Nemám čas! Epidémia dneška

Nemám čas! Nestíham! Som úplne vyťažený/á! Koľkokrát ste to už dnes počuli či sami povedali?

Jedna povinnosť strieda druhú, oddych vypadáva z nášho aktívneho slovníka a ľudí vo svojom okolí, blízkych, pre nedostatok času odsúvame na druhú koľaj. Nemáme čas modliť sa, nemáme čas slúžiť druhým, nemáme čas stretávať sa, nemáme čas venovať sa deťom či len tak prečítať si knihu a ísť sa poprechádzať, nemáme čas zastaviť sa a sme v neustálom strese. Každý z nás to už iste zažil či práve prežíva. Slovíčka „nemám čas“ a „nestíham“ by sme dnes mohli zaradiť medzi najpoužívanejšie.

Možno tiež patríte k ľuďom, ktorí neradi hovoria, že nemajú čas a vskutku sa to snažia používať čo najmenej, no predsa do toho neraz skĺznu. Príde taký okamih, že treba dodržať súrny termín, ako napríklad pri splnení určitej termínovanej úlohy. Aj ja sama pri písaní pozerám každú chvíľu na hodinky, „koľko času ešte mám“ na dokončenie. A uprostred toho si uvedomujem, že nie som (nikto z nás nie je) vlastníkom času, sme len jeho užívatelia. Čo s tým?

 

Čas náš každodenný

V Knihe Kazateľ čítame, čo všetko má svoj čas. Alebo, lepšie povedané, ako má VŠETKO SVOJ ČAS.

„Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať. Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať. Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia. Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť. Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť. Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj. Akýže má osoh, kto je (stále) činný, z toho (všetkého), o čo sa namáhal?“ (Kaz 3, 1 – 9)

Nepíše o tom, že niečo nemá čas a že ho nemáme mať ani my, ale že všetko má ten svoj čas, v ktorom je potrebné dané veci prežívať, žiť, uskutočňovať. Že všetko má čas, nie nemá čas.

 

 

My ale robíme presný opak, zaobchádzame s časom márnivo, nevieme sa zastaviť, aby sme načerpali síl, ustavične sa náhlime, bežíme, no nie pre získanie neporušiteľného venca (večnosti), ale skôr toho časného. Azda najväčšmi problém času pociťujú starí, chorí a opustení. Sú to ľudia, pre ktorých sa čas akosi zastavil – či už chorobou, okolnosťami alebo vekom. Pre nich sledovať druhých, ako stále utekajú a nemajú čas (nielen na nich) zastaviť sa, je nesmierne frustrujúce.

Daniel Ange vo svojej knihe Odpuštění píše: „Milosrdenstvo nemôže zostať pokojné, ak je jeden z jeho priateľov chorý, zranený alebo trpiaci.“ Boh, ktorý je vo svojej podstate milosrdenstvom, sa nemôže uspokojiť (napriek tomu, že On k uspokojeniu nepotrebuje nikoho), keď niekto trpí. A preto posiela nás. Pretože na tomto svete má Boh len naše ruky, nohy, srdce, ústa. Avšak, niekedy mu je na prekážku práve naše „nemám čas“. No Kazateľ na inom mieste píše: „Múdre srdce pozná čas a správny spôsob.“ (Kaz 8, 5)

 

 

Milosť prítomnej chvíle

V Bohu nie je žiadne predtým ani potom, nie sú v ňom žiadne včerajšky ani zajtrajšky. On jednoducho JE. Tu a teraz. Dnes. Práve na tom mieste, kde sa nachádzame. Tu sa dotýka čas večnosti. Jean Pierre de Caussade SJ hovorí o „milosti prítomnej chvíle“ a Ježiš v evanjeliách o tom, že „každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6, 34), čím nás obaja vyzývajú k žitiu prítomného okamihu naplno.

Sme zvyknutí na multitasking – ovládame naraz niekoľko životných „okien“ naraz. Pracujeme, popritom četujeme, obedujeme i rozprávame s kolegami. Máme problém zamerať svoju plnú pozornosť len na jednu jedinú vec. A čo je ešte bolestnejšie – len na jedného jediného človeka. O Matke Terézii sa hovorilo, že keď sa s niekým rozprávala, bola tu pre neho prítomná celým svojím ja – venovala mu svoju plnú pozornosť. A keď sa jej spolusestry sťažovali, že nestíhajú, či by im napríklad nezľavila z polhodinovej rannej adorácie, pridala im ďalšiu polhodinu navyše.

 

Príkladom plného prežívania prítomného okamihu je tiež akýkoľvek vrcholový šport. Športovci musia v momente daného športového výkonu odložiť všetko. Vyprázdniť si myseľ, sústrediť sa naplno len na daný výkon, moment. Vtedy akoby vstupujú do totálne bezčasovej zóny – čas pre nich prestane existovať. Pokiaľ by ich čokoľvek vyrušilo – či už z minulosti alebo budúcnosti – a venovali by tomu pozornosť, znamenalo by to stratu víťazstva. A podobnú bezčasovú zónu môžeme prežívať aj my vo všednosti – napríklad pri modlitbe alebo pri stretnutí s blížnym.

Ak je niečo pre nás skutočne dôležité, nájdeme si na to čas. Ak si ho nenájdeme, tak to (zväčša) znamená, že to pre nás nie je vôbec alebo aspoň vo veľkej miere dôležité.

 

 

Čo robiť, keď nemáme čas?

Iste, sú mnohé chvíle a obdobia, keď s tým veľa nespravíme – napríklad pri skúškovom, písaní záverečných prác, náročných obdobiach v práci, ale aj pri novonarodenom bábätku či iných stresových a časovo náročných obdobiach. Ale ak je „nestíham“ naším životným štýlom, problém nie je v čase, ale v nás. Kazateľ na inom mieste píše: „Múdre srdce pozná čas a správny spôsob.“ (Kaz 8, 5)

 

Aké základné kroky treba urobiť, ak sústavne nemáme čas? Rozhodnime sa:

1. Viac sa modliť, viac hľadať Ježiša vo svojom živote a tráviť s ním čas.
2. Určiť si priority, „vyhodiť“ nepodstatné, dať na predné priečky to podstatné.
3. Plánovať, urobiť si časový harmonogram.
4. Vedieť povedať „nie“ a necítiť sa za to vinný/á.
5. Nájsť si čas na oddych, nájsť rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom.
6. Spolupracovať i vedieť požiadať o pomoc.
7. Vyhodiť zo svojho slovníka slovné spojenia ako: „nemám čas“ či „nestíham“.