súčasťou našich životov. Vieme však naozaj všetko o nástrahách, ktoré na nás môžu číhať prostredníctvom sociálnych sietí?

Autor: Hana Hančíková

Ak nie si na sociálnej sieti, akoby si nebol. Počuť takýto a mnoho iných podobných výrokov z úst mladého človeka nie je ničím neobvyklým. Ľahko sa nám však môže stať, že sa ponoríme do virtuálnej reality natoľko, až prestaneme vnímať skutočný reálny život a dianie okolo nás.

Byť online znamená byť v dianí, to bezpochyby áno. Avšak treba myslieť aj na to, že každá jedna informácia, ktorú odošleme, prípadne zdieľame na svojom konte prostredníctvom sociálnej siete, je sledovaná nielen našimi priateľmi. K našim súkromným informáciám má prístup takmer ktokoľvek.

Na tento fakt upozorňuje aj novinár a publicista Mgr. Roland Kyška vo svojej knihe s názvom Všetci sme nahí na Facebooku. „Keď nechávate niekomu odkaz na nástenke, uvedomte si, že ho môže vidieť hocikto spomedzi jeho priateľov. Istotne by sa ani vám nepáčilo, keby vám niekto nechal v tomto relatívne verejnom priestore odkaz o tom, že trpíte nevyliečiteľnou chorobou alebo tam napísal, ako mu je ľúto, že váš šéf je blbec (hlavne ak máte tohto nadriadeného medzi priateľmi a môže si to sám prečítať)“ (Kyška, 2010, s. 112).

Nie je teda veľmi rozumné prejavovať svoje emócie, či už sú v návale radosti, alebo zlosti. Ak status, tak s čistou mysľou, aby sme nemuseli jedného dňa oľutovať svoje slová zdieľané prostredníctvom sociálnej siete. Rovnako sa to týka aj fotografií, ktoré zdieľame na svojej nástenke. Nie všetko, čo sa nám v živote stane, čo zažijeme, je nutné zdieľať v takomto kyberpriestore.

Celá situácia sa nám môže ľahko vymknúť z rúk a naše súkromie môže zostať odhalené natoľko, že nám to skomplikuje celý život. Na to netreba zabúdať. Najmä fotografie, ktoré majú zostať v súkromnom albume našej obývačky. „Opatrnosti pri fotografiách, ktoré publikujete na Facebooku, ale aj kdekoľvek inde, nie je nikdy nazvyš. Nejde pritom len o zábery z bujarých osláv. Stačí, ak sa napríklad chcete pochváliť svojím zrekonštruovaným bytom či novým domom. Podrobné fotografie interiéru sú hotovou pozvánkou pre lupičov. Dávajte si preto obzvlášť pozor na to, s kým snímky zdieľate“ (Kyška, 2010, s. 120).

 

 

Tieto slová novinára, ktorý preskúmal sociálne siete, najmä Facebook, do posledného detailu, iba potvrdzujú to, akou reálnou hrozbou môže byť pre nás sociálna sieť. Faktom však naďalej zostáva, že život na sociálnej sieti, pokiaľ sa dokážeme ochrániť pred jej hrozbami, môže byť aj veľmi užitočný. Máme na mysli to, že komunikácia s fanúšikmi a priateľmi nebola snáď nikdy jednoduchšia.

Prostredníctvom sociálnych sietí sme schopní priblížiť sa k druhému človeku skutočne blízko. Dôkazom toho môžu byť mnohé celebrity, ktoré komunikujú prostredníctvom sociálnej siete so svojimi fanúšikmi. Moc tohto média je naozaj obdivuhodná. Dokáže byť k človeku tak blízko, že môže napríklad aj rozhodnúť o výsledku vo voľbách.

Slovensko v tomto smere nijako nezaostáva, čo potvrdzuje aj výsledok volieb z roku 2010. „Voľby 2010 ukázali mnohé zaujímavé fakty. Jednak vyvrátili fakt, že internetová komunita je pasívna a prejavuje sa len v kyberpriestore. Napríklad strana Sloboda a solidarita, ktorá bola často skoro až pejoratívne označovaná za internetovú, dokázala pochybovačom, že sa mýlili. Nielenže sa dostala do parlamentu, ale jej zisk 12,14 percenta mnohým vyrazil dych. Partaj, ktorá svoju kampaň spustila a do veľkej miery viedla vo virtuálnom svete, sa následne dostala do vlády a ako druhá najsilnejšia strana dokonca obsadila post predsedu parlamentu, ktorým sa stal Richard Sulík“ (Kyška, 2010, s. 22).

Takýchto úspechov má Facebook na konte mnoho. Je to priestor, ktorý je tak veľmi verejný a prístupný, že snáď neexistuje subjekt, ktorý by nevyužíval formu takejto reklamy. Bezpochyby je úžasné, akou rýchlosťou sme schopní komunikovať s priateľom, ktorý je od nás na míle ďaleko. Je však dôležité byť si vedomý všetkých plusov aj mínusov, ktoré sú súčasťou prihlásenia sa na sociálnu sieť.

Čo sa týka detí a mládeže, je potrebné byť o to dôslednejší v mediálnej výchove, nakoľko sú to ľudia, ktorí ešte stále potrebujú usmerniť. A nato sú rodičia, učitelia a vychovávatelia – aby dokázali ochrániť krásnu detskú naivitu od zla, ktoré môže priniesť sociálna sieť do ich detských životov. „Mediálna výchova je výchovou, ktorej primárnym cieľom je získanie mediálnych kompetencií. Mediálna výchova predstavuje systematickú snahu zvyšovať spoločenské povedomie o médiách a mediálnom obraze sveta. Zjednodušene môžeme povedať, že mediálna výchova je procesom učenia sa a vyučovania o médiách. V zámernom výchovnom procese majú ľudia nadobudnúť kritické myslenie a schopnosť kreatívne riešiť problémy tak, aby sa stali súdnymi a rozvážnymi konzumentmi a tvorcami informácií“ (Petranová, 2011, s. 401).

Takto docentka Dana Petranová, pôsobiaca na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave upozorňuje na dôležitosť mediálnej výchovy nielen doma, ale i v školách. Tiež dáva do pozornosti projekt, ktorý sa vysiela prostredníctvom televízie, ktorá má rovnako veľký vplyv na myslenie ľudí ako informácie podávané prostredníctvom sociálnej siete.

 

 

„V októbri roku 2009 nezisková organizácia eSlovensko, o. z. v spolupráci s partnermi predstavila nový vzdelávací projekt pre deti a mládež OVCE.sk. Projekt prináša slovenský animovaný seriál, ktorého obsahom je neformálna mediálna výchova v oblasti bezpečného používania internetu a mobilných telefónov. Pre nižšiu vekovú kategóriu detí má seriál pôsobiť ako zdroj informácií a prevencia, mládeži nastavuje zrkadlo nevhodného správania na internete, dospelých divákov majú rozprávky poučiť i pobaviť (www.ovce.sk)“ (Petranová, 2011, s. 427).

Sociálna sieť ako taká je iste revolučným objavom súčasnej doby. Netreba však obmedziť komunikáciu s blízkymi a priateľmi iba na virtuálne stretnutia prostredníctvom (napríklad) Facebooku. Nemala by nám narúšať súkromie a stať sa zdrojom informácií o tom, ako si naši blízki nažívajú. Je podstatné, aby nám neprerástla cez hlavu. A to všetko má človek sám vo svojich rukách. Pretože skutočné priateľské puto nemôže byť založené na blízkosti prostredníctvom kyberpriestoru. Priateľstvo či iný typ vzťahu si vyžaduje reálnu blízkosť druhej osoby.

Zaujímavý je postoj nemeckého filozofa a predstaviteľa existencializmu Karla Jaspersa. Podľa jeho filozofie totiž ľudská duša bez druhej nie je ničím. „Vzájomná spätosť s iným bytím dáva možnosť, že druhý nás pochopí, „vypočuje“, porozumie nám. Existencia nemôže byť spredmetnená, môže však komunikovať s inou existenciou. Človek nie je izolované indivíduum, ale vždy je v spojení s iným bytím“ (Machalová, 2008, s. 447). Na vzťah, nech je hocakého charakteru, sú potrební dvaja. Dvaja, ktorí spolu navzájom komunikujú, stretávajú sa a rozvíjajú tak svoj vzťah. Pevný vzťah však nie je možné pestovať na úrovni sociálnej siete. Vyžaduje si trpezlivosť, lásku a istú dávku kompromisu, aby sme druhého spoznali a dali mu priestor na prejavenie sa.

Netreba sa vyhýbať výdobytkom techniky ani pred nimi zatvárať svoje oči. To rozhodne nie. Treba si ich však pripustiť k svojmu telu a vnútru iba do tej miery, dokým neprekročia našu vlastnú ľudskú dôstojnosť. Všetky „pomôcky“, ktoré ponúka súčasná doba, treba využívať s rozumom a istým nadhľadom. Pokiaľ si uvedomujeme každý jeden svoj krok, mali by sme sa vedieť dostatočne ochrániť pred zlom. Nie je dôvod, aby v nás hrozby sociálnych sietí vyvolávali strach. Majú však vzbudzovať istý rešpekt, že sociálna sieť dokáže mať skutočne obrovskú moc.

Ak už sa nám však aj prihodilo niečo zlé, netreba vnímať všetko tragicky. Takí sú ľudia. Nešťastní takmer stále a šťastní iba na okamih. „V skutočnosti sú všetky dobré a zlé veci, ktoré sa nám počas dňa stanú, v podstate v rovnováhe. Aj toto delenie je však len hypotetické, pretože nevieme presne, čo vlastne možno považovať za dobré a čo za zlé. Pojmy šťastie a nešťastie sú totiž veľmi relatívne. Celý problém spočíva len a len v tom, že ľudský mozog si zvykol fixovať práve nešťastie, zatiaľ čo šťastie vníma ako prirodzený stav. Pestujeme si zlozvyk „byť nešťastní“, ktorý prekáža šťastiu a bráni mu, aby sa prebojovalo a zakotvilo na úrovni vedomia“ (Semina, 2013, s. 20).

Ľudský intelekt je niečo ohromné. Máme dar rozumu, ktorý sme schopní využívať. Stáva sa len, že občas na tento reálny fakt, žiaľ, zabúdame a potom sa stávame bábkami sociálnych sietí. Ale stačí naozaj málo a neohrozí nás ani silná moc sociálnej siete. To ohrozenie však nespočíva iba v strate súkromia, ale aj v strate priateľstva a iných vzťahov. Mali by sme sa teda naučiť využívať kyberpriestor, eliminovať ho na nevyhnutné a nezabúdať na to, že pokiaľ sme „online“, sme iba virtuálne živí. Skutočný svet a život sa odohráva až po odhlásení sa zo sociálnej siete a pripojení sa do reálnej, láskou naplnenej skutočnosti, ktorú žijeme so svojou rodinou, priateľmi a blízkymi.