Nevidiaca herečka Antónia Martofová: Uplatniť sa na trhu práce je náročné. Stretávam sa s predsudkami

Antóniu Martofovú môžete aktuálne vidieť v hre Čaj u pána senátora v Slovenskom národnom divadle (SND). Je odmalička nevidiaca, ale svoje zdravotné znevýhodnenie neberie ako prekážku. Hrá v divadle aj na klavíri, spieva a učí braillovu notáciu. Rozprávali sme sa s ňou, ako sa do Divadla Zrakáč dostala, čo jej na správaní vidiacich voči nevidiacim prekáža a s akými predsudkami sa stretla.

Hráš v inscenácii Čaj u pána senátora v SND, ale herectvo si neštudovala. Ako si sa dostala do Divadla Zrakáč (Divadlo nevidiacich a slabozrakých hercov)?

Začala som v ňom pôsobiť minulý rok v marci. Ešte keď som študovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre som raz bola na jednej ich autorskej hre Vzťahovačky, ktorá je o realite a vzťahoch nevidiacich ľudí. Už vtedy som si povedala, že by som raz bola rada členkou tohto divadelného súboru.

Od detstva ma rodičia viedli ku kultúre, k hudbe, ktorú som vyštudovala a samozrejme, veľmi často sme chodievali aj na divadelné predstavenia. Hlavná principálka divadla, Zuzka Hrebičíková, mi zavolala, že sa uvažuje nad novou hrou a že hľadajú aj hercov a herečky, tak či by som sa nechcela stať jednou z členiek. Hneď som jej povedala, že nemám nad čím uvažovať, vzala som to.

 

Aké je to hrať s pani Emíliou Vašáryovou? Mala si nejaké predsudky alebo očakávania od známych hercov (Milka, Ján Gallovič…) ?

Je to niečo úžasné a pre mňa nové. Predsudky som nemala, skôr taký menší strach z toho, ako nás budú vnímať oni, keďže nie sme profesionálni herci. Bola som veľmi milo prekvapená, pretože oni sa veľmi rýchlo s nami zžili a vôbec nám nedávajú pocítiť, že sme iní ako oni. Veľmi dobre sa mi s nimi pracovalo. Predovšetkým pán Gallovič k nám pristupoval pri nacvičovaní veľmi pedagogicky a obzvlášť trpezlivo nám vysvetlil všetko, ako by sme sa mali svojej úlohy zhostiť. Obaja nás brali, akoby sme patrili do ich hereckého kolektívu.

 

Čo ti dáva herectvo?

Pocit odreagovania sa, uvoľnenia a beriem to ako formu relaxu, a hlavne som s ľuďmi seberovnými. Je to ako čiastočné splnenie si sna, pretože ako malá som sa vždy chcela stať herečkou.

 

 

ZA STO ROKOV SA TOHO V POLITIKE VEĽA NEZMENILO

Vnímaš nejaké prepojenia v hre Čaj u pána senátora so slovenskými politikmi alebo našou vládou? Aké?

Prepojenia ak aj sú, tak žiaľ veľmi smutné, pretože hra sa dejovo konala takmer pred sto rokmi a čím ďalej, tým viac dospievam k záveru, že odvtedy sa toho veľa nezmenilo. Ani v našej vláde, ani na Slovensku ako v štáte.

Prečo by si ľudia mali prísť pozrieť túto hru?

Je určite vhodná na zamyslenie sa a predovšetkým by si ju mali pozrieť naši politici. Táto hra je veľmi aktuálna a kto vie čítať medzi riadkami, určite príde na jej zmysel.

 

Radšej spievaš, hráš na klavíri alebo vystupuješ v hre v SND?

Nevnímam rozdiely medzi hraním v divadle, hrou na klavíri, či spevom. Všetko robím rovnako rada.

 

Čomu sa ešte profesionálne venuješ a ako dlho?

Predovšetkým týmto trom činnostiam a aktuálne si po skončení vysokej školy hľadám prácu. Okrem toho, asi približne dva mesiace doučujem jedného nevidiaceho chlapca braillovu notáciu.

 

 

Ako si môžeme predstaviť toto vyučovanie? O čo ide?

Pracujeme na základe mojich naučených poznatkov, ale aj podľa knihy braillovho notopisu, ktorej autorom je Jiří Jelínek. Keďže chlapec veľmi precízne ovláda braillovo písmo, práca v knihe je pre neho oveľa jednoduchšia. Dôležité bolo najskôr vovedenie do toho, čo je to vlastne nota, a keďže v braillovom písme sa noty píšu ako písmená, tak som ho naučila definíciu, že nota je hudobné písmeno, teda takto je to pre nevidiacich oveľa viac zapamätateľné. Je to aj moja skúsenosť z detstva, keď som sa učila noty.

Zjednodušene povedané, vieme si potom oveľa ľahšie zapamätať, čo ktorý znak znamená a takto si pestujeme hudobnú gramotnosť. Učenie braillovej notácie striedam aj s takzvaným aktívnym počúvaním hudby, pretože prostredníctvom hudby sa tiež dokážeme spoznávať.

 

Mávaš pred hrou stres alebo trému? Ako s tým bojuješ?

Myslím si, že je zdravé, keď máme takzvanú zdravú trému. Tým sa aspoň dostaví pocit zodpovednosti, aby sme podali čo najlepší výkon. Ja už až tak nemusím odbúravať trému, pretože keď som študovala na konzervatóriu, často sme tam mávali mnoho koncertov. Tým, že sa človek oťuká, postupne to odbúranie aj tej najväčšej trémy príde samo. Najviac mi pomáha, že každým hraním si opakujem jednotlivé texty, ktoré mám vo svojej úlohe, a čím viac si ich opakujem, tým je tréma menšia.

 

Si zrakovo znevýhodnená – vnímaš, že nejaký iný zmysel máš viac rozvinutý? Viac ako ostatné?

Keďže zrakové znevýhodnenie beriem ako takzvaný kolobeh patriaci do môjho života, ani nevnímam, že by som mala nejaký zmysel rozvinutejší viac alebo menej. Keďže nemôžem využívať zrak, je pravda, že asi najviac zo svojich zmyslov využívam sluch.

 

Čo vnímaš zrakom a čo nie?

Mám iba svetlocit, teda viem zrakom zistiť, kedy je svetlo a kedy je tma.

 

 

NEVNUCOVAŤ SA NEVIDIACIM NASILU

Ako by sa človek mal správať, keď na ulici stretne nevidiaceho človeka a chce mu pomôcť?

Hlavne by si mal nechať vysvetliť, kedy to vyzerá tak, že nevidiaci pomoc naozaj potrebuje a nie sa zbytočne vnucovať. Mnohokrát to, že chce niekto nevidacemu pomôcť, môže dopadnúť aj úplne opačne. Ak jednoducho neviadiaci povie, že sa presunúť zvládne, alebo že danú trasu ovláda, treba ho nechať ísť a nie snažiť sa ho ťahať inam, než má trasu naučenú, pretože často to môže nevidiaceho viesť k dezorientácii.

 

Čo ťa rozčuľuje na správaní vidiacich voči nevidiacim?

Presne toto vnucovanie sa. Nie preto, že by to vidiaca osoba myslela s pomocou zle, ale skôr preto, že aj my sami sa potrebujeme vedieť samostatne realizovať. Veľmi ma hnevajú predsudky a obavy, keď sa chce nevidiaci, alebo aj inak zdravotne znevýhodnený, občan začleniť do zamestnania. Akonáhle na pohovore narazíme na znevýhodnenie, hneď tam od zamestnávateľa nastanú obavy a nistota, že si nevedia predstaviť, ako by takýto človek fungoval a uplatnil sa na trhu práce.

 

 

BOH DOPUSTÍ, ALE NEOPUSTÍ

Čo by sa mohlo zmeniť napríklad aj v legislatíve, aby sa nevidiacim žilo na Slovensku lepšie?

Odbúranie predsudkov a obáv a hlavne, aby boli ľudia voči sebe ohľaduplnejší, prajnejší a nerobili medzi sebou rozdiely.

 

Hnevala si sa na Boha po oslepnutí? Hľadala si „vinníka“ celej situácie?

Bola som veľmi malá, keď nastali problémy so zrakom. Nie, na Boha som sa určite nehnevala. Bola som vedená k viere v Boha a vždy som si hovorila, keď som viac začala chápať život a súvislosti, že ak toto Boh dopustil, tak určite vedel prečo, a tu takisto platí staré známe pravidlo, že Boh dopustí, ale neopustí.

Viera je pre mňa základnou zložkou života. S vierou sa mi všetko zvláda omnoho ľahšie. Keď mi je ťažko, vždy sa to snažím odovzdať Bohu.