Nemám vlastné deti, ani adoptované. Napriek tomu som matka. Ako je to možné?

Keby mi niekto povedal, že ani po štyroch rokoch manželstva nebudem mať deti, asi by som sa ho spýtala prečo, alebo by som sa len zasmiala, že ide o zlý vtip bez pointy. No roky ubehli, túžba zostala nenaplnená a ja som pracovala s tým, ako sa u nás hovorí, aj keď je život občas sviňa, nauč sa pripraviť bravčové na lahodný spôsob.

Keď sa zameriam na to, že nie som matka a bude to moja jediná životná priorita, viem, že budem nešťastná a urobím nepríjemným život aj môjmu mužovi. Tak som si teda sadla a povedala si, že aj keď je to výzva, poďme sa na to pozrieť spolu, aké sú naše možnosti. Umelé oplodnenie u nás neprichádzalo do úvahy. Navrhla som aj adopciu, ale manželovi to spočiatku nevoňalo. Nie som chlap, nikdy som neriešila pokračovanie rodu či priezviska a nepatrím ani do rodokmeňa Alžbety II. Nechápem preto, o čo ide mužom, ktorí sa bijú do pŕs a hovoria „moja krv, prvý bude syn a chcem malú kópiu mňa“. Veď ja sama si viem ísť tak často na nervy, vy nie? My ženy sme odmalička naučené prispôsobiť sa: meno aj priezvisko je určené podľa rodičov (ich výberu) a aj keď sa vydáme, prijímame manželovo priezvisko. A možno aj preto mi nejde do hlavy to udržanie rodu, že som z troch sestier a ak sa všetky vydáme, môj otec sa môže s pokračovaním svojho rodu teda rozlúčiť.

Nerozumiem tomu, prečo niekto chce dobrovoľne takého človeka, ako je on sám. Buď samoľúbosť, pýcha alebo nedostatok sebareflexie. Ja osobne nechcem, aby po mne deti dedili moje chyby, zlozvyky, zlé vlastnosti, nesprávne vzorce z mojej výchovy, zlé myšlienky, ktoré mi idú hlavou atď. Ale súčasne viem, že keď sama som nedokonalá, či chcem alebo nie, nejak ich tak či tak „pokazím“.

Snažím sa pochopiť mužské pokolenie, ale rovnako ako môj muž sa nevyzná vo mne, veľakrát ani ja v ňom. Viem, že mám v sebe malé dieťa a preto dokážem hneď nadviazať vzťah a puto aj s cudzími deťmi. Jaším a hrám sa od prvého dňa, odkedy danú osôbku poznám. Moje kamošky by mohli svedčiť, že som jeden z mála ľudí, pri ktorých bábätká neplačú a malí ľudkovia mi prídu pohladkať vlasy alebo si bez hanby sadnú na moje nohy a čítam im rozprávky. Už dlhé roky poznám bezdetných manželov, ktorí mi boli vzorom v tom, že pri nich som si ani raz nepoložila otázku: A oni majú deti? Prečo nemajú? Aké boli ich dôvody? Oni dvaja mi prišli ako celiství a kompletní aj bez detí. Nikdy som ich s deťmi nevidela a aj tak mi to dávalo zmysel. Vtedy ma to zasiahlo – aha, veď ako sa oni dvaja celý život venujú cudzím deťom, aj ja si môžem nájsť nejaký svoj „externý zdroj“. Inak povedané, keď ti dá život citróny, sprav z nich lahodnú limonádu. Nie len nejakú lacnú náhradu, citrónový prášok, z ktorého ti skriví úsmev, hneď ako sa napiješ, ale osviežujúci nápoj, ktorý zahasí smäd aj v lete.

ŠTVRTÁ MAMA

Minulý rok som po viac ako štyroch rokoch v korporátnej práci dala výpoveď a to rozhodnutie doteraz neľutujem. Áno, chýba mi občas práca z domu a možnosť spraviť si kávu kedy chcem, aj si ju vypiť ešte teplú. Chýbajú mi benefity, ale nič sa nevyrovná detskému kriku a úsmevu: „Livkaaaaaaaaaaa!“, keď mi deti bežia do náruče pri privítaní. Počkať – deti? Áno. Už rok pracujem v škôlke a mám viac ako 50 detí, aj keď nie sú moje. Veľa ľudí by namietalo, že to je moja robota, nie materstvo. Dovolím si nesúhlasiť.

Moja sestra ma raz vtipne nazvala svojou štvrtou mamou. „Prečo až štvrtá?“ spýtala som sa jej. „No veď Panna Mária, naša mama, starká a ty.“ Toto vysvetlenie ma potešilo a časom som sa stala aj jej birmovnou mamou. Možno som človek, ktorý berie mnoho vecí vážne (len nie samu seba, Bohu vďaka), ale rolu birmovnej matky som zobrala tak vážne, že počas slávnostnej bohoslužby som biskupovi počas príhovoru za birmovných rodičov sľúbila, že za našich birmovancov sa budeme nielen modliť a pomáhať im, ale aj zvrtneme nejaký ten pôst a obetu. „Dosť odvážne tvrdenie, nemyslíte?“ pýtal sa ma po omši emeritný biskup Imrich a ja som nechápala, čo také závratné som vyhlásila. Možno som sa za sestru postila len päťkrát, ale aj to sa ráta!

Keď som sa vydala, „zdedila“ som aj dvoch krstných synov, pretože manžel bol už krstným otcom dávno predtým, ako ma poznal. Takže mám dve ďalšie duše, za ktoré sa snažím modliť, (ne)postiť a byť im príkladom. Áno, už mi aj napadol scenár, či som pripravená stať sa ich náhradnou mamou, ak by sa niečo stalo ich rodičom, ale ani rodička sa za deväť mesiacov nepripraví na všetko, čo ju s bábätkom čaká.

Takže: som birmovná a krstná mama a ešte sa sama pasujem za duchovnú mamu všetkým deťom v škôlke. Možno by mohli mnohí oponovať, že s týmito deťmi nie som 24/7, ale to s nimi nie sú ani ich rodičia.

Moja teta, rehoľná sestra, mi odmalička vlastným príkladom ukazovala krásny vzor duchovnej mamky. Nielen mne a mojim sestrám, ale aj deťom v detskom domove či v škole, kde učila. Mala som veľmi rada letá, kedy ma teta vzala na zber húb či byliniek, ale aj na rôzne výlety po Slovensku aj do zahraničia, pretože počas dvoch týždňov svojej dovolenky mala na mňa vždy akosi viac času ako moji rodičia. Jasné, nemala svoje deti, nemusela sa starať o rodinný dom, pole, zvieratá a podobne, ale čas s ňou plynul vždy akosi pomalšie a pokojnejšie. Mať tetu „mníšku“ má tiež výhodu –keď mne aj sestrám priniesla veci, ktoré jej už nesedeli, stala som sa hrdou majiteľkou vintage šiat či sandálov z ťavej kože z Izraela.

MALÍ UČITELIA

„Moje deti“ v škôlke mi kradnú myšlienky aj doma. Asi každá oddaná učiteľka pozná, že nie všetok odpad patrí do koša – aj obyčajné rolky z toaletného papiera sa dajú využiť na milión kreatívnych spôsobov. O deťoch sa mi sníva, doma plánujem hodiny, aktivity a nejednu nedeľu som trávila učením sa detských tancov či študovaním, ako malým ľuďom vysvetlím základy prvej pomoci. Keby ste videli môj playlist na YouTube, určite by ste sa minimálne pousmiali, pretože by sa hodil do videa: „Povedz mi, že si učiteľka, bez toho, aby by si mi povedala, že si učiteľka.“ Sú tam eRko tance, Miro Jaroš, FÍHA tralala, Spievankovo a pod.

Škôlkari mi za ten rok ukázali, že nemám správne nastavené hranice a že povedať nie vie veľmi rado a často aj najmenšie dieťa a sama by som sa to mala naučiť. Títo moji aktuálni sprievodcovia životom mi ukazujú čaro prítomnosti, lebo keď na dvore konečne vidíme červenú jahodu, čo tam po problémoch s neplodnosťou, keď sa spolu môžeme tešiť z chute nami vypestovaných plodov. Učím sa z ich múdrosti denno-denne, lebo aj prváčka vie byť taká vnímavá, že položí trefnú otázku a musím si uznať vlastnú chybu: „Livka? A prečo si tak dlho na tom mobile, čo čítaš? Vieš, že je to škodlivé?“

Za ten rok som bola svedkom, že jedno dieťa dokázalo upokojiť druhé len vďaka tomu, že sa chytili za ruky a spolu „predýchali“ veľmi ťažký a hrôzostrašne vyzerajúci amok. Som medzi deťmi každý deň, pretože práve ony ma učia byť znovu dieťaťom a odložiť všetky tie zodpovednosti sveta na chvíľu bokom. Moja terapeutka mi povedala, že práve teraz ich potrebujem, aby som sama dokázala časom vyliečiť malé ublížené dieťa vo mne. A ja žasnem, že už po kolená malý človek vie, čo chce a čo nie, stráži si osobnú zónu, má odvahu pýtať sa a povedať veci na rovinu, bez filtra, a ja to veľakrát nedokážem. Koniec koncov, niekedy nie som ich mama ja, ale oni sú mojimi mentormi a najlepšími učiteľmi. Byť duchovnou mamou môže byť aj žena, ktorá nie je rehoľná sestra a ja každý deň zakusujem, že aj toto povolanie je ťažké, ale nádherné a naplňujúce.

Snímky: Canva