Nedávajme priestor domýšľaniu

Nepovažujem sa za domýšľavú osobu. Niekedy sa však ocitám v situáciách, keď ma moje reakcie tak trochu prekvapia.

Autor: Soňa Valachová

Raz ráno počas dovolenky sme s Lukášom išli na pláž. Päťminútovú prechádzku k moru sme využili na krátky rozhovor. Lukáš sa mi zdôveril s tým, že ho trápi jedna maličkosť na mojom správaní. Vypočula som si jeho názor a povedala som mu, ako sa na túto vec pozerám ja, a že to nevidím až tak nepriaznivo ako on. Prisľúbila som mu však, že to skúsim korigovať. Chcela som totiž, aby bol spokojný. Týmto sme náš rozhovor na túto tému uzavreli. Aspoň tak sa na to pozeral Lukáš, ale ja som ešte stále v mysli riešila tú maličkosť, ktorú mi spomínal. Medzitým sme sa začali rozprávať o úplne iných veciach.

 

 

Ako ubiehal deň, nadobudla som pocit, že Lukáš sa na mňa hnevá kvôli tomu, o čom sme sa v to ráno rozprávali. O tomto pocite som mu však nepovedala. Čím dlhšie som to v sebe dusila, tým nepríjemnejšie som sa k nemu správala. Nevedela som, čo to so mnou je. Myslela som si, že mám len zlý deň a potrebujem byť chvíľu sama. Našla som si teda pár minút, snažila som sa upokojiť a odovzdať to Bohu. Nič sa však nedialo a moje nepríjemné reakcie boli čoraz výraznejšie a očividnejšie nielen pre Lukáša, ale aj pre priateľov, s ktorými sme trávili dovolenku.

Stačilo, že mi povedal jednu vetu, ja som si ju hneď spojila s tým, že sa na mňa určite hnevá, a tak som len niečo precedila pomedzi zuby, snažiac sa byť čo najmilšia. Avšak išlo mi to stále horšie a horšie.

Prečo o tom hovorím?

 

Keď nadišiel večer a Lukášovi bolo nad slnko jasnejšie, že so mnou nie je niečo v poriadku, snažil sa vypátrať, v čom je problém. Po niekoľkominútovom rozhovore zo mňa vypadli dve zásadné vety: „Hneváš sa na mňa, však? Ráno si mi hovoril, že sa na mňa hneváš.“

 

 

Až keď som toto klamstvo vyslovila nahlas, niečo sa začalo meniť. Vysvitlo, že Lukáš sa na mňa vôbec nehneval a vlastne mi ani nikdy nepovedal, že sa na mňa hnevá. Keď sme sa v to ráno rozprávali, chcel mi len zdieľať, čo cíti. Keď som to pochopila, zaplavila ma zároveň ľútosť nad tým, že som na neho bola taká nepríjemná, a zároveň úľava. Nehnevá sa.

Nepovažujem sa za domýšľavého človeka, ale predsa len sa niekedy prichytím pri tom, že dovolím, aby sa v mojej mysli hromadili a rozvíjali negatívne myšlienky, na základe ktorých si vytvorím negatívne závery o svojom manželovi, priateľoch, ľuďoch okolo mňa. Nie si na tom niekedy podobne?

Ak máme nejaký „pocit“, neznamená to, že je aj pravdivý. Potrebujeme sa rozprávať o svojich pocitoch s ľuďmi, ktorých sa to týka, a tiež sa na to pýtať Boha. On, vie, aká je pravda, a chce nás do nej vovádzať. Nedávajme priestor domýšľaniu, ktoré naštrbuje naše vzťahy, ale hľadajme skutočnú pravdu, ktorá nás oslobodí.

 

Drahý Otec, daj, aby sme vo svojom živote nedávali priestor klamstvám Nepriateľa. Ochraňuj vzťahy s našimi blízkymi a daj, aby sme vždy k sebe vedeli nájsť cestu. Ochraňuj tiež našu myseľ, aby každá naša myšlienka bola očisťovaná Duchom Svätým. Amen.

 

Viac sa dočítate v knihe Stenu dáme preč.