Exorcista Elias Vella: Nemám nič, no nič mi nechýba

Úryvok z nášho knižného rozhovoru s exorcistom Eliasom Vellom: Diabol sa nás bojí.

Kto je Elias Vella? V jednom svedectve zdôrazňujete, že ste predovšetkým veľký hriešnik…

Kto si neuvedomuje, že je hriešnik, nemôže veriť v to, že existuje hriech. Všetci sme totiž hriešnici a všetci potrebujeme Božie odpustenie. To je dôvod, prečo je to pre mňa veľmi dôležité označenie.

Ak ktokoľvek evanjelizuje – no prezentuje pri tom iba sám seba a robí zo seba guru pre ostatných – nedokáže sa dotýkať ľudských sŕdc. Realitou teda je, že potrebujeme Božie odpustenie – aj vo Svätom písme sa píše, že i dokonalý človek zhreší sedemkrát denne… Denne môžeme hrešiť proti trpezlivosti, láskavosti či vernosti.

Preto nemôžem na prvom mieste prezentovať sám seba inak, ako poukázaním na to, že som predovšetkým veľký hriešnik.

 

Kým ešte ste?

Som františkán minorita a hoci bol môj život poznačený utrpením, mám radostné srdce. A ak má človek vo svojom srdci radosť, je úplne prirodzené, že ju túži odovzdávať aj ostatným. Odvždy je mojou túžbou pomáhať ľuďom – rôznymi spôsobmi. Chcel som evanjelizovať, poskytovať poradenstvo, modliť sa za oslobodenie či uzdravenie druhých.

Ak sa ma niekto spýta, ako by som opísal sám seba – odpoviem, že som Božím synom. Synom Boha. A ak chce niekto vedieť, či mám nejakú farnosť, hovorím – že mojou farnosťou je celý svet. Nemám žiadne stabilné zázemie, pretože cestujem z miesta na miesto. A v tomto prežívam svoju františkánsku chudobu.

 

Ako to myslíte?

Mám všetko a zároveň nevlastním nič. (úsmev) Každý deň spím v inej posteli, jem rôzne jedlá v rôznych mestách sveta. Nič mi teda nechýba, ale zároveň nič nevlastním. Nie som však bezdomovec, ale som Boží syn. Som misionár, ktorý evanjelizuje.

 

Kde sa cítite ako doma?

Vo svojej františkánskej komunite, medzi svojimi spolubratmi, hoci tam netrávim veľa času. A to ma mrzí. Dobre sa však cítim na celom svete, keď som medzi svojimi bratmi a sestrami vo viere.

 

Narodili ste sa na Malte. Bolo vo vašom detstve niečo, čo vás nasmerovalo na vašu životnú púť?

Ako malý chlapec som veľmi rád miništroval. Moja farnosť bola františkánska a cítil som sa v nej prijatý. Mal som rád miestnych františkánov, oni mali radi mňa – to bol prvý záblesk a sympatia k tejto reholi.

Keď som medzi nich vstúpil do formácie a začal štúdiá, ani mi len vo sne nenapadlo, že by som raz cestoval po celom svete, že budem evanjelizovať druhých ako misionár.

 

Aké boli vaše predstavy a túžby?

Vždy som chcel robiť pastoračnú činnosť, byť medzi ľuďmi. Poslali ma na štúdiá do Ríma a po nich mi ponúkli prácu na univerzite, aby som učil o spiritualite laikov. Odmietol som to však, pretože som mal pred očami pastoráciu: byť vonku, stretávať sa s ľuďmi. Netúžil som prežiť roky za i pred lavicou: musel by som sa sám vzdelávať a vyučovať svojich študentov.

 

 

Splnila sa vám táto túžba?

Veľmi nie, pretože som po návrate na Maltu 24 rokov pripravoval študentov teológie na kňazstvo. Mal som však popri tom množstvo pastoračných aktivít. Stále som však ani netušil, žeby som mal byť misionárom.

 

Kedy sa to zmenilo?

Jedného dňa som dostal ponuku ísť kázať o Cirkvi na taliansku Sicíliu. Bola to pre mňa vzrušujúca výzva: Musel som opustiť svoj ostrov, svoju komunitu a komunikovať v cudzom jazyku. Práve to bol začiatok všetkých pozvaní do celého sveta a v tomto okamihu sa začalo moje poslanie misionára. Od tohto dňa cestujem po všetkých piatich kontinentoch sveta.

Musím však zdôrazniť, že nikdy nejdem tam, kde ma nevolajú. Ak niekam vycestujem – musím si byť istý, že ma tam volá Boh a on chce, aby som túto krajinu navštívil. Ak by som sa pozval sám, nebol by som si tým celkom istý, či je to aj jeho túžba. Preto som nikdy nebol tam, odkiaľ by neprišla pozvánka.

 

Kedy ste dostali prvé pozvanie do našej krajiny – na Slovensko?

Na Malte sa raz zúčastnila na jedných duchovných cvičeniach istá pani z Čiech a práve ona mi navrhla: „Čo by ste povedali na to, keby ste prišli ku nám do Čiech na desať dní? Mohli by ste urobiť niekoľko seminárov, na ktorých by ste kázali seminaristom o okultizme.“ Odpovedal som jej: „Dobre, pokúsim sa prísť!“ To boli pootvorené dvere do vašej krajiny – teda do týchto končín.

A potom práve na jednom z českých seminárov som stretol človeka zo Slovenska, ktorý ma pozval ku vám. Takto som začal dostávať pozvánky do Česka i na Slovensko, čím sa začali semináre aj vo vašej krajine.

Stále však vravím, že keď sa raz stretnem s Pánom, moja prvá otázka na neho bude: „Pane, prečo si ma poslal práve na Slovensko a do Čiech?“

 

Prečo práve táto otázka? (úsmev)

Ak by som si sám vyberal krajinu, zrejme by som nikdy ku vám neprišiel. Necestoval by som do krajiny, ktorej jazyk nepoznám. Ani na miesta, o ktorých absolútne nič neviem. Ak by som si vyberal sám, rozhodol by som sa pre Taliansko alebo taliansky hovoriacu krajinu – lebo taliančinu poznám. Alebo by som vycestoval tam, kde sa používa angličtina, ktorú ovládam. U vás potrebujem neustále tlmočníka. Božie plány sú často veľmi čudné. (úsmev) Neľutujem však, že ku vám chodím – som šťastný medzi vami – ale vo vlastnej logike by som si vás nevybral.

 

Naučili ste sa za tie roky niečo po slovensky?

Niečo viem, ale nemôžem povedať, že by som vám rozumel. Jedno z prvých slov, ktoré som vedel, bolo „strach“. Je to možno zvláštne, ale to slovo používajú takmer všetci, ktorí sa so mnou stretávajú. Veľmi rýchlo som spoznal aj slovo „manžel“. (úsmev)

 

Nemali ste niekedy túžbu naučiť sa náš jazyk?

Nie. Vysvetlím vám, prečo odpovedám záporne: pretože necestujem len na Slovensko. Ak prídem do Brazílie, spýtajú sa ma: „Páter, prečo ste sa nenaučili po portugalsky?“ Rovnako v Nemecku: „Nechceli ste ovládať nemčinu?“

Cestujem na toľko rôznych miest, s toľkými rôznymi jazykmi, že som sám zmätený, už vôbec by som si nevedel vybrať, ktoré sa naučiť.

 

Akých ľudí ste našli na Slovensku a v Česku?

Často sa ma to pýtajú. Napríklad, čo si myslím o vašej nábožnosti. A moja odpoveď vždy znie rovnako: Nemôžem a neviem na toto odpovedať.

 

Z akého dôvodu?

Vždy, keď sa u vás organizujú semináre, sú preplnené. Stretávam na nich len samých dobrých ľudí. Ak by som mal odpovedať podľa svojej skúsenosti, musel by som uviesť, že všetci Slováci a Česi sú svätí ľudia. (smiech) Nevravím, že nie ste, ale zrejme nie všetci v celej krajine. Mám o vás veľmi peknú predstavu. Našiel som tu mnohých, ktorí sú hladní po Bohu.

 

Nie je tento hlad práve tým, čo nás odlišuje?

Áno, je to pravda. Takto „hladných“ ľudí nenájdem v každej krajine, v Belgicku, Anglicku či Nemecku nie je mnoho ľudí, ktorí takto po Bohu túžia. Ak sa prihlási na seminár v Nemecku štyridsať účastníkov, je to obrovský úspech. Na Slovensku by išlo o „prepadák“, pretože tu je vždy minimálne sto ľudí.

 

Aký dôvod na to, podľa vás, je?

Myslím si, že ste počas komunizmu veľmi trpeli a boli ste „pridusení“ v prežívaní viery, nemali ste mnoho možností. To sa prejavuje v nekončiacom smäde a hlade. Je to, ako keď sa dostanete k prameňu a neviete prestať piť, lebo vás veľmi smädí. Takto to vnímam.

 

Váš život charakterizujú dva dôležité medzníky. Ten prvý sa udial v írskom Dubline. O čo tam išlo?

Naša františkánska charizma je krásna a kompletná. Predtým, ako som sa stretol s charizmatickou obnovou, som bol kňazom, ktorý oveľa viac pracoval pre Boha, ako s Bohom. Bol som veľmi činorodým kňazom, mal som veľké množstvo aktivít. Myslel som často na to, aby som obrátil iných, no na svoje obrátenie som zabudol. Bol som presvedčený, že som vo svojom duchovnom živote v cieli a nemám sa kam ďalej posunúť. Bol to však veľký omyl.

 

Ako ste na to prišli?

Zažil som obrovský šok už v spomínanom Dubline v roku 1988. Skupinka mladých mi hovorila o charizmatickej konferencii v Írsku a ja som ich hneď odbil, že tam v žiadnom prípade nepôjdem, lebo nemám rád takéto emocionálne veci. Začali na mňa naliehať, že tam musia ísť s kňazom, lebo bez neho sa tam nedostanú… Páčilo sa mi, že ma čaká osem dní voľna, tak som nakoniec súhlasil.

 

 

Ako to tam vyzeralo?

Bola to obrovská konferencia, stretlo sa tam okolo 25-tisíc ľudí. Počas jednotlivých dní bolo pripravených obrovské množstvo workshopov, extra pre kňazov, laikov či mladých. Nás kňazov teda zadelili do skupinky asi pätnástich spolubratov, v ktorej sme sa mali deliť so skúsenosťami. Lídrom, ktorý mal za úlohu viesť našu skupinku, bol kňaz z Írska.

Spýtal sa nás – pre mňa v tom čase dosť hlúpu otázku: „Prečo ste sem prišli?“ To, čo tí kňazi odpovedali, mi prišlo ešte hlúpejšie.

 

Čo tam zaznelo?

Jeden z nich povedal: „Prišiel som, aby som sa stretol vo svojom živote s Ježišom.“ Pomyslel som si: Prepánakráľa, tento je kňazom dlhšie ako ja – mal asi šesťdesiat rokov – ako to, že ešte doteraz nikde nestretol Ježiša?

Druhý odpovedal: „Prišiel som, aby som sa obrátil.“ Pomyslel som si: Ty ešte nie si obrátený, veď obraciaš ľudí a ty sa snažíš o obrátenie? Ničomu som tam nerozumel.

 

Čo ste odpovedali vy?

Keď prišiel rad na mňa, predstavil som sa ako teológ a zdôraznil som, že charizmatická obnova je pre mňa novou skúsenosťou. Vtedy prišiel šok, lebo vedúci skupinky mi po mojich slovách povedal: „Otče, kľaknite si, potrebujem sa za vás modliť!“

Vôbec som to nečakal, takže som sa ani nestihol brániť… a kľakol som si tam. Všetci za nado mnou začali modliť, aby som sa obrátil. Modlili sa, aby sa na mňa vylial Duch Svätý.

 

Udialo sa niečo?

Neviem, čo sa udialo, ale keď som vstal, bol som iný. Krútila sa mi z toho všetkého hlava. Keď som onedlho stretol mladých, s ktorými som prišiel, dobiedzali do mňa: „Čo sa ti stalo? Si nejaký iný!“

Nevedel som, čo im povedať. Bol som príliš pyšný – no napokon som to musel zo seba dostať von. Doteraz si pamätám, ako mi jeden z tých mladých povedal: „Otče, už veľmi dlho sme sa modlili za vaše obrátenie…“ To bol pre mňa ďalší šok.

Nikdy mi totiž nenapadlo, že by som sa mal v niečom zmeniť, že by som to potreboval. Bol to môj nový začiatok: Začal som robiť veci nanovo, žiť nanovo, všetko som videl akoby novými očami. Uvedomil som si, že nestačí pracovať pre Boha, ale spolupracovať s Bohom. Bol to riadny moment obratu v mojom živote.

 

V čom konkrétnom sa prejavili tieto zmeny?

Nešlo o to, že by som robil iné veci, ako predtým. Skôr – to, čo som doteraz žil, som začal vykonávať inak. Viac som začal rozlišovať, či je niečo Boží plán alebo nie.

Spomínam si na konkrétny okamih: Bol som na Sicílii, kde som mal viesť seminár, no skončil som v nemocnici a prepustili ma až v deň, keď sa seminár skončil. Uvedomil som si, že možno to ani nebol Boží plán, aby som na tento seminár išiel. Toto je konkrétna spomienka, ako som začal brať veci vážne, či sú v súlade s Božou vôľou.

 

O nejaký čas prišiel druhý životný medzník – keď ste sa dostali k službe exorcistu.

Len čo som sa stal súčasťou charizmatickej obnovy, začali za mnou chodiť ľudia, ktorí mali problémy s pôsobením Zlého. Ako teológ som však bol skeptický, či diabol vôbec existuje. Bol som ovplyvnený teológmi šesťdesiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktorí tvrdili, že diabol neexistuje ako reálna osoba, ale iba ako abstraktné zlo.

Na jednej strane som teda tvrdil, že diabol neexistuje, na tej druhej za mnou prichádzali konkrétni ľudia, ktorí boli atakovaní diablom.

 

Ako ste vyriešili tento rozpor?

Nevedel som, ako im pomôcť. Bol som voči tejto téme dosť skeptický a v seminári sme na teológii nikdy o diablovi nehovorili.

Mal som však súcit s týmito ľuďmi, tak som ich neodbil slovami: „To nič neznamená!“ Navštívil som preto svojho biskupa a zdôveril som sa mu s tým, akí ľudia za mnou chodia. Spýtal som sa ho: „Mám ich posielať za tebou, lebo ja im pomôcť neviem…“

 

Čo na to biskup?

On ma iba poprosil: „Prosím, neposielaj ich za mnou, lebo ja tomu rozumiem ešte menej ako ty. Snaž sa to nejako vyriešiť. Skús si túto oblasť naštudovať.“

Musel som teda ísť do hĺbky tohto problému. Teda ma do toho dotlačili ľudia, ktorí mali problémy s pôsobením diabla. To je začiatok služby exorcistu, o ktorej som nikdy nepredpokladal, žeby som ju mohol niekedy v živote vykonávať. Ani mi to len nenapadlo.

Som však v tejto službe šťastný, lebo je to príbeh a dôkaz toho, že ide o Boží plán, nie moje plánovanie. Občas Bohu poviem: „Dal si mi túto službu ako trest, lebo ja som v diabla neveril a ty si mi povedal: V poriadku, ja ťa v neho naučím veriť, budeš sa s ním stretávať!“ (úsmev)

 

Kedy konkrétne ste si uvedomili, že diabol existuje?

Nespomínam si na žiadny konkrétny okamih, bolo to postupné, zo skúsenosti iných ľudí, keď som videl, ako sú reálne napádaní diablom.

Vždy som spolupracoval so psychológmi a psychiatrami a často sa mi stalo, že prišiel človek – ktorý navštevoval psychiatra – a tento lekár urobil všetko, čo sa v liečbe dalo dosiahnuť a ako posledná možnosť ostávala duchovná pomoc. Uvedomil som si, že keď už lekári nevedia pomôcť, je čas sa pozrieť, čo je za tým.

 

Čo tým myslíte?

Začali sa totiž diať veci, ktoré sa nedali prirodzene vysvetliť. Vždy som bol opatrný, snažím sa nebrať všetko ako činnosť diabla a veľmi rozlišujem, čo je za vecami. Ale občas sa udiali také okolnosti, keď sa začnete pýtať: Ako sa môže toto stať? A práve vtedy premýšľate, že za tým musí byť útok diabla.

Tieto útoky ma však nikdy nezastavili, aby som pokračoval ďalej. Držím sa princípu: Ak nebudeš proti diablovi bojovať, bude on utekať za tebou a naháňať ťa. A to znamená, že si prehral. Je preto oveľa lepšie s ním bojovať, ako pred ním utekať. (úsmev)