Najrýchlejší Slovák Ján Volko: Verím v Boha, či sa to niekomu páči, alebo nie

(archívny rozhovor)

Slovenský šport aj napriek ťažkým podmienkam zažíva veľmi úspešné časy. V rôznych disciplínach máme najlepších športovcov sveta. V cestnej cyklistike Sagana, v chôdzi Tótha, majsterkou sveta v tenise je Cibulková, svetoví sú tiež vodní slalomári Škantárovci, ale aj druhá najlepšia lyžiarska slalomárka Velez-Zuzulová. Každý z nich by vedel hovoriť o odriekaní, drine, ale aj o daroch, ktoré v podobe talentov dostal. Nové atletické prekvapenie z bratislavskej Trnávky, slovenský reprezentant Ján Volko, strieborný v behu na 60 m na halových ME v Belehrade, vie presne, kto je tým darcom, ktorému je vďačný…

V Belehrade si dosiahol úspech, o ktorom si vraj ani len nesníval. Vo finálovom behu si zabehol druhý najrýchlejší čas a ešte k tomu si dvakrát vylepšil slovenský rekord. Nezatočila sa ti z toho hlava?

Zatočila, ale skôr preto, lebo som v to nemohol uveriť.

 

Na halových majstrovstvách Európy si zaujal nielen svojimi výkonmi, ale aj skromným vystupovaním. Je to niečo, čo si dostal, alebo je to ovocie výchovy rodičov?

Moja pokora a skromnosť pochádza od mojich rodičov. Od malička ma viedli k viere a aj  k tomu, aby som bol pokorný a skromný.

 

Aj k športovaniu ťa priviedli oni, alebo to bol niekto iný? Spomínaš si kde, respektíve kedy to bolo?

Áno, aj k športu ma priviedli rodičia. Keď som nastupoval do prvej triedy na základnej škole, začal som hrať futbal za SDM Domino.

 

V niektorom z rozhovorov pre médiá si spomínal svoju taktiku z čias, keď si za Trnávku hrával futbal. Najskôr si súperovi umožnil vytvoriť si náskok, aby si ho následne prešpurtoval a loptu mu vypichol. Bol toto ten moment, keď si v sebe objavil rýchlosť a väčší záujem o behanie na čas?

Myslím, že nie. Môj talent na šprint sme s rodičmi objavili na školských pretekoch, konkrétne na Kinderiáde.

 

Predpokladám, že si rád, že ste ho objavili, a že si sa nakoniec rozhodol pre atletiku. Hovorí sa, že je kráľovnou športu. Šprint na sto metrov je vždy akýmsi vrcholom každého atletického mítingu alebo majstrovstiev. Ty sa chceš však sústreďovať na dvojstovku. Prečo? Je to vari tým, že stovka je akoby predurčená pre bežcov čiernej pleti, respektíve pre ich telesné parametre, a teda šance pre našinca sú väčšie na dvestovke?

Ako hovorí Usain Bolt, stovka je pre fanúšikov a dvojstovka pre mňa. Ale nie (úsmev). Kedysi som dvojstovku nemal rád, lebo som na ňu nemal natrénované. Teraz je to moja srdcovka a mám ju radšej, ako stovku. Dá sa na nej uspieť a čas okolo 20.50 v Európe a aj vo svete znamená viac, ako čas 10.20. Na stovke stále dominujú černosi.

 

 

Na halových ME si získal druhý najcennejší kov v ére slovenskej samostatnosti. Pred tebou figuruje iba Mikuláš Konopka, ktorý v roku 2007 získal zlato vo vrhu guľou, ale následne pre opakovaný dopingový nález dostal doživotný zákaz štartovať na atletických súťažiach. Slovenská atletická minulosť nie je bohatá na veľké úspechy, a keď sa aj objavia, niekedy ich, ako v prípade Konopku, zatieni dopingový nález. Aj keď u nás to našťastie nefunguje ako v Rusku, ktoré bolo obvinené zo štátom riadeného dopingu, predsa len aj tie naše skúsenosti o niečom svedčia. Aký je tvoj názor na doping?

Jednoducho nie. Nebral by som doping, ani keby som sa už nevedel ďalej zlepšiť. Nestojí to za tie zdravotné komplikácie. Pre mňa je otázka dopingu jasná a rovnako aj pre môj tím.

 

Ty a tvoj tím v tom máte jasno. A čo tvoje širšie okolie? Stretol si sa s ním (s dopingom) vôbec niekedy v nejakej podobe?

Zatiaľ ešte nie a dúfam, že sa ani nestretnem.

 

Dá sa ešte v súvislosti so športom, ktorý je veľakrát aj o škandáloch, o dopingu či peniazoch… hovoriť o spravodlivosti, zdraví, morálke, respektíve hodnotách…?

Čo sa týka dopingu, myslím, že občas aj áno. Pretože niekedy športovec zoberie zakázanú látku bez toho, aby o tom vedel. Napríklad v liekoch. Čo ma trošku udivuje a hnevá, je, že slovenská atletika nemá doktora alebo odborníka, ktorého by som sa mohol opýtať na konkrétny liek alebo športový doplnok s tým, že on by mi následne povedal, či je povolený alebo zakázaný. Častokrát sme s trénerkou kontaktovali slovenskú antidopingovú agentúru s otázkou na doplnok výživy a približne po dvoch týždňoch sme dostali odpoveď, že oni nevedia, či je daný doplnok povolený. Pričom sa jednalo o veľmi známeho výrobcu…

 

 

Janko, o tebe je známe, že si veriaci. Nakoľko ťa to pri tvojej športovej kariére ovplyvňuje?

Myslím, že dosť výrazne. Viera v Boha mi pomáha v ťažkých chvíľach, ale aj na samotných pretekoch. Cítim, že ma Boh obdarúva svojimi milosťami a požehnaním, a to je naozaj obrovská pomoc.

 

Na takúto pomoc zhora sa spoliehajú mnohí športovci. Aj našu najväčšiu športovú hviezdu Petra Sagana, ktorý, podobne ako ty, začínal u saleziánov, zvykol vyprevádzať na preteky otec požehnaním. Pred finálovým behom v Belehrade si sa aj ty prežehnal. Robíš to vždy, alebo to bola iba spontánna reakcia v danej chvíli?

Robím to od prvej chvíle, ako som začal robiť atletiku.

 

Vo Svätom písme v Matúšovi 10, 32 nám Ježiš hovorí: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ My kresťania však máme niekedy problém sa aj prežehnať pred jedlom v reštaurácii… Myslíme si, že stačí, ak veríme a nemusíme sa k tomu aj verejne hlásiť. Ty si po tomto veľkom úspechu verejne vyznal svoj vzťah k Bohu. Povedal si, že beháš na slávu Božiu, a že si pripravený aj na to, že tomuto tvojmu vyznaniu sa môže niekto zasmiať. A možno ťa aj vysmiať. Nemáš s tým teda problém?

Nie nemám. Verím v Boha, či sa to niekomu páči, alebo nie a veriť aj budem. To, či sa na tom ostatní smejú, je ich vec a názor. Nemám v úmysle niekomu vieru v Boha vnucovať, a keď sa smeje z toho, že sa prežehnám, je to jeho vec.

 

 

O tvojom manažérovi, známom športovom novinárovi a organizátorovi veľkých atletických mítingov, Alfonsovi Juckovi je známe, že je aktívny kresťan. Je otcom ôsmich detí a tiež moderátorom katolíckej televízie Lux. Dá sa povedať, že váš rovnaký svetonázor môže byť jedným z predpokladov dobrej vzájomnej spolupráce?

Určite.

 

A akú máš spoluprácu s trénerkou Naďou Bendovou? Je na teba prísna, alebo skôr láskavá ako dobrá mama? Vraj aj ona, podobne ako Alfons Juck, zvykne chodiť do kostola. Na sústredeniach údajne chodíte spoločne na bohoslužby. Je to tak?

Ak môžem skromne povedať, tak k viere som Naďku pritiahol trošku aj ja. Je ku mne veľmi láskavá a chápavá. Presne ako moja mama. Čo sa týka tých bohoslužieb, tak áno, je to pravda, na sústredeniach sa ich zúčastňujeme spoločne.

 

Tréner Róbert Kresťanko, Naďa Bendová s manželom alebo aj Alfons Juck sú ľudia z tvojho okolia, ktorí ti v atletike pomáhajú asi najviac a posúvajú ťa ďalej. Z tvojich odpovedí je zrejmé, že sa pri tej všetkej námahe máš o koho oprieť. A nemyslím iba na ľudí okolo teba. Naznačuješ, že Ježiš je tvoj životný vzor pre všetky oblasti života. Ale máš aj nejaký vzor spomedzi ľudí, atlétov, alebo športovcov z iných odvetví?

Nemám vyslovene vzor, ale určitým spôsobom mi imponuje Pietro Mennea (Taliansky atlét, ktorého špecializáciou boli šprinty na sto a dvesto metrov – pozn. red.).

 

Na akom podujatí ťa bude môcť slovenský fanúšik atletiky najbližšie vidieť?

Myslím, že najbližšie bude asi míting PTS.

Snímky: respondent