Náš príbeh – Pavol a Janka (Strežovci)

Každá cesta manželov je jedinečná. My sa chceme podeliť s tou našou. Chceme sa podeliť s niektorými dôležitými vecami, ktoré sme sa počas nášho 16 ročného manželstva naučili a ktoré nám pomohli urobiť našu cestu krásnou. Ak vás v niečom inšpiruje, alebo pomôže, budeme radi.

S mojou manželkou sme sa stretli prvý krát, ešte keď som nepoznal osobne Pána. Žil som život chlapca, ktorý si chcel užívať život a nezamýšľal som sa veľmi nad manželstvom. Išiel som na chatu osláviť narodeniny mojej kamarátky a bola tam pozvaná aj Janka. Po krátkom čase môjho pobytu na chate si Janka povzdychla: „Bože, zmiluj sa nad týmto človekom!“

A Boh sa zmiloval. O necelý rok som sa obrátil a o ďalší rok som sa zaľúbil do Janky. Nie úplne mi dôverovala, a preto štart nášho chodenia bol pomalší. Ale Boh aj Janka si vysúkali rukávy a pustili sa do „kompletnej prerábky“. Trvalo im to 3,5 roka, no moje „áno naveky“ bola odmena hodná námahy.

Už počas chodenia sme vedeli, že dobré manželstvo nie je samozrejmosť a tak sme sa snažili čítať kresťanskú literatúru na tému manželstva, chodenia, rozdielnosti mužov a žien a pod. Okrem čítania kníh sme chodievali na návštevy k manželom, ktorých manželstvá sa nám páčili a pýtali sme sa na recept šťastného manželstva.

Jedna z kľúčových múdrostí, ktorú sme dostali bola, že manželstvo je ako trojnohá stolička. Tá sa nikdy nekýva. 1. Noha: Modlitba. 2. Noha Komunikácia. 3. Noha Sex.

Minule som čítal výskum, že ľudom na chválach pozorovali rytmus srdca. Po nejakom čase sa rytmus tých ľudí zosynchronizoval. To je výstižný obraz toho, čo Boh dokáže a aká je modlitba manželov dôležitá.  Niekedy večer padneme do postele a stihneme si už len prečítať jeden žalm a oči sa nám zavrú. No Boh vidí každú snahu.

 

Určite vám nemusíme odhaľovať, ktorá z ďalších dvoch nôh je dôležitejšia pre mňa a ktorá pre Janku. Raz som si kúpil knihu: Moc manželových modlitieb. Hovoril som si, že sa konečne naučím modliť sa tak, aby som zmenil moju manželku, resp. modliť sa tak, aby Boh zmenil moju manželku J.

Keď dostanem do ruky nejakú knihu, najprv si otvorím obsah, aby som videl celkový obraz, o čom tá kniha je. A našiel som kapitolu č.10: Žena a sex. Nalistoval som teda tú kapitolu, aby som začal čítať od najdôležitejších vecí, no nie?

A tam bolo napísané niečo takéto: „Milý priateľu. Dajte ruku na srdce. Však ste teraz preskočili prvých 9 kapitol a začali ste čítať priamo tu. Vráťte sa prosím na začiatok. Pre vás je to kapitola č. 1. No žena má iné priority.“ Bol som odhalený, nahnevaný a aj som sa zasmial. Povedal som si, že zjavne tá autorka pozná svet mužov i žien. A tak som začal čítať od začiatku.

Tá kniha bola nebezpečná. Prečo? Každá kapitola rozpisovala rôzne oblasti života tak, ako ich vníma žena. A na konci každej kapitoly bola pozvánka žehnať manželke do tej oblasti. Po prečítaní knihy som si uvedomil, že ten, kto sa zmenil, nie je moja manželka, ale ja. A keď som sa zmenil ja, zmenila sa aj moja Janka.

Táto lekcia bola skutočne dôležitá. Mnoho krát som si potom uvedomil, že nie je mojou úlohou meniť moju manželku. Mojou úlohou je ju milovať a ctiť po všetky dni môjho života. A tento postoj spôsobuje zmenu v srdci mojej manželky.

 

 

To, čo ma na Paľkovi veľmi teší a často rozosmeje, je to, že keď sa mu niekedy idem ospravedlniť za niečo zlé, čo som mu povedala, tak mi povie: „Pri oltári som ti všetko odpustil až do konca života, takže máš to už dávno odpustené.“

Keď sme vstupovali do manželstva, dostal som jednu výnimočne dobrú radu, ktorá mi, verím, zachránila množstvo hádok: „Keď ti niečo štipľavé povie žena, ber to jedným uchom dnu, druhým von. Pretože to ide z emócií. Za chvíľu jej to bude ľúto a bude sa chcieť udobriť. No keď ti niečo štipľavé povie muž, tak tomu venuj pozornosť, lebo to ide z hlavy. Muž väčšinou najprv rozmýšľa a potom hovorí.“ (Neberte to, prosím, žienky osobne, nechcem povedať, že nerozmýšľate nad tým, čo hovoríte.)

Iná rada, ktorú som dostala pred manželstvo, bola od kaplána, ktorý nás pripravoval na manželstvo: „Janka, nie že budeš chodiť po dome v rozťahaných teplákoch a neupravená. Ženy majú tendenciu naplniť si svoju citovú nádobku lásky deťmi. No ty si za manžela zoberieš Paľka a potrebuješ byť pre neho stále príťažlivá.“ Tak, ako my ženy túžime po romantike, kvietkoch, prechádzkach a večeri pri sviečkach, tak muži majú svoje túžby. A tie sú zamerané hlavne na manželské milovanie, na to, aby sme boli sexi a mali túžbu sa milovať. A tak ako oni častokrát necítia to, že by nám mali kúpiť kvety, no z lásky to urobia, lebo je to pre nás dôležité, tak oni potrebujú naše darovanie sa im, hoci by sme to my tak necítili. Páči sa mi vyjadrenie z jednej knihy: „Jedlo si niekedy vychutnávame so všetkou výzdobou pri nedeľnom obede, no inokedy ho zjeme len tak jednoducho pri večeri, či ako fastfood, keď nie je toľko veľa času. Niekedy máte manželské milovanie ako slávnostný obed, no niekedy je to len fastfood. Ale aj to je súčasť života. A pre manžela je to dôležité!“

Vždy som sa snažil byť dobrý manžel a milovať svoju manželku. No obrovským objavom pre mňa na dobré manželstvo bola kniha: 5 jazykov lásky. Autor knihy opísal 5 základných spôsobov, ako ľudia prejavujú lásku: sústredená pozornosť, slová uistenia, fyzický dotyk, darčeky, nezištná služba.

Pri čítaní tejto knihy som zistil, že môj jazyk lásky je nezištná služba. Milujem si v nedeľu po obede ísť na hodinku zdriemnuť. V dreze je kopa riadov, deti by chceli ísť von, treba sa s nimi učiť do školy a Janka povie: „Paľko, choď si zdriemnuť.“ Vtedy si poviem: „To je žena!“ A cítim sa najmilovanejší manžel na svete.

 

 

Je však prirodzené, že môj jazyk lásky, je aj jazyk, ktorý používam na vyjadrovanie svojej lásky. A tak som po ceste domov z práce urobil nákup, potom som pripravil večeru, pomohol s riadmi, okúpal deti… a večer mi manželka povie: „Paľko, a miluješ ma ešte?“ A ja namrzene odpoviem: „Však nevidíš, čo všetko som pre teba dnes spravil?“ A Janka odpovie: „Ale ešte si mi nepovedal, že ma máš rád a nevenoval si mi čas.“

Zistenie, že Jankin jazyk lásky je iný ako môj, bolo oslobodzujúce. Dnes keď prídem domov, viem že 15 minút sústredenej pozornosti pri spoločnej kávičke a slová: Ľúbim ťa!“ urobia zázraky. Naozaj stačí štvrťhodinka a Jankina citová nádobka lásky je naplnená.

Veľmi zaujímavým míľnikom v našom manželstve bolo, keď Pali začal pracovať pre Pána a  angažovať sa v jednej medzinárodnej iniciatíve zmierenia. Keďže sme mali práve malinké tretie dieťa, mala som obavy ako to celé zvládneme, keďže najmladšia Eliška bola veľmi náročné dieťatko a vedela som, že od Palka to bude vyžadovať cestovanie a prácu mimo Slovenska. Predtým ako ponuku prijal, som mala možnosť  porozprávať sa s jeho budúcim šéfom. Chápal moje obavy, ale zároveň mi povedal jednu veľmi zaujímavú vec. Keď bol mladší, mal spolu s manželkou v stretku iné mladé manželské páry, ktoré sa rozhodli, že sa budú angažovať v duchovnej oblasti, keď deti vyrastú. Dnes sú to už starší ľudia, avšak svoje predsavzatie nikdy nenaplnili. Tento múdry človek dodal: „Niekedy sa proste vlak rozbieha a ty sa musíš rozhodnúť či naskočíš alebo nie. Niekedy sa už podobná výzva nemusí opakovať.“ A ja som šťastná, že sme naskočili. Neraz sme sa naťahovali a zažívali pretlak, že toho bolo primoc, ale aj napriek tomu sme sa učili chápať, navzájom sa počúvať a nastavovať chod našej rodiny, služby, aby bolo dobre. Na Paľkovi si veľmi vážim, že ma vždy bral ako rovnocenného partnera a keď som mu povedala, že sa mi zdá, že ho deti potrebujú viac, snažil sa veci urobiť tak, aby bol čo najviac doma. Uvedomujeme si, že žiaden extrém nie je dobrý. Ani zabúdať stále na seba, manželstvo, rodinu, ani žiť sebecký život, nech je len mne, rodine dobre a nezaujíma ma, čo robia iní.

 

Veľkou skúsenosťou pre našu rodinu bolo, keď som sa pred rokom a pol dostala po takmer 11 rokoch na materskej na misijný výjazd do Afriky. Môj skvelý manžel vedel, že je to moja túžba, ale aj napriek tomu, že som sa tam tešila, nevedela som si predstaviť opustiť manžela a deti na 2 týždne. Čas prípravy bol náročný aj krásny. Deti sa so mnou učili domorodý makuánsky jazyk, študovali sme všetko dostupné o Mozambiku, pozerali videá. Lúčenie bolo ťažké a po týždni v nádhernej ďalekej krajine sa mi tlačili slzy do očí, tak veľmi mi chýbala moja rodina. Myslím, že podobne to cítili aj deti. Po tejto skúsenosti však naša rodina už nezostala rovnaká. Keď nám naša dcéra odprezentovala projekt o Afrike, ktorý mala mať v škole (a ktorý si sama vybrala) a ukončila to výzvou, aby si deti pravidelne, napr. v piatky odriekali sladké a venovali výťažok do Afriky a prestali toľko „gembliť“ na mobiloch, boli sme na ňu veľmi hrdí.

Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, ako čas rýchlo letí, deti rastú a doba prináša mnohé výzvy. Okolie sa nám snaží natlačiť do hláv, čo je múdre, dobré, podstatné, že nemáme na výber. My si myslíme, že na výber máme. Nie je ľahké sa zastaviť a pýtať sa, čo si o veciach myslí Boh. Sme však presvedčení, že sami to nedáme. Potrebujeme Božiu múdrosť a spoločenstvo ľudí, ktorí majú podobné hodnoty a smerovanie ako my.  Patríme k tým šťastným ľuďom, ktorí vieru aj úžasné spoločenstvo majú. K tomu našu rodinu. Bláznivú, s tromi malými osobnosťami, ktoré nadovšetko milujeme a ktoré nám niekedy vedia dopomôcť ku vráske na čele. Pali mi raz prečítal myšlienku, že formovať naše deti a tisíckrát im niečo vysvetľovať, je naša výsada a to veľmi  zmenilo náš pohľad na výchovu. A samozrejme, máme sa spolu ako manželia navzájom. Aj napriek občasným nezhodám to s Božou milosťou super klape a ja si veľmi cením na svojom mužíčkovi, že aj keď nemá rád nakupovanie a kvôli sebe by neprešiel ani pár metrov, aby si niečo kúpil, kvôli mne je schopný 3 hodiny chodiť po obchodoch a trpezlivo radiť s výberom šiat (to naozaj). Zakaždým mi odpustí, keď nájde zaschnutý pučiak od cesnaku a raz za čas si so mnou pozrie aj romantický film. Veľa sa rozprávame, potom ideme neskoro spať a ráno nestíhame. S údivom pozeráme na našu najstaršiu dcéru ako pomaly dospieva, druhák Samko sa znenazdajky v posteli spýta, čo znamená nemenovaná nadávka a najmladšia Eliška by hodiny denne trávila líčením seba aj celej rodiny ženského pohlavia. Aj to sme my, Strežovci, a snažíme sa s dôverou v Božiu dobrotu a ochranu pozerať do budúcnosti a veriť, že tak ako doteraz, aj naďalej nás milostivý Boh všetkým prevedie.