Najčastejšie mýty o kresťanoch

Obrazy, ktoré na nás číhajú z pokrivených zrkadiel. Niektoré si o nás vytvoril svet, iné na nás ceria zuby kdesi v našom vnútri. Vyrástli na troskách našich omylov alebo zle pochopených Božích právd, niektoré sme bezducho prevzali „zvonku“ a dokonca im aj uverili. Čo o nás hovoria? A nakoľko sú vzdialené Božím snom o nás?

KRESŤANIA:

…sú retro!

Nemoderní, spiatočnícki, zakonzervovaní! Čo je na tom pravdy? Kresťan, ktorý z celého srdca uveril Ježišovi a prijal jeho učenie, jednoducho nepripustí, aby v jeho živote vypadla z Božích slov čo i len čiarka. Boží zákon nie je možné meniť, obchádzať či vyberať si z neho to, čo sa nám práve hodí. Preto kresťan stavia svoj život na trvalých hodnotách, nemennom učení, na pevnom základe, ktorým je Kristus. Znamená to však, že nemôžeme byť otvorení pre nové veci? Nie. Dokonca ani Boh ešte nie je so svojím dielom a s nami celkom hotový. Sväté písmo o ňom hovorí, že ustavične „tvorí niečo nové“. Súčasťou našej duchovnej identity by preto mala byť sviežosť Božích detí, ochota tvoriť a spolupracovať s Tvorcom na budovaní Božieho kráľovstva v našich srdciach i vo svete. Kresťan by mal vedieť, že sa neoplatí naletieť vždy všetkému, čo je práve in. Treba si vedieť vyberať a nechať sa viesť Božím Duchom. Využívať pokrok pre budovanie dobra, nie na jeho rúcanie a nenechať sa ním zotročiť.

 

 

…vodu kážu, víno pijú!

Pokušenie, ktorému je vystavený každý z nás. Vždy je ľahšie poučovať druhých, než nastaviť zrkadlo pred seba a obzerať v ňom vlastné zlyhania. A predsa, Ježiš nás  na to nekompromisne vyzýva: „Najskôr sa zbav brvna vo svojom oku, až potom rieš smietku v oku iného!“ Vždy je potrebné začínať od seba. Meniť svet k lepšiemu tým, že sa zmením ja. Postaviť sa v pokore a pravde pred svoj hriech, pred svoju slabosť a ponúknuť ju Bohu, aby ju svojou mocou pretvoril. Nestrúhať pred svetom zbožné grimasy. Nehrať divadlo. Kráčať vedľa svojich blížnych s tvárou, ktorá mi naozaj patrí, s túžbou, ktorá ma vedie k tomu, ako si ma vysníval Boh. Podopierajme si ramená, ukazujme smer, povzbudzujme sa na ceste, no nech Boh je ten, kto učí a my sme tí, ktorí nasledujeme.

 

 

…sú večne melancholickí a bez života!

Sme smutní? Zachmúrení? Príliš vážni? Bez iskry? Ak je to tak, niekde sa stala chyba. Pretože byť kresťanom a patriť Kristovi je dôvodom na tú najväčšiu radosť. Neznamená to, že nemôžeme zažívať smútok či starosti, ale do temnoty našich dní by nám mala svietiť nádej a dôvera, že všetko sa raz skončí dobre. Viac ako dobre. Náš život má vyústenie v Bohu, priamo v srdci Lásky. Smerujeme do jeho náruče, kde nám už nič nebude chýbať, nič nás nebude kváriť ani páliť, nič nebude omínať. Boh nám zotrie z očí každú slzu. Kresťan nie je človek, ktorý má byť uväznený v prísnej zdržanlivosti od všetkého, čo je príjemné a čo teší. Práve naopak, sme pozvaní radovať sa z Božej dobroty, z jeho odpustenia, z darov a milostí, ktorými nás denne zahŕňa, z požehnania a rovnako i z kríža. Tešiť sa v Pánovi a prinášať radosť i druhým.

 

…sú tí, čo nosia krížik a chodia do kostola!

Príliš chabá indícia! To, že chodím do kostola a navonok sa prezentujem ako kresťan, ešte nehovorí nič o tom, či som naozaj uveril a odovzdal svoje srdce Pánovi. Vonkajšie postoje či tradičná zbožnosť nie sú výbavou pravých nasledovníkov Krista. Je ňou predovšetkým ochota budovať živý vzťah s Bohom a prekvasiť svoj život duchom evanjelia. Nezatvárať svoje kresťanstvo len do kostola, ale vyjsť s ním do ulíc, do problémov dnešnej doby, do otázok spoločnosti, do etických dilem našich čias, do politických súbojov, názorových prestreliek, všade kde panuje núdza i tam, kde sa s Bohom nepočíta. Nenosiť krížik len ako ozdobu na krk, ale prijať ho do svojho života. Kríž, ktorý nám otvoril nebo, i ten, ktorý je potrebné vziať na svoje plecia.

 

 

…poznáte ich podľa svätožiary!

Ilúzia dokonalosti? Nie, nie, nie! Tadiaľ cesta nevedie! Nie sme tu na to, aby sme svojpomocne nad svojimi hlavami zažínali glorioly a stavali sa na piedestál tých, čo vedia, ako žiť. Sme pozvaní ku svätosti, no dozrievame do nej skrze zdrvujúcu skúsenosť vlastnej slabosti. Potrebujeme sa nechať Bohom liečiť, vyvádzať z omylov a tmy, učiť sa dýchať v rytme jeho srdca a držať s ním krok. Potrebujeme dennodenne vstávať zo svojich pádov a prosiť o odpustenie. Nie sme vždy vzorní, nevieme milovať, nevieme stáť pevne na strane Boha a prinášať jeho svetlo. Radostná zvesť o Božej blízkosti je v našich rukách taká krehká, taká zraniteľná. Prosíme, majte s nami trpezlivosť a zľutovanie. Neodmietnite Boha len preto, lebo naše svedectvo k vám prišlo krívajúc.

 

…sú uletení a vznášajú sa v oblakoch!

Kresťan, to nie je niekto, kto si hovie mimo reality, s očami pateticky prevrátenými k oblakom. Na tomto svete sme len na návšteve, preto by sme naň nemali byť príliš naviazaní – náš domov je u Boha. No zároveň by sme si ani nemali stavať vzdušné zámky, ale kráčať k nebu tak, že sa pevne dotýkame zeme. Byť naplno prítomní v každodenných okolnostiach, v práci, vo vzťahoch. Vnímať potreby ľudí okolo nás a byť im nablízku. Uprostred biedy tohto sveta maľovať dúhu lásky, po ktorej sa nebo skĺzne dole k nám.

 

 

…sú zakomplexovaní, preto potrebujú Boha ako barličku!

Silácke reči ambiciózneho sveta o vlastnej sebestačnosti zo svojich slov Boha úplne vygumovali. Kresťan sa v nich vníma ako ten, kto dostatočne neverí vo svoje sily, a preto sa potrebuje spoliehať na vyššiu moc. Skrývajú sa za našou vierou skutočne naše komplexy? Nepoprieme, že sme slabí. No dôvodom našej odovzdanosti nie je na prvom mieste naša nedostatočnosť, ale dôvera. Ako dieťa sa vkladáme do rúk milujúceho Otca a on nás nesie cez všetky nástrahy, radosti a tmu do plnosti svojho svetla. Je také krásne a oslobodzujúce byť Božím dieťaťom!

 

…nemôžu trpieť!

Lákavá, ale mylná predstava! Je pravda, že náš život, keď máme Boha na svojej strane, bude mať vždy príchuť víťazstva. Ale ako si to víťazstvo predstaviť? Rozhodne nie tak, že Boh položí na lopatky všetkých našich protivníkov, že akoby mávnutím čarovného prútika porazí v nás všetky neduhy, odstráni prekážky a pod nohy nám prestrie červený koberec, po ktorom slávnostne vystúpime do jeho výšin. Nie. On nás učí víťaziť inak, a to krížom, obetou. Bolesť je perlou, ktorá zdobí dušu verného priateľa, svojho Majstra. Bolesť, ktorá očisťuje, vykupuje a mení naše srdcia v lásku.

 

…sú nasledovníkmi mŕtveho muža!

Áno. Lenže to nie je celá pravda! Táto optika totiž prehliada tajomstvo prázdneho hrobu. Náš Pán je Bohom, ktorý zo smrti rodí život. Bol obetovaný, aby my sme mohli žiť. Bol potupený, zavrhnutý, zabitý, ale vstal! A žije! A naše svedectvá mu budú verné len vtedy, keď na nás spoznajú, že žije medzi nami. Že v nás bije jeho srdce. Že sa sveta dotýkame jeho rukami. Že medzi nami vládne jeho Duch. Je na nás, či nás svet usvedčí z polovičatého kresťanstva, z povrchnej či dokonca pokryteckej viery, alebo budeme naozaj Kristovi. Nebuďme kresťanmi len na papieri, ale buďme papierom, na ktorý Ježiš môže písať svoj príbeh lásky a odovzdať ho svetu.