Nevidiaci Juraj Práger: Chcel by som vidieť, ako to vidí Pán Boh

O zrak prišiel v mladosti v súvislosti so zápalom zrakového nervu. Napriek tomu necítiť z neho sebaľútosť či zatrpknutosť, práve naopak, srší radosťou zo života. Žartovne hovorí, že jeho manželka vidí za dvoch a má lepšie oko. Čo vidí nevidiaci Juraj Práger?

Meno Juraj Práger sa väčšinou hneď spojí s tým, že je to človek, ktorý ako nevidiaci vystúpil na Mont Blanc. Ako ste sa k tomu dostali? Aká bola vaša cesta naň?

Bolo to špecifické. S kamarátom, s ktorým som sa dlhé roky pripravoval na paralympiádu v cyklistike, som chodieval aj do hôr a jeden rok sme si po zdolaní Kriváňa povedali, že by sme mohli skúsiť niečo vyššie. Postupne sa to akýmsi riadením zhora všetko rozbehlo a vznikol veľký projekt. A vďaka ďalším kamarátom, ktorí boli do toho zapojení, sa nám otvorili cesty a ani nie do roka sme zorganizovali náš výstup.

 

Ak by to bolo možné, išli by ste znova?

To je veľmi ťažká otázka. Pre mňa bolo veľmi náročné, možno ani nie tak fyzicky, ako psychicky, ísť najmä tými veľmi úzkymi pasážami výstupu. Preto som si povedal to, čo som aj zakričal na vrchu, že už nikdy viac. Asi si za tým momentálne stojím.

 

Je to náročné pre vidiaceho, nieto ešte nevidiaceho. Asi to chcelo naozaj tú „slepú dôveru“. Čo ešte okrem toho bolo pre vás náročné?

Zhrnul by som to asi takto: najväčší problém mi robili tie najužšie pasáže – to sústredenie sa, aby sme nespravili chybu, ktorá by nás mohla stáť veľmi veľa. To bolo mentálne najnáročnejšie. Potom mediálny tlak okolo toho. Dosť často sa náš výstup spájal s udalosťou, ktorá sa odohrala pred naším odchodom z Bratislavy. Štyri dni predtým tam bolo veľké alpské nešťastie, kde zahynulo deväť horolezcov. Lavína zmietla zo svahu asi dvadsaťosem vystupujúcich. Táto udalosť a to, koľko ľudí tam prišlo o život, sa v médiách spájalo s tým, že sa tam chystá (pre mňa nie veľmi príjemným výrazom) slepý Slovák. To bolo veľmi náročné. Musím však povedať, že som bol vnútorne veľmi spokojný a potešený, keď sa nám podarilo zdolať už aklimatizačný vrchol Castor, ktorý má na talianskej strane 4 226 metrov. Po úspešnom výstupe naň som si povedal, že aj keby sa nám nepodarilo vystúpiť na Mont Blanc, som spokojný a stačil by mi aj takýto úspech, lebo mne išlo o to užiť si tie hory, výšku, to bol môj cieľ a to sa podarilo.

 

Znie to tak zaujímavo – hovoríte, že ste si chceli užiť výšku a hory. Akým spôsobom si vy užívate takéto veci?

Pre mňa to znamená, že to jednak cítim v nohách, čo sa mi podarilo vystúpiť a to doslova, to je jedna z vecí. A druhá, nikdy predtým som neskúsil, čo to znamená, keď je na horách redší vzduch, ako s tým organizmus bojuje, ako sa dokáže správať tu dole, ako fungujeme v mestách a ako vo výškach nad štyritisíc metrov, keď už dochádza kyslík, to bol pre mňa tiež veľký zážitok.

 

Čiže to boli také pekné momenty, na ktoré si spomínate. Boli aj nejaké ďalšie?

Bolo ich veľa. Zážitky, stretnutia s inými horolezcami, ktorí tam vystupovali, prípadne s ľuďmi na chatách. Milé bolo, že aj ich samých povzbudzovalo, že nám niečo také napadlo, že tam ide takáto skupina priateľov s hendikepovaným človekom, to bol tiež celkom silný zážitok. Keď mi okoloidúci podávali ruku a povzbudzovali ma, to bola tiež sila ďalšieho tímu okrem troch ľudí, ktorí tam boli so mnou.

 

MANŽELKA MA DRŽÍ PRI ZEMI

Potom ste vystupovali aj na kaukazský Elbrus. Bolo to v niečom iné?

V mnohých veciach to bolo iné. Mal som z toho v prvom rade oveľa väčší zážitok, a to preto, lebo som tam išiel s mentálnou pohodou, vedel som, že to technicky ani fyzicky nebude také náročné a fyzickú náročnosť tohto výstupu som si väčšmi vychutnával. Páčilo sa mi, že sa nám podarilo vystúpiť do ešte väčšej výšky, ako má Mont Blanc. Poslednú noc pred výstupom sme spali približne vo výške Mont Blancu, to bol veľký zážitok. Páčila sa mi tá pohodová prístupnosť terénu, neboli tam extrémne úzke pasáže, ale zas sme si riadne fyzicky „zamakali“. Zaujímavé bolo vnímať aj organizmus, ako na to reagoval. Našťastie sa žiadna výšková choroba neprejavila, to všetko nás obišlo a bolo nám dopriate za perfektného počasia vystúpiť až na vrchol. Aj keď z našej štvorčlennej skupiny sa nám podarilo vystúpiť len dvom – môjmu sprievodcovi a mne. Bol to obrovský zážitok, keď postupne členovia našej výpravy odstupovali z dôvodu, že mali nejaké zdravotné problémy a necítili sa už na to, boli tam príznaky výškovej choroby. A parťák sa ma opýtal: „Tak čo, ideme ďalej? Alebo sa aj my vrátime?“ Išiel som tam v pohode a cítil som takú silu zhora. Neviem prečo, ale mal som pocit, že aj keď sme zostali len dvaja, ak máme silu a chuť, tak poďme ďalej a pokračujme. A nakoniec sa nám to podarilo.

 

Chystáte sa na nejaký ďalší vrchol?

Momentálne nie. Držím sa pri zemi, pripravujem sa v cyklistike a už mám aj rodinný život, takže táto výzva je možno aj o to náročnejšia, že sa idem pokúsiť o nejaký cieľ, nejakú paralympiádu, ako predtým, keď som bol slobodný. Teraz po troch rokoch manželstva sa treba venovať aj manželke, rodine, blízkym, domácnosti. Z hľadiska takýchto aktivít, výstupov, je to už na bočnej koľaji. Jasné, že keď sa nájde chvíľa voľného času, radi si niekam do prírody, do hôr, odskočíme, ale už nič veľké nechystáme. A manželka ma v tom tiež drží pri zemi, už by ma ani nepustila na niečo väčšie. (smiech) Aj keď sny by boli, ale je to skôr na takej racionálnej úrovni. Je to iné, keď má človek zodpovednosť za rodinu. A naozaj, človek by mal mať zdravý rešpekt pred horami a hlavne pri takýchto veľkých výpravách.

 

VNÍMAM PÔSOBENIE BOHA AJ SKRZE ĽUDÍ

Aké miesto má Boh vo vašom živote?

Musím povedať ako každý človek, že to nebolo vždy jednoduché obdobie života, ale z tých skúseností, ktoré som zažil v najťažších chvíľach, keď som možno nevedel až tak dobre prijať svoj hendikep, mi Pán Boh ukázal perfektnú cestu a naučili sme sa spolu komunikovať. Bolo to v tomto úplne super. Totiž, keď má človek Pána Boha na prvom mieste, jeho život ide oveľa jednoduchšie. Ja som mu nesmierne vďačný aj za ľudí, ktorých mi dal spoznať. Vďaka nim som sa mohol naučiť pozerať sa na svet ich očami. To si neskutočne vážim. Už dlho vnímam, že sa mi s Božou pomocou podarilo prijať hendikep aj fakt, že to možno už lepšie nebude, ale na druhej strane mi na unesenie kríža Pán Boh vždy pošle niekoho, nejakých milých ľudí, ktorí sú so mnou. A to je taký znak jeho veľkosti. Pri tých každodenných situáciách na tom vidno, že je s nami, aj so mnou konkrétne, a stará sa o to, kam smerujem môj život.

 

Nie ste nevidiacim od narodenia, ale prišli ste o zrak postupne. Ako to vlastne bolo?

V dôsledku zápalu zrakového nervu som začal postupne strácať zrak s tým, že od dvadsiatich dvoch rokov mám praktickú slepotu oboch očí, čiže som nevidiaci. Rozlišujem ešte čiastočne svetlo a tmu, som veľmi vďačný za tieto zvyšky zraku, ktoré mám, lebo mi to v maličkostiach naozaj niekedy uľahčuje život. Musel som sa postupne učiť žiť s týmto hendikepom. V období puberty to bolo krízové obdobie, keď som mal zrazu pocit, že sa mi rúcajú všetky sny, ktoré som dovtedy mal. Ale potom som vďaka rodine a blízkym, priateľom, ktorí ma vo všetkom podporovali a dávali mi chuť do života, vnímal, že to je vlastne pôsobenie Pána Boha aj skrze ľudí.

ĽÚTOSŤ MA BRZDÍ

Človek by od niekoho, kto má hendikep, mnohokrát čakal, že bude rozlievať na ľudí sebaľútosť, hnev. A z vás srší radosť a životný optimizmus, čo je veľmi inšpirujúce.

Keď sa človeku niečo stane, asi najhoršie, čo môže byť, je, že ho rodina alebo blízke okolie začne ľutovať. Keď si to tak spätne uvedomujem, možno práve to, čo sa mi vtedy v detstve, dospievaní, mladosti zdalo také, že som sa za to možno miestami aj hneval na rodičov, že ma nútili do vecí, na ktoré som poriadne nevidel, a tvrdili mi, musíš, musíš, aby si sa to naučil. Ja som teraz nesmierne vďačný svojim rodičom aj blízkemu okoliu, že ma neľutovali, ale aj práve vďaka ich prísnosti ma naučili samostatnosti. Teda aj keď žijem s hendikepom, dokážem s Božou pomocou žiť život plnohodnotne práve vďaka prístupu okolia. Som rád, že ma neľutovali, neuzavreli do nejakej izby a že tu buď a tu si ži, ale mi pomáhali vo všetkých aktivitách, aby som aj ja dokázal žiť tak ako vidiaci ľudia. Keď má človek hendikep, niekedy isté veci nezvládne sám, ale s pomocou druhých ľudí a s Božou pomocou sa dá veľmi veľa dosiahnuť, zvládnuť.

 

A čo vám naopak nepomáha? Čo je vo vašom vlastnom zápase bodom, ktorý vám túto cestu veľmi sťažoval, respektíve sťažuje?

No práve ten opak – ľútosť, keď ľudia majú niekedy tendenciu človeka s hendikepom ľutovať, to ma niekedy doslova brzdí, zastavuje. To je opačný efekt, ktorý veľmi nemám rád, takýto prístup ľudí. Všetko je to o nevedomosti, že ľudia si nevedia predstaviť, ako môže človek s hendikepom fungovať v bežnom živote. Ale je to len nevedomosť, lebo ono sa to naozaj dá, keď sa chce a keď sa človek neuzatvorí voči okoliu a Pánu Bohu.

PARALYMPIÁDA V CYKLISTIKE

Kým je Juraj Práger, keď nelezie a nešportuje?

Vtedy sa snaží byť jednoduchým obyčajným človekom, ktorý si váži hodnoty a snaží sa rozdávať radosť navôkol. Snaží sa byť milujúcim manželom. Je vďačný Pánu Bohu za všetko, za každú maličkosť, za každé stretnutie…

 

Vraj rád fotografujete?

Mal som také životné obdobie, že som rád fotografoval, bavilo ma to, teraz na to veľa času nie je. Samozrejme, nejaké selfíčka pred pretekom alebo nejakým tréningom si niekedy neodpustím. Ale to mi už život uľahčuje aj moderná doba a telefón, že ma to doslova nasmerúva a rozpráva mi, koľko tvárí vidí na obrazovke pri fotografovaní. Ale nie je to už ako kedysi.

 

Aké máte záujmy okrem lezenia?

Lezenie je len takým doplnkom popri cyklistike pri príprave na paralympiádu. S mojím veľmi dobrým kamarátom Konštantínom odtiaľto z farnosti Bratislava-Vrakuňa sme sa pripravovali od roku 2010 na paralympiádu, chceli sme sa kvalifikovať do Ria v roku 2016. To sa nám síce nepodarilo, ale brali sme to úplne odovzdane, ak to Pán Boh bude chcieť a má sa to podariť, tak sa to podarí, ak nie, tak nie. A teraz sa ukázala taká zaujímavosť, keď človek mieni a Pán Boh mení a niektoré ponuky v živote prichádzajú vtedy, keď ich človek najmenej očakáva. To sa stalo aj mne. Po dvojročnej pauze ma oslovili s tým, že mi zväz ponúkol možnosť jazdiť s bývalým pilotom najlepšieho slovenského paralympionika, ktorý reprezentoval až do roku 2016 na paralympiádach Slovenskú republiku. Znovu som sa mohol vrátiť k cyklistike, takže momentálne je to moje najväčšie hobby, s novým parťákom sa snažím kvalifikovať na paralympiádu do Tokia 2020. To mi tak momentálne Pán Boh dal. Prijal som to a idem týmto smerom, hoci mi to berie veľa času.

 

VĎAKA HENDIKEPU SOM SI UVEDOMIL, AKO VEĽA MI PÁN BOH DAL

A čo je vašou životnou métou mimo športu?

Ľudia sa ma často pýtajú, či nie som nahnevaný na Pán Boha, že mám takýto hendikep. Ja som si vďaka tomu, že nevidím, uvedomil, že mi Pán Boh veľa dal aj skrze ľudí, ktorých mi poslal. A možno životnou métou, ako mi ľudia pomáhajú žiť plnohodnotne, tak nejakým spôsobom som ja motiváciou pre ľudí a oni sú zase motiváciou pre mňa. To ma najväčšmi teší a napĺňa, keď svojím životom a príkladom dokážem inšpirovať iných, že sa dá žiť aj s týmto hendikepom a človek to dokáže zvládnuť s Božou pomocou.

 

Témou tohto čísla novín je svätosť – či je aktuálna aj dnes, či to nie je len nejaký archaizmus. Ako vy vnímate svätosť?

Keď sa človek naozaj snaží žiť v Božej milosti a s Kristom, tak je to oveľa jednoduchší život. Vnímam to sám na sebe. Niekedy mám dokonca pocit, zväčša po sviatosti zmierenia, že sa cítim duchovne taký odľahčený. Podobne ten priestor a okolie a ľudia, ktorých stretávam. A čím som bližšie k Bohu, tým sa aj stretávam s ľuďmi, ktorí sú bližšie k Bohu. Stáva sa, že keď sa človek hriechom alebo ľudskou slabosťou vzďaľuje od Pána Boha, tak aj jeho život je taký. Tým, že človek sa vzďaľuje, tak akoby sa aj hnací motor kazil. Oveľa ťažšie sa mi žije, aj z hľadiska komunikácie s druhými, oveľa ťažie sa zvládajú krízové situácie, keď má človek od seba ďalej Pána Boha.

 

Keď sa sama stretávam s nevidiacimi ľuďmi, tak mnohokrát sa zastavíme na slovnej hračke, že či to vidíš a tak. Ale pritom si uvedomujem, že nevidiaci často vidia viac ako my vidiaci. A tak ma zaujíma, čo vidí nevidiaci Juraj?

Možno to vnímam v niektorých veciach, že je to tak, akoby nám Pán Boh dal nejaký dar, talent, vidieť veci niekedy dopredu. No nie vždy je to tak, že by človek videl ďalej. Ale snažíme sa tiež počas života na konkrétne veci alebo výzvy pozerať. Niekedy by som chcel vidieť, ako to vidí Pán Boh, a potom to porovnávať s tým, ako sa ja snažím pochopiť jeho, ako mi dané veci núka. Možno by bol takýto opačný pohľad zaujímavý.