Najprv rodičmi, potom manželmi

Žeby to malo byť presne naopak? Podľa Božieho poriadku isto. Lenže najmä v súčasnosti si to páry často prehodia. Stáva sa. U veriacich aj neveriacich. Neraz práve do takej situácie Boh zasiahne. Pozrieme sa do odpovedí niekoľkých (teraz už manželských) párov, ktoré si to prežili.

Na sociálnej sieti Facebook som poprosila veriacich manželov, aby sa cez dotazník podelili o svoju neľahkú skúsenosť. Ako to prebiehalo, keď počali bábätko, či možno sa im už aj narodilo, ale neboli v tom čase ešte zosobášení?

Odpovedí neprišlo veľa, dokopy len šestnásť. Možno je aj po rokoch mnohým ťažko sa deliť o takéto svedectvo, hoci išlo o anonymnú účasť. Nebudeme však nikoho odsudzovať ani raniť, cieľom je to, aby sme aj iných povzbudili, že hoci padnú, porušia šieste Božie prikázanie, Boh im stále dáva novú šancu.

Vieme, že trendom vo svete je nesobášiť sa. Nie je už mimoriadnou udalosťou to, keď mladí spolu žijú „bez papiera“ a počnú bábätko. V dotazníku dokonca vyše 57 % opýtaných reagovalo na zistenie ich tehotenstva v tom čase ako na čosi prirodzené. Takmer 29 % respondentov sa priznalo, že im táto správa prišla ako čosi ťažké. Zvyšní sa tešili či boli zvedaví, trochu sa aj báli.

IBA 20 % MALO VÝČITKY SVEDOMIA

V knihe Teológia jeho tela od Jasona Everta sa píše: „Ak je úlohou muža iniciovať dar života, mladý muž si musí vedieť múdro vybrať, kedy a s kým prinesie tento život svetu. Zamysli sa: Tým, že sa mladý muž zrieka sexu, pokým sa neožení, robí pre svoje budúce deti to najlepšie: nechce, aby sa počali predčasne. Vie, že teraz nie je ten čas, aby sa stal otcom. Preto obetuje svoje túžby pre dobro druhých. Odloží potešenie. Zrieka sa, abstinuje.“ (s. 44)

Samozrejme, zriekať sa treba aj u žien, nielen u mužov. I keď je to ťažké, lebo z každej strany sa na ľudí valí to, že sex má byť niečo normálne aj pred svadbou. Preto niekedy aj mladí veriaci porušia toto Božie nariadenie, podarí sa im stať sa rodičmi. V čom potom videli najväčší problém, keď zistili, že čakajú bábätko? Cez 53 % odpovedajúcich v dotazníku malo problém s rodinou a jej postojom k tomu. Rovných 20 % ľudí sa priznalo, že malo výčitky svedomia. Ostatní riešili iné veci, či dokonca nemali s ničím problém. Väčšina z nich následne pristúpila k sviatosti manželstva. Niektorí však neboli na to hneď pripravení: „Bola som toho názoru, že dieťa nie je dôvodom na svadbu a že sa počas tehotenstva nevydám. Nakoniec sme sa vzali o ďalšie dva roky už s druhým dieťatkom v brušku, lebo sme chceli byť rodina s jednotným priezviskom.“

 

ZÚFALSTVO SA MÔŽE PREMENIŤ NA NÁDEJ

Jason Evert v Teológii jej tela radí ženám: „Nezáleží na tom, aké veľké zranenia ti spôsobil hriech. Ani zmätok, ktorý pociťuješ ako ich dôsledok, ťa nemá zničiť. Všetky rany môžu byť uzdravené a tvoja túžba môže byť vykúpená. Prekrútený, nečistý spôsob hľadania lásky sa môže zmeniť na cudnosť, z ktorej žiari pozvanie ku skutočnej láske. Zúfalstvo sa môže premeniť na nádej, keď žena objaví svoju nesmiernu hodnotu bez ohľadu na svoju minulosť.“ (s. 22)

Autor tiež radí ženám, aby chceli byť hľadané. Kvôli svojej obrovskej hodnote nech sa otvoria iba tomu mužovi, ktorý toho bude hoden ako ich manžel.

 

CELÝ ŽIVOT SME V JEŽIŠOVEJ ŠKOLE

Čo teda Boh hovoril k našim respondentom cez ich situácie? Môžu svedčiť o tom, že aj keď to bolo zlé a ťažké, prežili Boží dotyk? Tu sú niektoré odpovede:

„Boh ma miluje, aj keď som žila v hriechu. Bolo to pre mňa ako objavenie Atlantídy, keď vypočul moju modlitbu a robil zázraky v našich životoch napriek tomu, že náš život nebol životom veriacich ľudí. Spôsobilo to u mňa zásadné obrátenie na ceste k Bohu.“

„Bez Božej milosti a požehnania v manželstve si myslím, že by som niektoré veci ‚nedala‘. Čiže pokladám za veľký dar mať aj v manželstve a rodine vzťah s Pánom Bohom .“

Niektorí prišli na to, že dieťa bolo pre nich napriek všetkým starostiam darom.

„Máme štyri (ne)plánované deti. Napriek tomu, že ich príchod nebol nami plánovaný v danom čase, môj plán bol mať deti a mať rodinu. Takže v kontexte boli vždy plánované.“

Občas sa v odpovedi vyskytlo aj priznanie si chyby: „Keby sme dokázali dodržať čistotu vzťahu, nemusela by som riešiť nepripravenosť na materstvo, ktorú som musela viacero rokov riešiť s mužom, kňazom, psychologičkou…“

„Celý život sme v Ježišovej škole, každá vec, ktorá sa nám stane, nás má niečomu naučiť, v mojom prípade to bol začiatok procesu učenia sa prijať fakt, že nie všetko je v mojich rukách a musím zveriť svoju starosť na Pána.“

RADŠEJ SLOBODNÁ MATKA S ČISTÝM ŽIVOTOM

Každý príbeh manželov je iný. Neexistuje asi jediná správna šablóna, ako postupovať, keď je dieťa na ceste či na svete a svadba nebola. Kedysi to možno vyriešili rodičia a svadba byť musela, lebo veď, čo povie rodina, celá dedina a možno aj celý svet.

Sú však aj prípady, keď dievčina či žena zistí, že urobila chybu a jej partner sa do manželstva ani nehodí. Jedna respondentka by ostatným poradila niečo takéto: „Jeden kňaz mi predtým, ako sme sa spolu nasťahovali, povedal, že radšej nech je slobodná matka s čistým životom ako s partnerom v hriechu. Na predmanželskej príprave sme sa naučili, že v živote by mal mať prvé miesto Boh, potom ja sám, ďalej ide manžel a až za manželom deti. Môj odkaz je, že dieťa nie je dôvodom na svadbu. Vezmite si človeka, ktorý vás posúva ďalej v živote a ktorý nie je bezchybný, ale s ktorého chybami dokážete žiť. Buďte vy sami takým partnerom pre druhého. Ak to bude rodič vášho dieťaťa, tak to bude o to krajšie. Nám sa to podarilo.“

 

NEJDE IBA O VÝMENU PRSTIENKOV

Viacerí si rozhodnutie ísť do manželstva veľmi cenia. Svoje svedectvo pridáva aj veriaca respondentka: „Dieťa riadne preverí vašu spoluprácu a na povrch vyplávajú všetky nedokonalosti, ktoré váš vzťah má. Ako praktizujúca veriaca (ktorou som sa stala asi polroka po narodení prvej dcéry) teraz pociťujem hanbu, že vznikla takáto situácia u kresťanských mladých, že sme to nezvládli a poznačilo to naše vzťahy – či ako páru, našej mladej rodiny, ktoré sa pomaly hojili viacero rokov (zo začiatku sme to, samozrejme, nevideli, ale potom to prišlo).

Manželstvo je záväzok na celý život, v ťažkých aj radostných situáciách, spojenie dvoch ľudí do jedného celku. Nejde iba o výmenu prstienkov, dávate sľub niečoho väčšieho, niečoho, čo vás presahuje (a nie vždy si to ľudia pred oltárom uvedomujú), na ktorý by ste mali pamätať hlavou aj srdcom a vždy si ho pripomenúť, najmä, keď máte chuť nechať všetko tak a odísť niekam ďaleko.“