Nájsť si čas na seba – zbytočný luxus, alebo nevyhnutnosť?
„Time management“, teda manažovanie času, nie je niečo, čo si automaticky spájame s kresťanstvom. Možno nadišiel čas to zmeniť. Každá sekunda, ktorú na zemi máme, je príležitosťou robiť správne rozhodnutia, konať dobro a zveľaďovať svet okolo nás. Zároveň je šancou stať sa lepším človekom. Ako využívame čas, ktorý nám bol daný?
Prirodzenou súčasťou našich životov sa stal zhon. Možno je to typické pre dvadsiate prvé storočie, a možno aj nie. Možno tak ľudia fungovali odjakživa. Stále máme čo robiť. Najhoršie sú dni, keď len tak-tak stíhame dokončiť všetky nevyhnutné povinnosti a zrazu zistíme, že je večer. Čas ísť spať. No a ráno sa kolobeh spustí odznova. Je až príliš ľahké stratiť sa v nekonečných cykloch práce a povinností.
Koniec koncov, tak nás to učia už odmalička. Od školských čias bývame zahltení učením a domácimi úlohami. Ak chceme všetko urobiť poriadne, musíme si ukrojiť z voľného času. Bohužiaľ, čím sme starší, voľného času, z ktorého ukrajujeme stále väčšie a väčšie porcie, len ubúda. Ani sa nenazdáme a zostane z neho len zopár minút roztrúsených počas dňa, prípadne hodinka pred spaním. No aj počas nich sme natoľko unavení, že na hlbšie úvahy či zásadné rozhodnutia jednoducho nemáme energiu.
John Lennon mal možno pravdu, keď život definoval ako „to, čo sa deje, kým si my robíme iné plány“. Neustále čakáme, kým budeme bohatší, vzdelanejší, úspešnejší, a veríme, že potom sa začne skutočný život. Nezaoberáme sa otázkou zmyslu toho všetkého. Na to nám nezostáva čas. Lenže nevzniká náš najväčší problém práve tu? Nie je práve toto zdrojom úzkosti, smútku a veľkého trápenia? Akási duchovná hluchota. V chaose bežných, každodenných povinností, vo víre úloh, práce a starostí, stratení v útrapách, dlhoch, zdravotných problémoch… nepočujeme Boží hlas, ktorý hovorí: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29, 11)
Boh ako Pán času, človek ako jeho správca
Keď si do posledného detailu plánujeme budúcnosť, akoby sme zabúdali, že na život nie sme sami. Obmedzujeme realitu na veci, ktorých sa možno dotknúť, ktoré vidíme a počujeme. Zabúdame, že svet (aspoň taký, kde sa oplatí žiť a trápiť) je omnoho väčší, komplikovanejší, krajší a úžasnejší. „Človek si v duchu rozvažuje svoju púť, ale Pán riadi jeho krok.“ (Prís 16, 9)
Všetko okolo nás nám napovedá, že ľudia nie sú protagonistom, hlavnou postavou vesmírneho príbehu. Ale zároveň nie sme bezduchými rekvizitami ani nahraditeľným komparzom. Sme „spolupracovníkmi pravdy“ (3 Jn 1, 8), Božími spolupracovníkmi, spolutvorcami reality. „Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.“ (Rim 8, 16-17)
Čas, ktorý nám je daný, je surovina. Neotesaný kameň. Tvarujeme ho našimi slobodnými rozhodnutiami. Opracovávame ho slovami, ktoré sa rozhodneme vysloviť, a skutkami, ktoré sa odvážime vykonať. „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ (Ž 90, 12)
Vyslovovať tie správne slová, robiť správne a bohumilé rozhodnutia, to nie je len tak. Keď chceme majstrovsky hrať na hudobný nástroj, ani na sekundu nepochybujeme o tom, že najprv musíme trénovať a veľa sa učiť. To isté platí aj o iných druhoch umenia a o väčšine povolaní. Pilotovi nezveríme lietadlo a chirurgovi skalpel, kým nepreukážu, že vedia, čo robia. Talent je len indíciou, ktorá nás postrčí správnym smerom a ukáže nám činnosti, pri ktorých sa nám oplatí zapotiť.
No napriek tomu sa tvárime, že keď ide o umenie žiť – robiť správne rozhodnutia, vyslovovať správne slová, rásť v ľudskosti –, všetci sme nesmierne talentovaní. Nie je to chyba? Čo ak len strácame čas robením unáhlených rozhodnutí, zúfalo lipneme ku každej uplynulej sekunde a desíme sa chvíle, keď sa ručička zastaví a žiadna ďalšia sekunda nepríde?
„Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova vôľa. A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom…“ (Ef 5, 15-18) Dávajme si pozor, poctivo rozlišujme, hľadajme Božiu vôľu a hľadajme svoje lepšie ja. Učme sa umeniu žiť, aby sme mohli robiť rozhodnutia s istotou skúseného chirurga. Manažovať si čas s touto perspektívou znamená, že keď si časť z neho vyhradíte pre seba, nestratí sa. Čas strávený osobnostným rozvojom, učením, ale aj zmysluplným oddychom nie je luxusom, ale nevyhnutnosťou.
Čas stratený, čas znovu nájdený
Prvý krok k tomu, aby sme znovu objavili význam voľného času, „času pre seba“, je veľmi jednoduchý. Stačí si uvedomiť, že z neho nemusíme mať výčitky. V období skúšok to môžu byť práve ostrovčeky slobodného myslenia a otvoreného skúmania vlastnej duše, ktoré sa stanú vodidlami k správnym rozhodnutiam. Náš náboženský život sa pretaví zo slepého nasledovania príkazov a zákazov na živý dialóg so živým Bohom. Rodinné vzťahy môžu nabrať novú hĺbku, ale len vtedy, ak do nej v prvom rade načrieme v nás samých.
„„Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali.“ (Lk 5, 4.6)
Skúsme spolu s Pánom nájsť hlbinu života. Začítajme sa do Svätého písma, do veľkých diel teológie a filozofie, do beletrie svetového formátu. Nachádzajme hĺbku bytia vo filmoch, obrazoch, hudbe, vzťahoch, smiechu a nezištnej pomoci. Skúsme rásť vo všetkom dobrom, čím sme boli obdarení, aby sme sa stávali darom pre svet. Máme na to čas, ktorý sa tomu rozhodneme obetovať, ale žiaden iný.