Naučiť sa dôverovať Bohu, že neurobí nič, čo by mi uškodilo

Proti a za: dva rozdielne postoje k prijatiu prirodzenej plodnosti v jednom živote manželov. Kým si ich Boh neobrátil, považovali sa za celkom dobrých kresťanov, hoci svoju plodnosť neotvorili Jemu – možno ako mnohí z nás. Ako ich Boh presvedčil? Z pohľadu ženy hovorí Milica Kňažková.

CIRKEV MI PRIŠLA NEAUTENTICKÁ

Ako ste vyrastali? Bola vo vašom detstve a výchove vašich rodičov prítomná viera?

Približne do svojich šestnástich rokov som žila v totalite a v meste, kde prihlásiť sa k viere bolo spojené s rôznymi problémami. Moja mama bola učiteľka, takže vieru sme nepraktizovali, ale bola som tajne pokrstená a pristúpila som aj k prvému svätému prijímaniu. Po revolúcii sa veci prudko zmenili – zrazu boli všetky kostoly plné a ja som sa dozvedela, že musím chodiť do kostola, a to každú nedeľu a aspoň raz v roku na svätú spoveď, ale bez hlbšieho vysvetlenia. Prežívala som v sebe rozpor, vnútorne som verila v Boha ako bytosť, ktorá dáva všetkému zmysel, ale zároveň som nechápala všetky tie príkazy a zákazy.

Zvlášť, ak mi boli prezentované ľuďmi, ktorých som vnímala ako neautentických. Ježiša som  veľmi obdivovala a v srdci som ľutovala, že som nežila v čase, kedy chodil po Zemi a vyučoval. Eucharistia bola pre mňa iba symbol, pekná spomienka na poslednú večeru, Biblia historická kniha.

 

Keď ste začali spolu chodiť, aké vzory manželstva a rodiny ste si niesli so sebou do svojho vzťahu?     

Vyrastala som v rozvedenej rodine. Starala sa o mňa mama a otec o mňa neprejavoval veľký záujem. Vzájomný kontakt sme nepretrhli len vďaka starým rodičom, ktorí sa o mňa stále zaujímali. Do vzťahu som šla s tým, že chlapec, s ktorým začnem chodiť, by mohol byť môj manžel. Nechcela som s niekým chodiť len preto, aby som nebola sama. Túžila som, aby bol katolík ako ja, a to bola asi jedna z mála vecí, za ktoré som sa aj pomodlila.

Pohybovala som sa v prostredí prevažne neveriacich ľudí, experimentujúcich s rôznymi praktikami východných náboženstiev, fascinovaných okultizmom, a mala som v okruhu niekoľkých ľudí mojej kategórie. V tomto širokom spektre som sa spoznala s Romanom a zistila, že vidí svoj budúci život ako ja. Bolo to pre mňa neuveriteľné. Myslela som si, že všetko, čo nás čaká, zvládneme svojimi silami a podľa seba.

 

Vzali ste sa: Čo bolo cieľom vášho spoločného manželského života?

Naším cieľom bolo, aby sme boli šťastní a prežili plnohodnotný život naplnený zážitkami, sebarealizáciou, neskôr deťmi, hmotne zabezpečení, cestujúci po svete…v tomto duchu žijúci si šťastne, až kým nepomrieme.

 

 

OPROTI MNOHÝM INÝM SME SA CÍTILI BYŤ DOKONALÍ KRESŤANIA

Brali ste sa v kostole: bol Boh pevnou súčasťou Vášho života?

Mali sme svadbu v kostole z vlastnej iniciatívy a boli sme veľmi radi, že je to tak, lebo v tom čase sme sami seba vnímali ako dobrých kresťanov, ktorí sa snažia žiť dobre. A oproti mnohým našim priateľom sme sa cítili byť priam dokonalí.

 

Vedeli ste niečo o PPR, alebo o učení Cirkvi v tejto oblasti? Ako to potom vyzeralo medzi vami za dverami spálne?

Nič sme o PPR nevedeli, ani sme sa o to nezaujímali. Náš postoj v manželstve súvisí s naším spôsobom života pred svadbou. Preto sa musím ešte vrátiť do času pred manželstvom. Keď sme začali s Romanom chodiť, ja som ešte študovala na VŠ. Po nejakom čase sme začali žiť aj intímne a samozrejme antikoncepčne, aby som mohla dokončiť školu. Ospravedlnili sme si to tým, že keby niečo, určite sa vezmeme, veď náš vzťah je seriózny a vážny. Cirkev sa nám zdala v týchto veciach skostnatená a konzervatívna. V manželstve sme však žili rovnako, lebo sme ešte nemali svoje bývanie, ja som mala zaujímavú prácu,…

 

Žili ste si teda celkom spokojne podľa toho, čo ste si vy určili za dobré…

Áno, po nejakom čase sme kúpili starý dom vyžadujúci rekonštrukciu, samozrejme, ako mladí, začínajúci manželia sme sa poriadne zadlžili. Náš spôsob zabraňovania počatiu bol kondóm a prerušovaný styk. Boh zasiahol tak, že napriek tomuto sme otehotneli. Prišla prvá dcéra, Terezka. Terezke som sa veľmi potešila, ale zároveň som si uvedomila, že táto oblasť môjho života nie je v mojich rukách. Bola som zaskočená aj všetkými námahami a obetami, ktoré si vyžaduje starostlivosť o bábätko. Zdalo sa mi, že je to nad moje sily dobre vychovať svoje dieťa. Začali sme s prestavbou domu a nevedela som si ani predstaviť, že by som znovu otehotnela. Keď prišlo druhé tehotenstvo, prijala som ho síce rozumom, ale v hlbokom vnútri som sa cítila ako človek, ktorý nemá svoj život pod kontrolou, a dejú sa mu veci, ktoré ho presahujú. Prosto bezmocná.

Prišiel však šok v podobe spontánneho potratu v dvanástom týždni tehotenstva, to som nečakala. Tento zážitok bol naozaj traumatický najmä preto, že som si začala robiť výčitky svedomia, že sa to stalo preto, lebo som to dieťatko v skutočnosti nechcela. Po niekoľkých mesiacoch som znova otehotnela a narodil sa nám zdravý syn, Samko. Už som si ako-tak vedela poradiť s jeho starostlivosťou, ale náhla zmena životného štýlu ( materská dovolenka, stavba domu, Roman stále žil aj vo svete a pre svoje záujmy, chodil po služobných cestách do zahraničia) bola pre mňa ubíjajúca.

Aj náš vzťah ochladol, obaja sme spoznali svoje temnejšie stránky a prežili prvé konflikty, nedorozumenia.

Vzhľadom na moje nečakané tehotenstvá, pocit únavy a osamotenosti som sa začala vyhýbať intímnemu životu, ktorý sa postupne obmedzil na minimum. Naše rozhovory sa začali týkať len praktických vecí, starostlivosti o deti a domácnosť, náš vnútorný svet ostal skrytý a každý trpel sám v hĺbke svojej duše. Takže až tak spokojne sme si nežili.

 

CHORÁ A V PASCI: A PREDSA TOTO BOH POUŽIL

Kedy a ako Boh zasiahol?

Keď mala Terezka asi štyri roky a Samko asi rok, vážne som ochorela na autoimunitnú poruchu štítnej žľazy, ktorá pracovala nadmerne a telo sa proti nej bránilo. Bola som neustále unavená, tep srdca som mala bežne 120 za minútu. Veľmi som schudla, mala som pocit, že sa mi telo stále chveje, a keď som ráno vstala, cítila som sa veľmi unavená. Než som sa obliekla,  lial zo mňa pot, ako by som bežala   „dvanásťminútovku“. Občas som mala pocit, že už sa nenadýchnem a zomriem. Chytala ma panika. Našťastie, liečba mi veľmi pomohla a postupne som sa začala cítiť lepšie.

Lekárka ma však  dôrazne upozornila, že nesmiem otehotnieť, lebo lieky, čo beriem, by vážne poškodili plod a ani hormonálnu antikoncepciu brať nemôžem. Cítila som sa totálne v pasci. Nesmiem otehotnieť, ale ako mám žiť manželský život, ktorý bol už aj tak v troskách? V našej obci sme v tom čase mali kňaza, ktorý pre farnosť a širšie okolie robil duchovné cvičenia, na ktoré nás neúnavne už niekoľko rokov pozýval. Bolo nám to už trápne stále ho odmietať, preto mi Roman po jednom rozhovore s pánom farárom doma zahlásil: „Mohla by si tam ísť, si unavená, oddýchneš si, vyspíš sa, s deťmi mi príde pomôcť mama.Nejaký ten ruženec a prednášky už prežiješ!“

Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, naozaj som sa potrebovala konečne vyspať.  Na podiv som sa vôbec nenudila, veľmi ma zaujali prednášky, modlitby boli upokojujúce. Na jednej svätej omši som si uvedomila, že Ježiš je živý a stále prítomný v mojom živote, a že nikdy nie som sama. Keď je najhoršie, nesie ma v náručí, vie o všetkých mojich trápeniach a zároveň som si uvedomila, akú veľkú cenu zaplatil za to, aby som mohla mať večný život. Súčasne ma však premohla aj obrovská bolesť z toho, akú veľkú priepasť som medzi nami utvorila svojimi hriechmi, najmä v oblasti úcty k životu a k sebe samej. Rozhodla som sa úplne zmeniť svoj život.

 

Čo to znamenalo v praxi pre vašu všednú manželskú realitu?

Po príchode domov sme mali s manželom dlhý rozhovor. Povedala som mu, čo som prežila, ako veľmi ma trápi, kde sme sa po piatich rokoch dopracovali, ako veľmi chcem zachrániť naše manželstvo, a čo všetko prežívam, aké mám strachy, bolesti, trápenia. Dala som mu najavo rozhodnutie: ak chceme, aby sa niečo zlepšilo, musíme zmeniť náš život – nehľadať viac ľudské, ale Božie riešenia, a že to vidím ako našu jedinú šancu. Roman mi tiež povedal, ako zle sa cíti (odmietaný, nemilovaný, opustený). Súhlasil s tým, čo som navrhla a dohodli sme sa, že budeme žiť v čistote, budeme sa spolu modliť, aby nám Boh ukázal riešenie našej situácie, a že si pozisťujeme niečo o PPR.

Ukázalo sa, že Boh je nekonečne dobrý a láskavý k svojim zatúlaným ovečkám a jeho odpoveď prišla veľmi rýchlo. Asi za dva týždne sme zistili, že švagor manželovho brata, Dodo, je konateľ Ligy pár páru na Slovensku, organizácie, ktorá robí kurzy PPR. Roman mu ihneď zavolal, aby zistil, kde sa môžeme na kurz prihlásiť. Keďže si nás Dodo pamätal z nedávnej svadby švagrovcov, navrhol, že ak to je akútne, môžu k nám prísť s manželkou Simonkou na návštevu a urobiť privátny minikurz. Doteraz sa smejeme, keď na to spomíname, ako Romanko bez váhania zahlásil, že je to veľmi akútne!

 

 

MÔJ STRACH Z POTRATU ČI ŤAŽKO POSTIHNUTÉHO DIEŤATA BOL NA ZAČIATKU SILNEJŠÍ AKO MOJA VIERA

Prechod od jedného mantinelu zmýšľania k druhému asi nebol jednoduchý…

Myslím, že samotný prechod medzi týmito postojmi, už po prežitých situáciách, nebol zložitý  v rozhodnutí, ale skôr v spôsobe, ako sa naučiť žiť s postojom pravej lásky, ktorá nikdy neberie, ale naopak dáva. To je proces, v ktorom dozrievame stále a často zisťujeme, že k ideálu máme veľmi  ďaleko. Prakticky to však znamenalo naučiť sa pozorovať cykly plodnosti u ženy, rozpoznať plodný a neplodný hlien, meranie teploty a najväčší problém pre mňa bol naučiť sa dôverovať Bohu, že  nikdy neurobí v mojom živote nič, čo by mi uškodilo. Niekoľko mesiacov som len merala teplotu a  pozorovala hlieny (ktoré som mala nerozpoznateľné z dôvodu častých mykóz a zápalov v pošve) a nevedela som dôverovať Bohu, že to bude naozaj fungovať.

Môj strach z potratu či ťažko postihnutého dieťaťa bol silnejší ako moja viera. Začali sme však chodiť na mesačnú svätú spoveď, na sväté omše, adorácie. Od Doda sme dostali rôzne materiály o učení Cirkvi v tejto oblasti, o strašnej pravde, aké škody spôsobuje hormonálna antikoncepcia na zdraví žien. A to nehovorím o zabíjaní detí ešte v embryonálnom štádiu, o obrovských peniazoch, ktoré zarábajú farmaceutické spoločnosti na antikoncepcii, atď. Zároveň sme sa dozvedeli aj o hlbokých zraneniach, ktoré si ľudia spôsobujú predmanželským sexuálnym životom, zabraňovaním počatiu akýmkoľvek spôsobom, nielen  formou hormonálnej antikoncepcie. Vtedy sme samých seba uvideli v novom svetle, ako ľudí, ktorí takmer sedem rokov žili prevažne v smrteľných hriechoch. Nečudo, že náš život bol taký smutný, napriek snahám všemožne si ho spestrovať svetskými záplatami.

Dokonca, ako som neskôr zistila, aj moje problémy s mykózou a zápalmi boli zrejme reakcia tela na náš neprirodzený spôsob života. V súčasnosti môžem povedať, že za dvanásť rokov som podobný problém mala niekoľkokrát, kým v predchádzajúcom období to bol takmer chronický problém. Postupne Boh uzdravoval moju nedôveru voči tomu, že vie, čo je pre nás najlepšie. Začali sme spolu pekne v prirodzenosti žiť. A Boh sa veľmi oslávil v našom živote, pretože sme opäť našli v sebe zaľúbenie, ale už na celkom iných základoch.

 

Ak sa teraz, s odstupom času, dívate na svoj život pred a po, s postojom pre život a pre Boha a mimo neho, čo vnímate ako mínus pred obratom? O čo ste vtedy prichádzali?

Teraz po štrnástich rokoch ako jediné mínus vnímam to, že sme sa tieto veci nedozvedeli skôr. Boh však všetko zlé dokáže obrátiť na dobré, a tak osobne prežívam evanjeliovú pravdu „ komu sa veľa odpustilo, ten viac miluje“ a som o to vďačnejšia Bohu za jeho záchranu. Zároveň môžeme osobným svedectvom svedčiť o tom, že jedine Božie riešenia sú správne.

 

PPR je náročnou cestou. Prečo nemáte obavy po nej ísť, ak nie je bezproblémová na prvý pohľad tak, ako antikoncepčné myslenie a odmietanie Boha a jeho plánu s nami?

Nemám obavy po nej ísť, pretože uplynulé roky ma Boh svojou pomocou a prítomnosťou vyučoval a sprevádzal cez rôzne situácie. Cez ne ma stále učí dôverovať natoľko, že mu verím ako Pánovi života a jediné, čo ma naozaj trápi, je, aby som nestratila večný život. Prakticky to, že vďaka PPR som sa naučila dôverovať Bohu naplno. Hoci mám 43 rokov, som kedykoľvek pripravená prijať ďalšie bábätko, ak je to jeho vôľa.

Pretože nebolo lepšie rozhodnutie v mojom živote, ako mu podriadiť túto oblasť života a po úspešnej operácii štítnej žľazy prijať každé dieťa, ktoré povolal k životu. Po ešte jednom spontánnom potrate pred operáciou som postupne s odstupom približne štyroch rokov porodila tri krásne, zdravé dcéry, Aničku, Violku a Magdalénku, ktorá sa teraz veľmi intenzívne modlí k Bohu o ďalšie bábätko – a uvidíme, či bude vypočutá.