Naozaj som sa narodil až v Medžugorí

Vyskúšal všetku špinu a do Cenacola sa dostal ako troska: nemilovaný, zdrogovaný a biedny. Nikdy netušil, že sa môže z heroínu dostať. Čakal už len smrť, dostal život s Bohom, manželku a rodinu. Goran a jeho manželka Katarína Čurkovičovci.

VYCHOVÁVALA MA TELEVÍZIA, HUDBA A ULICA

Váš príbeh s drogami sa začal ešte v detstve. Ako?

Začal som s drogami kvôli vzťahu v rodine. Otec bol vždycky na lodi, matka depresívna, brat hluchonemý. Ja som vlastne vychovával sám seba, takže som bol buďto na ulici, alebo pred televíziou. Vychovávali ma filmy a hudba. Myslel som, že je to normálne, aj že tetovanie je normálne. Mal som hodnoty naopak: myslel som si, že všetko, čo nie je normálne, že to normálne je. Doma mi nik nepovedal, že to nie je správne. A ešte aj keď bol otec málokedy doma, bol viac času s matkou a s hluchonemým bratom, ako so mnou. Mysleli si, že keď som zdravý, nepotrebujem toľko pomoci. A ja som sa nakoniec stal najhorší zo všetkých.

 

Doma ste nenašli to, čo ste chceli. Dala vám to ulica?

Hľadal som priateľstvo, chcel som, aby mi niekto rozumel, chcel som, aby ma niekto miloval, aby si ma niekto vážil. Nemal som to doma, hľadal som na ulici. Problém je, že som hľadal zlým spôsobom. Myslel som si, že keď je niekto divoký, je skrátka frajer, správny chlap. Ja som sa hanbil byť dobrý, pretože som si myslel, že ani jeden chlap nemôže byť dobrý, nemôže ukazovať svoje pocity, musí byť tvrdý. To bolo moje videnie muža, moje chápanie pojmu byť mužom. Nakoniec som zistil, že to je hlúposť. Dnes pocity neskrývam: plačem, keď sa mi chce plakať.

 

Ste teraz sám otcom: čo vás čas túžby hovoriť s rodičmi v detstve naučil voči vašim deťom?

Neodsudzujem svojho otca, že nemal čas sa so mnou rozprávať. Keby som sa na detstvo díval negatívne, zbláznil by som sa. Ale zo svojho detstva si beriem príklad, ako sa nesmiem správať ku svojim deťom. S deťmi rozprávam, bozkávam ich, hrám sa s nimi a chcem, aby som im bol priateľom. Chcem, aby som o svojich deťoch vedel všetko a nie, aby mi to povedali druhí ľudia. Je mi ťažko pri pomyslení, že keď som už bol hlboko na heroíne, môj otec o tom ani nevedel. Všetci to vedeli, dozvedel sa to dozvedel od iných. Neprajem si, aby som o svojich deťoch zistil niečo od druhých ľudí. Moje deti vedia o mne všetko, celú moju minulosť, chcem, aby moje deti vedeli o mne všetko. A nie, aby to zistili od druhých.

 

Spomínali ste, že silným medzníkom vášho života bol okamih, keď zomrela vaša mama. Vtedy ste sa brali ako chlap a…

Ja som miloval svoju mamičku, ale nikdy som jej lásku neukazoval, pretože som chcel byť verný svojmu chápaniu slova chlap. Keď zomrela, mal som zlé svedomie, bolelo ma to. Vedel som, že už jej nemôžem podať ruku, ukázať jej lásku a kvôli tomu som sa rozhodol, že sa zabijem. Chcel som jej tým ukázať, že si ju vážim, že ju milujem. Bolo mi ľúto, že som jej nemohol ukázať svoju lásku, kým žila.

 

V MEDŽUGORÍ SOM CHCEL KRADNÚŤ, NAMIESTO TOHO MA VZALI DO CENACOLA

Ako nasledovala vaša cesta ďalej, kým ste sa dostali do Medžugoria?

Keď som začal brať drogy, hovoril som si, že heroín prichádza až posledný. Najskôr cigarety, alkohol, tabletky, marihuana, hašiš.

 

Stále nebolo nikoho, kto by vás stopol a povedal, že toto nie?

Nebol som v styku s ľuďmi, ktorí by mi povedali, že to nie je v poriadku. Ja som sa kamarátil s takými, ktorí mi hovorili: „Tá marihuana je už taká otravná, nudná, ideme o krok ďalej“ – a tak to pokračovalo a nakoniec, keď prišiel heroín, všetko sa rozpadlo. Bol neporiadok, nepokoj doma, väzenie, psychiatria, deväť rokov som spal na ulici, otec ma vyhodil z domu. Tak ma našla jedna žena na ulici, kúpila mi cestovný lístok do Medžugoria.

 

Vedeli ste o tom, že v Medžugorí je Panna Mária a komunita pre ľudí vášho príbehu?

Tá žena mi predtým, ako mi kúpila lístok, povedala, že sa tam zjavuje Panna Mária. Že na mňa čaká, že ma miluje, že mi pomôže. Myslel som si, že tá žena je blázon. Ale povedal som si, že ak mám spať na ulici niekde v Splite alebo v Medžugorí, je to jedno. Ja som sem vlastne prišiel na výlet. Bol som si istý, že sa z heroínu nemôžem dostať, že to nejde. Nielen ja, v tom čase, keď som ja drogoval, nikto z mojich priateľov nedokázal s tým skončiť. Stále len umierali a my dokola sme to vnímali ako normálne. Nebol predsa žiadny návod pre nás, ako sa dostať z heroínu. Prišiel som do Medžugoria, aby som kradol, už som sa v Splite nudil. Ale videli ma chlapci z komunity a hneď ma napriek pravidlám prijali. Na tele som mal veľmi veľa otvorených rán, veď som deväť rokov spal na ulici. Nikto nikdy v kríze nemohol byť prijatý do komunity. A mňa prijali hneď! Keď sa skončila kríza, pomaly som sa začal modliť, viac hovoriť o sebe ako o druhých. A veľmi pomaly som sa začal meniť.

 

To bolo obdobie, keď ste začali robiť riaditeľa?

Keď som chcel vyjsť z komunity, hovorili mi, aby som zostal. Nikdy predtým som tridsať rokov života ani jeden jediný deň nebol normálny. Chcel som sám sebe dokázať, že môžem žiť ako druhí ľudia. Nikto mi však nechcel dať prácu, nechcel som sa vrátiť do Splitu. Prosil som nebohého otca Slávka Barbariča, aby mi ju našiel. Povedal, že má voľné miesto riaditeľa. A ja celý šťastný: „Budem riaditeľ?“ Keď mi povedal, že budem riadiť – čistiť záchody, ešte že som z toho nezačal znova drogovať. (smiech) Nehanbím sa za žiadnu prácu, bol som šťastný, že ju mám, že môžem začať žiť od začiatku. Tak som čistil záchody a tam som sa zoznámil s jedným dievčaťom.

NAŠE MANŽELSTVO JE ZÁLEŽITOSŤ BOHA

Vaša Katarína je zvláštny príbeh. Vy ste len sedeli v okienku na záchodoch a raz ste uvideli ju…

Boleli ma nohy, ako som za ňou chodil, ale ona ma nechcela. Hovorila, že som starý, že som škaredý, že som otravný. Ponižovala ma, bola zlá a ja som tam len chodil za ňou. Keď som videl, že to nejde, tak som sa rozhodol zmeniť taktiku. Povedal som, že idem do Nemecka a že už sa nikdy neuvidíme. Bolo jej ľúto, že odchádzam. Odišla na kopec Križevac a povedala: „Ježišu, ak je to tvoja vôľa, aby som bola s Goranom, nech mi dá Goran túto otázku: Chceš mi niečo povedať?“ Ja som v ten večer prišiel. Videl som ju v kaviarni a prvé, čo som povedal, bolo: „Katarína, chceš mi niečo povedať?“ Bola úplne prekvapená. Povedala, že sa jej ľúbim, ale že mala strach z mojej minulosti, čo je normálne. Vtedy som jej povedal, že už je aj tak neskoro, že odchádzam do Nemecka.

 

To ste si ale na ňu vymysleli, však?

Vymyslel. Bol som taký otravný, že nakoniec povedala: „Ideme to skúsiť, ale bez sexu. Nemôžeš ma držať za ruku ani pobozkať.“ Takto sme boli spolu 15 mesiacov a na mňa to už bolo dosť, chcel som sa ženiť, mať rodinu, deti a ona stále odďaľovala. V jeden deň som znovu povedal, že odchádzam do Nemecka. Vzali sme sa tak, že odišla na kopec Križevac hľadať odpoveď, či si ma má vziať alebo nie. Na kopci boli Slováci, tí ma zachránili, medzi nimi bol kňaz, ktorý mal Bibliu. Katarína sa pýtala kňaza, či by jej ju mohol požičať. A on sa jej pýta: „Prečo?“ A ona hovorí, že potrebuje dostať dôležitú odpoveď. Povedal jej, aby si kľakla, že sa nad ňou pomodlí. Požehnal ju a dal jej Bibliu. Katarína sa modlila pod krížom a hovorí: „Ježišu, čo mám robiť? Goran sa chce ženiť, ale ja sa bojím. Čo keby začal znova drogovať, čo keby začal znova piť, čo keby ma začal biť? Ja si ho musím vziať na celý život a neviem, či svadba je moja cesta, či je to moje povolanie v živote a Goran chce, aby sme zostali žiť v Medžugorí celý život. Ja tu nikoho nepoznám.

Čo tu budem robiť?“ Nakoniec so zatvorenými očami otvorila Bibliu a tam, kde jej oči zostali, prečítala: Štvrtá kapitola Filipanom, štvrtý riadok: „Zostaňte na tom mieste, kde ste. Neboj sa, ja som s tebou.“ Len ona si v tom okamžiku zase nebola istá. Vrátila Bibliu, odišla, a po desiatich metroch sa díva na toho kňaza, bol jej povedomý. Spomenula si, že keď mala 12 rokov, z Českej Lípy išla na Moravu do Jihlavy k babičke na prázdniny a išla na svätú omšu, ktorú slávil novokňaz, Slovák. Keď sa svätá omša skončila, kňaz prišiel k nej: „Dievča, kľakni si, pomodlím sa za tvoju budúcnosť, za tvoje životné povolanie.“ Dvanásť rokov ho nevidela a zrazu kňaz, čo bol na Križevaci, bol on. Vtedy si bola istá, že je Božia vôľa, aby sme sa vzali. Ten kňaz je otec Dušan Mesík. Čo je ešte zaujímavé, kostol v Jihlave, kde dostala požehnanie od otca Mesíka, je kostol svätého Jakuba. A my dvaja, Katarína a ja, sme 3. 6. 2000 mali svadbu v Kostole svätého Jakuba tu v Medžugorí. Ako je u Boha všetko spojené! Máme päť detí: Luciu (16), Lukáša (14), Annu (12), Marka (8) a najmladšieho Jána, má 3,5 roka.

 

V MEDŽUGORÍ SOM SA DRUHÝ RAZ NARODIL A CÍTIM TU POMOC BOHA

Prečo ste sa rozhodli zostať v Medžugorí?

Pretože sa tu cítim znovuzrodený. Fyzicky som narodený v Splite, ale duchovne tu. Do Splitu chodím, práve teraz v sobotu pôjdeme za mojimi rodičmi, ale teším sa na chvíľu, keď sa vrátim. V Medžugorí som od roku 1994, ešte keď bola vojna.

 

Vy ste Božiu prozreteľnosť a jeho pomoc silno zažívali aj po svadbe. Poviete nám o tom?

Napríklad zo začiatku sme žili rok v podnájme, nemali sme ešte Luciu a potom postupne sme začali stavať dom z toho, ako nás otec vyplatil. Spávali sme v dome len na matracoch, ale Božia prozreteľnosť vie: do komunity Cenacolo prišla celá spálňa. Tam si spomenuli, že nemáme nič, tak nám celú spálňu dali. Keď som začal hovoriť svedectvá, nemal som toľko času na prácu. Ako sa uživiť? Tak vznikol obchodík – prišiel jeden človek, ktorý nám kúpil aj materiál, nemali sme na to ani peniaze, začal robiť, pomáhal som mu. Bol tu známy zo Slovenska – elektrikár, hovorí: „Urobím vám elektriku.“ Potom prišiel známy stolár, tiež zo Slovenska: „Urobím vám poličky.“

 

Katarína, mali ste strach vydať sa za Gorana. Kedy sa to zlomilo?

Všetko je v Božej réžii, celý náš život. A v okamžiku, keď som sa rozhodla pre Gorana? Ktokoľvek by počul toto svedectvo, rozhodnúť sa pre bývalého narkomana, by povedal: „No tak to len blázon by povedal hneď áno!“ Lebo keď človek videl túto situáciu s rozumom, ja som vždy tiež tak premýšľala, nemohol by hneď povedať: „Áno“. Trvalo mi dlhší čas, kedy som Gorana poznávala ako kamaráta. Videla som ho, ako sa správa v spoločnosti, ako hovorí s druhými ľuďmi, aký je zodpovedný v práci, aký postoj má k starším ľuďom, k deťom. Urobila som záver, že je dobrý človek, nezáleží na tom, akú mal minulosť. Nemôžem sa ani pozerať na to, čo má, ako vyzerá a koľko má rokov. Ale že je to potrebné skúsiť, keď mi ho Pán dáva do cesty. Samozrejme, dala som si podmienku, že len, ak mi povie tú otázku, že mu chcem niečo povedať. A ešte jednu: že chcem ísť v čistote do manželstva a kedykoľvek predtým sa môžeme rozísť. Povedala som Bohu: „Ja ti, Bože, verím!“ Keď budeš vidieť, že je to dobré, tak to pôjde do konca. Keď nie, tak nás rozdelíš. Po tomto rozhodnutí a odovzdaní Bohu som pocítila na Križevaci takú lásku v srdci, že som porozumela, ako som predtým stále premýšľala rozumom. Túto chybu robíme my ľudia často: keď sa nevieme pre niečo rozhodnúť, vyberáme stále rozumom.

 

Medžugorie je o Panne Márii. Čo vás naučila?

To, že som v Medžugorí, je veľká milosť, Práve pri Panne Márii si uvedomujem, že nesmieme prestávať, každý deň začíname znova. Pretože Panna Mária nás učí žiť každodenný jednoduchý život s Bohom, dať jeho na prvé miesto v tom, čo robíme. Naše poslanie je byť tu pre druhých ľudí. Keď sa nechce niečo robiť a pomáhať mojim deťom, hovorím: „Na čo ti Boh ruky dal? Aby si druhým pomáhal!“ Každý z vás môže svedčiť vo svojom okolí, tam, kde ste – buďte lampou, svieťte! I ja svietim vo svojej rodine. Deťom, keď sa každý deň modlíme, životom, keď im ukazujem, ako by mal kresťan vyzerať. Všade, kam prídem, sa snažím byť taká istá: nemôžem byť doma taká a inde zasa iná. Všade musím byť kresťan, stále mám byť svetlom.

 

Goran často svedčí o zmene z drogovo závislého na človeka žijúceho s Bohom. Vidíte ovocie jeho svedectiev?

Je pravda, že my sme si toho nie ani veľmi vedomí, ako to druhým môže pomôcť. Koľkokrát je Goran už unavený, aj nervózny – stále opakovať dookola to isté. Ale keď príde pred ľudí, všetko z neho spadne, je v ňom zrazu milosť, ako keď by misionár prišiel do Afriky. Dostávame reakcie z Goranových ciest v Litve, aj na Ukrajine, ako jeho svedectvo pomohlo v živote: manžel sa obrátil alebo dcéra prestala drogovať, alebo syn sa začal venovať rodine, alebo niekto, kto zle žil, zoberie si z toho príklad. Povie si: „Vidíš, keď ten človek toto prežil a môže teraz tak žiť, prečo by som nemohol ja?“ Všetci, keď počujeme svedectvo, máme si z toho vziať to najlepšie a byť ním posilnení.