Necítim sa osamotená

Mala bratov, s ktorými sa niesla a rástla nielen fyzicky, ale aj k Bohu. Bratov, ktorí boli ako kus chleba a ktorí svojej sestre našli manžela, v akého existenciu už ani nedúfala. Bratov, ktorí jej rozmnožovali rodinu. Aké to bolo pre Dadu Cerovskú z Hriňovej, keď jedného dňa zistila, že už tu na tomto svete nie sú?

 

,,Ujal sa ho a dával naň pozor, striehol ho ako zrenicu oka.“ (Dt 32, 10 c-d)

Milosrdný Pán nás miloval od vekov ako prvý. Nám trvalo zopár rokov, kým sme si to všimli. Vyrastala som s bratmi v trojici, hoci naši rodičia mali štyri deti. Žiaľ, najstaršia sestra zomrela krátko po svojom narodení. Maminka túto bolestnú udalosť odovzdala Bohu s dôverou.

Ako deti sme mali talianske vzťahy, ale mohli sme sa na seba spoľahnúť. Bratia sa venovali športom a mňa lákal skôr cudzí jazyk. Na stredných školách sa, aspoň počas školského roka, naše cesty rozišli. Vtedy nastal ten vzácny čas objavovania vzťahu k Bohu. V rodine sme o duchovných veciach prakticky nehovorili.

Ale v týchto rokoch sme všetci traja hľadali spôsoby, ktorými by sa mohla a mala naša viera prejaviť v konkrétnom živote. Prednášky otca Pavla Hudáka sme sa naučili naspamäť, a hoci boli bratia mladší, ujali sa ma, akoby to bolo naopak. Keď sa mi páčil mladý muž a bratovi nie, ihneď ma informoval: ,,Tohto pre teba nechcem!“ (smiech) Keď som mu naopak počas vysokej školy povedala, že uvažujem o reholi, okomentoval to: ,,Tak ti treba!“ Ako súhlas mi to neznelo, ale aspoň som sa zasmiala. Sprevádzali sme sa so súrodencami modlitbou a radami, čítali sme spolu knihy a do noci rozoberali tisíc tém.

 

,,Draho ste boli kúpení.“ (1 Kor 6, 20)

Keď som bola v čase dosiahnutia dospelosti zasiahnutá nesmiernosťou Ježišovej lásky ku mne, rozhodla som sa, že chcem na ňu odpovedať. Napriek čomukoľvek, čo by mi chcelo v tom prekážať. Pán tak veľa zaplatil, lebo ma chcel zachrániť pre nebo. Vylial drahocennú, svätú, nevinnú krv a živí ma ňou, lebo ma miluje do krajnosti, mohla by som povedať – šialene.

Naozaj je jeho kríž nazývaný ,,bláznovstvom“. (1 Kor 1, 23) On pozná a prežíva každú moju bolesť, a neopúšťa. Teda ani ja ho nechcem opustiť. Ktovie, ako toto hľadanie prežíval brat Vincent, lebo v auguste po maturite išiel bicyklom na výlet ku kapucínom a už u nich ostal. A dôvod neprezradil.

Typický muž, načo zbytočne „klábosiť“. Jeho voľbu som prijala s radosťou, bolesťou aj modlitbou, lebo tento život je isto náročný, ale zároveň veľmi požehnaný. Pre nás ako rodinu to bola strata aj zisk – to je známa vec, že kapucíni majú radosť nákazlivú a získať takých dajme tomu osemdesiat bratov naraz, je skvelý darček!

 

,,Už ťa nebudú volať Opustená /…/, lebo teba budú nazývať Mám v nej záľubu a tvoju krajinu Vydatá.“ (Iz 62, 4)

Modlitby za moje povolanie a jeho hľadanie trvalo roky. Istá rehoľníčka, nech ju Pán odmení, ma veľmi povzbudila slovami, že kopem základ stavby povolania a nie je to príjemná činnosť. Ale na dobrom základe bude pevná stavba, ktorú búrka nezničí. A so stavebnou témou súvisia aj okolnosti, za akých mi bratia našli manžela.

Stanislav totiž pomáhal betónovať, lebo sľúbil svätému Antonovi, že ak zvládne skúšky z autoškoly, bude poctivo chodiť pomáhať na faru. Slovo robí chlapa, čiže aj chodil. A po takej brigáde mi doma zvestoval radostnú novinu, že medzi tými fúrikmi stretol takého muža, o akom som povedala, že už vymreli. Veľa pozornosti som tomu nevenovala, ale odovzdala som to Pánovi, veď on vie, čo a ako.

O pár týždňov som bola navštíviť Vincenta v kláštore a tam sa mi znova prihovoril spomínaný mladý muž a zistila som, že brat mal pravdu. O rok bola svadba. Vďaka Pánovi sme oslávili desiate výročie sobáša.

 

,,Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené a zachraňuje zlomených na duchu.“ (Ž 34, 19)

Keď sme s manželom, jeho príbuznými a mojimi bratmi dokončievali náš dom a dcéra mala dva roky, sníval sa mi zvláštny živý sen. Manžel mi vo sne povedal, že moji bratia prišli dnes v noci do skutočného neba. Sen ma vnútorne ochromil, vyrazil mi dych. Ale nikomu som nič nepovedala, veď snom netreba veriť. V srdci som však smutne pozerala na bratov, ako pracovali na našej stavbe a pýtala som sa, či ozaj odchádzajú, či sa ozaj so mnou lúčia?

Prešla bratova dovolenka, skončila sa naša brigáda, vyobjímala som súrodencov pred naším novým domom a ráno sa môj sen stal realitou. Zopakoval sa doslovne, ale už sa z neho nedalo zobudiť. Moji bratia v noci zomreli pri dopravnej nehode a mamina, ktorá šoférovala auto, ležala v umelom spánku v nemocnici.

Ovládol ma pocit samoty, osirotenia. Akoby mi ktosi odkrojil polovicu srdca a neostalo nič – iba prázdno. Mám skúsenosť, že z určitých hlbín počuje iba Boh a ľudia sú akosi ďaleko. Chcem si bratov pamätať a všetko naplno prežívať. O to bližšia som si so sestrou, ktorú som nepoznala – veď sú už spolu všetci moji súrodenci. Prečítala som dobrú dvadsiatku kníh o smrti, večnosti, očistci a utrpení. Hľadala som naplnenie tej priepasti otázok, na ktorú sa zmenilo moje srdce.

 

,,A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

Teda tu je Boh a má všetky odpovede. Ľudský život je krehučký ako škrupinka vajíčka (Iz 40, 24), ale či On nemá moc ho zachovať alebo hoci aj vrátiť? Nemohlo to byť inak? Keď som po obrátení kľačiavala pred Pánom v Eucharistii, úplne som chápala Máriino očarenie a to, že nepomohla sestre.

Ale teraz som si zamilovala Martu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ (Jn 11, 21 – 22) Krásne sú chvíle zaľúbenia do Pána, ale to Marta vyšla Ježišovi oproti s vierou. Zažívala som naplno a doteraz zažívam, že Ježišova tvár je posiata slzami, keď plačem ja, keď plačeme my. Človeku napadne, že keby bol býval tu, bolo by všetko inak.

Kolegyňa v práci sa ma spýtala: „Kde bol ten tvoj Boh?“ Ako by som však mohla zvládnuť túto dočasnú rozlúčku bez Boha? A práve tak to je: On je tu. Vždy v správnej chvíli – teda teraz. Má v náručí trpiacich, umierajúcich, nevidiacich nádej, lebo On sám je trpiaci, umierajúci a ako človek nevidiaci nádej.

Pozná bolesť, a to dokonca aj tú špecificky ženskú, lebo On niesol naše choroby a našimi bôľmi sa On obťažil. Otázkou človeka môže byť aj mlčanie, možno so slzami – a  Božou odpoveďou „len“ blízkosť,  ako bol blízko Jóbovi: „Len z počutia som ťa dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo.“ (Jób 42, 5) Práve v bolesti ma niesol Pán, hoci som nemala pocit, že ju zmenšuje. Ale všetko podstatné sa akoby samo zariadilo a mám pre prípad skúšky skúsenosť Božej opory, ktorá sa nedá poprieť.

 

,,Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjv 21, 4)

Nedávno som šla po dcéru do škôlky a v rádiu som začula pieseň: Držím ti miesto. Veľmi mi pripomenula môjho brata Stanka, to bol taký priateľ do nepohody. Ak aj nechápal moje pocity, vždy počúval a aspoň poctivo pohmkával na znak súhlasu a jednoduchej blízkosti. Brat, ktorému som mohla zavolať o polnoci pred bakalárskymi štátnicami a on poctivo vyhľadal na internete toho jedného autora, ku ktorému som nemala poznámky.

Ale teraz mi nikto nedrží miesto, nemám komu o polnoci zavolať. Vtedy som cítila živú blízkosť Ježiša, nášho brata. A počúva ma vo dne, v noci. Berie vážne slovo, ktoré povedal: „Kto plní vôľu môjho Otca, je môj brat i sestra, i matka.“ V spomienkach a v modlitbách cítime blízkosť tých, čo nás predišli, ale sú darom aj pre iných.

Laický teológ Marino Restrepo, ktorý zažil osobný súd pred Bohom počas svojho únosu, hovorí, že úmrtie blízkeho človeka je obrovský dar a milosť pre všetkých príbuzných a známych. Práve táto milosť prinúti často úplne ľahostajných ľudí, aby sa možno ten jediný raz v živote zamysleli nad smrťou a večnosťou. Boh dal aj mne v otázke odpustenia ľuďom, ale aj v každej inej skúške, vždy nanovo pocítiť, že je úplne iný ako ľudia. (Iz 55, 8) Vždy blízko, vždy verný, vždy oporou.

 

,,Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky.“ (Oz 11, 4)

Vo vzťahu k Bohu som prežívala a prežívam aj eufóriu, aj tvrdú drinu s pocitom opustenosti. Práve v bolesti je mi blízko „muž bolesti“. (Iz 53) Práve vďaka bolesti trochu viac chápem trpiacich. Vďaka prežitiu bolesti rozlúčky s drahými sa denne modlím za duše v očistci a hriešnikov. Vďaka uvedomeniu si krehkosti ľudského života sa snažím aspoň modlitbou prejaviť lásku ľuďom, ktorých stretávam, lebo viem, že tu o sekundu nemusia byť a ani ja.

Preto som si uvedomila silu modlitieb za umierajúcich a pridala som sa k Združeniu svätého Jozefa. Spolu s ostatnými členmi a všetkými kapucínmi sveta sa denne modlíme v rodine za umierajúcich – oni prežívajú ten najdôležitejší boj.

 

,,A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. (1 Jn 4, 16)

Keď vidím počas adorácie alebo svätej omše premenenú hostiu, myslím na to, že je tu Pán a s ním celé nebo – jeho svätá Matka, ktorá s veľkou láskou prosí za hriešnikov, za mňa!! keďže medzi nich patrím. Aj naši blízki, ktorí prijímali sviatosti a máme nádej, že sa stretneme. Nevnímam to tak, že Boh nám berie blízkych. On je Pán. Bol by ním aj bez môjho súhlasu, ale nakoniec aj ja som si ho vybrala za Pána a on si ma vybojoval a zaplatil za mňa veľmi draho. Som jeho a aj moji drahí sú jeho viac, než sú moji.

On rozhoduje, a to vzhľadom na našu večnosť, a nesie s nami všetko. Upokojme sa v jeho náručí, lebo biť sa s ním nevládzeme a prinieslo by nám to len trpkosť. Dopriať pokoj a odpočinok svojim blízkym je tiež prejav lásky k nim. Pritúliť sa k Bohu je ideálna odpoveď pre hľadajúceho človeka, ktorý niekoho stratil. V Bohu nájde aj blízkeho, aj seba, aj svoju budúcnosť.

Pán je dosť veľký, aby zniesol našu úprimnosť, výčitku. Veď keď aj mne dcéra niečo vyčíta, viem podľa jej veku a chápania usúdiť, či jej treba vysvetľovať, alebo ju len objať, poľutovať. Práve mne a tebe, ktorí poznáme bolesť, opovrhnutie, osirotenie, chudobu, krivdu, súženie a bezmocnosť, Pán vo Svätom písme prisľubuje svoju blízkosť a vypočutie a napokon víťazstvo. Srdce akoby znežnelo bolesťou.

Tvrdá skala, ktorou často ľudské vnútro je, sa zrazu roztopí a bolesť ako oheň ukáže, čo sa v ňom skrýva. Niet iného uzdravenia, než je pritúliť sa k Láske, ktorá je zradená, predaná, opľutá, nemá už ani ľudskej podoby… Položiť si ucho na jeho Srdce, ktoré bije pre mňa, pre teba! Bolesť, ktorú prijmem a prežívam so súcitným a dobrým Bohom, sa mení v hĺbku a krásu nášho vzťahu.

Už nie je len chvíľkovým zaľúbením, ale vďaka utrpeniu, ktoré sme niesli spolu, je skalou, hradom. Nebeský Otec nepredstaviteľne miluje svojho Syna a vybral preňho vznešenú cestu kríža. Pán si ju sám volí a nesie kríž s vášňou. Práve preto prišiel, aby niesol moju a tvoju bolesť. Prijal ju a nesie s láskou.

Zdá sa mi, že aj Božia láska bolí a to v prvom rade Pána. Jeho ranami môžeme byť uzdravovaní – vždy, keď sa znovu tie naše rany ozývajú, vždy znova sa môžeme ukryť do jeho rán, do jeho zlomeného Srdca.