Náš príbeh – Pokladík a Kvetinka

Láska k nemu je zdrojom našej vzájomnej lásky a ochránila nás pred všetkými možnými nástrahami rozdelenia, neodpustenia, zlých reakcií, nedorozumení… A v čase skúšok aj presvedčenie, že na našu spoločnú cestu sme sa vydali spolu s ním. Život s ním je ten najšťastnejší život na zemi.

Kamilka ma prvýkrát uvidela na Koncerte modlitieb a chvál. Začal som ich organizovať spolu s kresťanmi z rôznych cirkví a spoločenstiev Bratislavy krátko po nežnej revolúcii. Stretávali sa tam stovky, najmä mladých kresťanov. Skladal som nové chvály, nahrávali sme chválové albumy. Keďže na koncertoch som sa musel venovať speváckej a hudobnej skupine a aj celému podpornému tímu, Kamilku som si až neskôr všimol na jednej fotografii z publika, ako chválila Pána. Láska a vášeň k Bohu bola vlastne to, čo nás na sebe najviac priťahovalo. V kresťanských kruhoch som sa stal známy a tak jedného dňa ma aj jej kresťanská mládež pozvala na svoje stretnutie. Už si vlastne ani nepamätám, o čom som hovoril. Ale tam som si ju zase všimol ja. Moderovala, bola veľmi pekná a mala takú dievčenskú iskru. Po mládeži som ju samozrejme odprevadil na električku, ale asi aj preto, že som trochu neprirodzene chcel byť pre ňu zaujímavý, veľké sympatie som si u nej nezískal. Čas plynul a naše cesty sa opätovne spojili až potom, ako som končil svoje štúdiá na lekárskej fakulte. Ona ich vtedy začínala. Môj brat sa v tom čase kamarátil s jej sestrou a tak sme sa stretli aj my. Kamilka môj obdiv nestratila a preto som jej tak “prirodzene” začal pomáhať so školou. No a keďže anatómia vôbec nie je ľahká skúška, záujem samozrejme mala. Viem dobre vysvetľovať :-). Vzniklo priateľstvo, neskôr hlboké priateľstvo, až sme sa museli porozprávať, či patríme jeden k druhému… Na začiatku to však Kamilke vôbec nebolo také jasné, ako mne. Museli sme sa na krátko odlúčiť a modliť sa, čo ďalej. Ja som sa jej vlastne pred Bohom musel vzdať a nebolo to vôbec ľahké. S odstupom času viem, že nemôže byť nič lepšie, ako keď sám Boh v srdci dievčaťa potvrdí, že tento muž je pre ňu ten pravý. Kamilka si počkala na toto potvrdenie. Naše priateľstvo trvalo 3 roky. V tom období som bol pozvaný na modlitebnú konferenciu Zvolanie národov do Jeruzalema. A odtiaľ som jej priniesol snubný prsteň. Začala ma volať Pokladík a ja ju Kvetinka. A ostatní príbuzní nás volali – Pokladíkovci. Zobrali sme sa o dva roky. Kamilka mala pred sebou ešte posledný ročník na lekárskej fakulte, ja som už vtedy pracoval v kardiocentre v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch. Sárka sa nám narodila o rok, Jasmínka po tri a pol roku, keď sa už Kamilkinej gynekologičke zdalo, že s ďalším tehotenstvom to nemusíme mať také ľahké. Opak bol pravdou, náš syn Filip Emanuel sa totiž narodil ani nie dva roky po Jasmínke. Toto obdobie bolo hektické. Popri mojej práci detského lekára, nočných službách, som totiž ešte slúžil aj v našom kresťanskom spoločenstve a pravidelne som organizoval koncerty chvál, konferencie a angažoval som sa v prepájaní cirkvených spoločenstiev v Bratislave. S Kamilkou sme ešte aj nahrávali detské CD Klop, klop klop, lebo v tom čase neboli žiadne podobné kresťanské piesne pre malé deti. Keď som po večeroch sedával na stretnutiach s kresťanskými lídrami, jasne sa mi do pamäte vrylo moje povzdychnutie: Mám milujúcu manželku, krásnu rodinu a ja skoro vôbec nie som doma. Bola to chyba. Kamilka si vďaka veľkej láske ku mne na všetko zvykla a tolerovala mi to. No postupne sa v nej rozvíjal pocit, že je na všetko sama, čo sa prirodzene odzrkadľovalo aj na našom vzťahu. Môže to znieť neuveriteľne, ale my sme sa asi 3 roky nášho manželstva vôbec nehádali. No postupne Kamilka začala prejavovať svoju nevôľu a keďže bola zvyknutá fungovať sama, začala aj presadzovať svoje spôsoby riešenia, s ktorými som niekedy nebol uzrozumený. Hoci krízy prídu vždy, toto nebol najlepší začiatok manželstva. O kvetinky sa treba dobre starať a ja som to pre službu druhým zanedbal. A hoci už mám odpustené, dodnes to Kamilka občas spomenie. Tieto jej spomienky nám na našom vzťahu žiaľ nepridávajú a môj deficit v tomto období už nikdy nedobehnem.

Po šiestich rokoch manželstva som bol postavený pred ťažkú dilemu. Ak som chcel zostať slúžiť Cirkvi a prepájať kresťanov v Bratislave k zmysluplnej službe druhým, vedel som, že budem musieť niečo vypustiť. Mali sme na výber. Buď budem budovať svoju kariéru ako detský kardiológ, alebo sa rozhodneme vykročiť vierou do neznáma a stratíme pravidelný príjem zo zamestnania. Vedeli sme, že prvá voľba je o istote, druhá o zodpovednosti voči službe, pre ktorú mi dal Boh v Bratislave výnimočné postavenie. S Kamilkou sme sa rozhodli pre druhú možnosť. Dostali sme požehnanie aj od rodičov a nášho kresťanského spoločenstva. Dal som výpoveď, no vďaka priazni, ktorú mi Boh dal u nášho riaditeľa, som si v Detskom kardiocentre mohol ponechať malý úväzok. Následne som mal 6- mesačný sabatikal, počas ktorého som sa modlil a mnohé veci v živote preusporiadal. Po tomto čase som s duchovnými mesta založil platformu Kresťania v meste. Vďaka spolupráci sme začali spoločne organizovať konferencie, slúžiť ľuďom bez domova, zapájať kresťanské cirkvi a spoločenstvá do dobrovoľníctva, kresťanských biznismenov do sieťovania a filantropie. V našom kresťanskom spoločenstve sme slúžili v tíme vedúcich, ja chválami, Kamilka v detskej službe, začali sme organizovať pre spoločenstvo letné pobyty. Kamilka pred narodením Jasmínky krátke obdobie pracovala v nemocnici. Po narodení Filipka sa však rozhodla naplno venovať našim deťom, až kým nepôjdu do školy. Viedli sme ich v prvom rade k láske k Bohu. Kamilka sa s nimi učila naspamäť Božie slovo, na dvore organizovala spolu so svojou sestrou kresťanský klub pre deti. Naša najstaršia, Sárka, bola veľmi šikovná, preto sme ju prihlásili do Školy pre mimoriadne nadané deti. Tu sa ako prváčka rozhodla napísať a prezentovať ročníkovú prácu s názvom Biblia. V treťom ročníku spolužiakom prezentovala svoju prácu o misijných cestách apoštola Pavla. Tak ako my, rodičia, aj naše deti si zamilovali Pána Ježiša a vedome mu odovzdali svoje životy. Na vyznanie svojej viery sa následne nechali pokrstiť. Blížil sa čas, keď mal Filipko nastúpiť do školy. Modlili sme sa, čo bude Kamilka ďalej robiť. A Pán nás vypočul tak, že nám požehnal Perlu Zoe. Nádhernú! Veľmi sa na ňu tešili aj naše deti. Perlinka sa narodila na Sárkine narodeniny a tá o nej napísala svoju ročníkovú prácu v škole. V rodine sme zrazu zažívali niečo, čo bolo v minulosti bežné. Viacgeneračné rodiny, kde deti pomáhajú svojim rodičom so starostlivosťou o svojich súrodencov. No a ja som si mohol nanovo vychutnať to, čo som zanedbal pri prvých deťoch. Zrelší a skúsenejší. A hoci som sa stal poslancom Národnej rady, veľmi som si dával pozor, aby mi nové príležitosti nezobrali to najkrajšie a najdôležitejšie. No a aby mala Perlinka aj rovesníčku – sestričku, jeden a pol roka po jej narodení, presne na moje narodeniny, mi Kamilka venovala najkrajší darček – Lilianku. Moja záhradka sa rozrástla. Nie je ľahké sa o ňu starať, ale je to určite to najkrajšie, čo človek v živote môže mať. Moja Kvetinka je nesmierne statočná žena. Robí maximum pre každé dieťa, niekedy ide až na prah svojich síl. Viem, že má veľkú odmenu v nebi. Mojou úlohou je podporovať ju najlepšie, ako viem. Tak, ako ona podporuje mňa v službe, ktorú môžem robiť pre druhých. Na našej svadbe sme si priali, aby nám zahrali pieseň: Budeme slúžiť Bohu živému. Som šťastný, že aj po sedemnástich rokoch nášho manželstva sa snažíme slúžiť Bohu najlepšie, ako vieme.

Ak by sa ma niekto opýtal, čo je najdôležitejšie v našom vzťahu, bez váhania odpoviem: “To, že milujeme nášho nebeského Otca z celých našich sŕdc. Láska k nemu je zdrojom našej vzájomnej lásky a ochránila nás pred všetkými možnými nástrahami rozdelenia, neodpustenia, zlých reakcií, nedorozumení… A v čase skúšok aj presvedčenie, že na našu spoločnú cestu sme sa vydali spolu s ním. Život s ním je ten najšťastnejší život na zemi. S ním prekonáme všetky prekážky a verím, že spoločne s apoštolom Pavlom na konci našich životov vyznáme: “Dobrý boj sme bojovali, vieru sme zachovali a tešíme sa na večnosť s našim nebeským Ockom.” A to želáme aj každému čitateľovi tejto brožúrky.

Príbeh manželstva Mareka a Kamilky Krajčíových.