Načo hovoriť s Bohom?
Keď nám kňaz previazal ruky štólou, aby spojil pred tvárou Boha aj ľudí naše životy, Boh neprestal mať o nás záujem. Aj keď my sme ten záujem možno stratili alebo neprejavili.
Boh, ktorý chce s nami hovoriť
Možno sme počuli aj v kázni počas sobáša, že Boh je s nami, každý deň. Možno nám to vyšumelo z hlavy a možno nám to prišlo ako klišé. Ale predsa to tak je.
Zvláštne je, že tak ako potrebujeme spolu hovoriť my dvaja, aby sme vytvorili jednotu, aby sme boli tím, ktorý ťahá jedným smerom spoločnými silami, rovnako čaká na to slovko s nami aj ten, ktorý nám požehnal.
Prečo to robí? Nestačilo by, aby nám dal za tonu toho požehnania a nechal nás tak? Nie, nebolo by to tak dobré. Boh priveľmi dobre pozná našu ľudskú slabosť aj to, že napriek všetkej vášni a nadšeniu z prvých dní sme len a len krehkí ľudia, ktorí nevedia sami osebe milovať takou láskou, o akej snívajú, akú očakávajú, akú sa odhodlávali mať.
Prejde pár mesiacov a my vidíme jeden druhého v trošku inom svetle a prežívame prvé nárazy: neupratuje si ponožky. Príde domov a pol hodiny nekomunikuje. Ona zas stále rozpráva. Nevieme sa zhodnúť na výbere kuchynskej linky ani dovolenky. Varí polievku inak ako moja mama. Možno malichernosti, ale začínajú pichať a naša predstava o nádhernej láske sa rozplýva ako dym. Kde je ten vysnívaný muž? Kde je tá očarujúca žena? Prečo prichádza do nášho spoločného života, na ktorý sme sa tak veľmi tešili, toľko kiksov a prešľapov zvnútra aj zvonku?
A Boh stále čaká, aby s nami o tomto všetkom hovoril. Má jasno v tom, čo pre nás ponúka: presne ten pokoj, istotu, schopnosť udržať si živý a krásny vzťah, plný iskry a radosti – napriek tomu, že nám nesľúbil (a spomeňte si, nebolo to ani v manželskom sľube, ani v požehnaní kňaza) bezproblémový život. Lebo to, čo hľadáme, po čom v pravde túžime (ako po pozostatku života pred pádom v raji), je možné dosiahnuť len s ním. On má na to všetko know-how.
Vytvoriť trojkoalíciu
Komunikácia medzi mnou a mojím manželom má za cieľ vytvoriť a upevniť našu manželskú jednotu. No často vidíme, že sú veci a situácie, ktoré nás aj po komunikácii ľudsky presahujú, a cítime sa bezradní. Čo teraz urobiť? Ako sa postaviť k tomuto problému? A tieto výzvy prichádzajú od prvého dňa manželstva, bez ohľadu na to, že by sme si chceli čím dlhšie užiť „sladké časy“.
Toto je čas a priestor, toto je dôvod a potreba, prečo máme stále hovoriť s Bohom, prečo máme s ním uzavrieť trojkoalíciu. S ním existujú odpovede a riešenia na všetko; predovšetkým v tom, že v každej takejto situácii sa vytvára prirodzený priestor, aby sme sa spoločne obrátili k Bohu. Boh k nám totiž hovorí aj vtedy, keď my s ním nie, hoci to nevieme zachytiť – a stále trpezlivo čaká na našu reakciu, na dozretie, na okamih pravdy, že bez neho to v manželstve dobre „nedáme“.
Máte hovor, prosím!
Celé to vyzerá ako trošku pitoreskná situácia: sme v rôznych okolnostiach a máme priateľa na telefóne, ktorý je ozaj frajer v riešení vecí. A hoci je telefón zapnutý a hovor beží, pri telefóne nik nie je… slová šinúce sa z reproduktoru telefónu sa strácajú v priestore a takisto nie je toho, kto by odpovedal a komunikoval, aby sme dosiahli dobrý cieľ a výsledok.
Ale Boh nevypína. Neprestáva čakať na druhom konci „šnúry“ vzťahu. Čaká, keď sa obaja pripojíme k tripartite aj vkladom svojho „ja“.
Možno sme o tom nevedeli. Možno to robí len jeden z nás. Možno sa nám do toho nechce a nevieme si nájsť na to čas. Možno sa nám to zdá trápne.
Bez ohľadu na to, Boh stále čaká na odozvu. Na to, čo sa nazýva manželskou modlitbou. Na váš spoločný rozhovor s ním, bez formalít, bez „čiarky“ za dnešný deň. Rozhovor od srdca, čím si žijete, ako sa máte, čo vás tlačí a čo teší, v čom vidíte výzvy a v čom prekážky. Niežeby o tom nevedel – ale vzťah si vyžaduje vklad každej strany, aby bol osobný a živý.
Je u vás taký?