Nebo, peklo, hlad

Jedlo. Je v centre príbehu dedičného hriechu a v centre histórie spásy (Eucharistia). To znamená, že hlad – v závislosti od toho, čo s ním urobíme – nás môže viesť do neba, alebo do pekla. A z toho vyplýva, že by sme mali dobre zvážiť, čo s ním.

Autor: Christopher West

Milujem jedlo. Milujem ho! V podstate som toho názoru, že chuťové poháriky sú jedným z najlepších Božích darov. Tieto maličké vnemové orgány sú zdrojom takého pôžitku! Katolíci si ho užívajú napríklad aj cez fašiangy, keď si doprajú hodovanie pred začiatkom štyridsaťdenného pôstu, po ktorom sa zas začína veľkonočné hosťovanie.

Často mi jedlo prináša takú veľkú radosť – najmä ak ide o jednu z manželkiných výborných polievok alebo cestovinových jedál (alebo napríklad o jej domáci tvarohový koláč s príchuťou kávy a škoricovo-grahamovou kôrkou… och, tá blaženosť!) –, že keď je porcia preč, som smutný… ako keď vás niekto poriadne sklame.

Som smutný, lebo nechcem, aby sa táto radosť niekedy skončila. V preklade: zháňam sa po hostine, ktorá by trvala naveky… Je to vôbec reálne? Ak áno, tak iste mimo ponuky tohto života. A to znamená, že tu musím prísť na to, ako usmerniť to bolestné „chcem viac“.

Vo chvíli smútku na konci jedla mám podľa všetkého tri možnosti:

(1) Môžem svoju túžbu potláčať s nádejou, že ma ten smútok prejde.

(2) Môžem si v duchu obžerstva dožičiť viac jedla, než moje telo potrebuje.

(3) Alebo môžem dovoliť skvelej chuti toho jedla a smútku, že už je po ňom, vzbudiť moju nádej a povzbudiť moju chuť na Život, pre ktorý som určený, život siahajúci „za“ tento život, kde sa oslava nikdy neskončí.

 

 

V skratke to na svojich prednáškach zvyknem zhrnúť tak, že rozhodnutie, ktoré urobím v danej chvíli, určí, či žijem ako stoik, závislý alebo perspektívny mystik.

 

Stoik sa snaží vyhnúť bolesti z túžby po niečom viac, než ponúka tento život, tak, že sa rozhodne toľko nechcieť, akoby „vypnúť“ túžbu. Poznám to. Boli časy, keď som sa tak bál kriku svojho srdca, že jedinou možnosťou, ako to prežiť, sa zdalo „uzavrieť ho pod vrchnák“. Život je tak ľahší a istým spôsobom aj pokojnejší: nič ma v podstate netrápi a takisto ma nič ani nenadchýna. Toto však je meravý „pokoj“ mŕtvoly v márnici. Je bez života a bez chuti. Zamieňa horúcu krv života za studenú balzamovaciu tekutinu.

 

Závislý sa snaží vyhnúť bolesti z toho, že chce viac, než ponúka tento život, prežieraním sa vecami, ktoré tento život môže ponúknuť, pričom sa usiluje vysať nesmrteľnosť zo smrteľných vecí. Konečné veci však už zo svojej podstaty nedokážu nikdy nasýtiť náš hlad po Nekonečne. A tak, keď sa momentálne uspokojenie vytratí, zas túžime po niečom viac… a viac… a viac... Toto nie je šťastie. Je to otroctvo. Aj to som zažil.

 

Potenciálny mystik je ten, kto sa učí nasmerovať krik srdca po Nekonečne na Nekonečno. Cez rôzne skúšky a zápasy sa tento perspektívny mystik učí, ako „zotrvať v bolesti“ z toho, že chce viac, než môže ponúknuť tento život, tak, že sa s dôverou a zraniteľnosťou otvára tomu, kto jediný môže nasýtiť ten hlad. To bolestivé prahnutie, tá vrúcna dychtivosť, ten krik srdca sa stáva živou nádejou, že budem nasýtený „sťa na bohatej hostine“ (Ž 63, 6), hostine, ktorá trvá naveky a naplní každú túžbu tak, ako si na zemi ani nedokážeme predstaviť.

Pre mystikov sa mnohé slasti, ktoré ponúka svet, stávajú vítaným, no iba nejasným náznakom extázy, čo ich čaká v živote, ktorý má prísť. Vedia, ako tieto konečné pôžitky prijímať a tešiť sa z nich s entuziazmom ako z božského prísľubu tých nekonečných. Vedia tiež, ako sa bez týchto pôžitkov pokojne zaobísť, pretože ich srdce sa na ne neupína. Ako hovorí svätý Pavol: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť“ (Flp 4, 12).

 

 

Bol som vychovaný v katolíckej škole a mystici boli pre mňa takí tí vzdialení svätci, ktorí zažívajú šialené veci ako levitovanie alebo krvácajúce Kristove rany. Neskôr som sa od Jána Pavla II. dozvedel, že kým tieto mimoriadne znaky mystického života zakúsi len pár jedincov, my všetci sme povolaní k mystickej jednote s Bohom. Inými slovami, všetci máme povolanie, aby sme sa naučili otvoriť krik svojich sŕdc po Nekonečne Nekonečnu.

Práve nato existuje The Cor Project. Je to projekt srdca („cor“ znamená po latinsky „srdce“), aby nám pomohol „plaviť sa do mystiky“ (sú tu nejakí fanúšikovia Van Morrisona?).

Tento príspevok z blogu vychádza s láskavým dovolením The Cor Project.