Na smiech, či na zaplakanie?
Čo hovoríte na odovzdávanie cien OTO? Túto otázku som dostal toľkokrát, až som sa donútil preklikať si záznam v internetovom archíve.
Autor: Martin Kramara, hovorca KBS
Písať k tomu zásadné stanoviská či domáhať sa ospravedlnení, to sa mi nevidelo primerané. Dokonca mi telefonovalo niekoľko ľudí a žiadali, aby Cirkev podala trestné oznámenie. So všetkou trpezlivosťou som im vysvetľoval, že čosi také význam nemá. Veď podobné oznámenia by sa mohli dávať neustále: existuje celý zoznam ľudí, ktorí sa vo verejnom priestore zámerne vysmievajú z náboženstva – nielen parodujú „boha šoubiznisu“. Myslím si však, že „máchať“ sa v kalnej vode nič užitočné neprinesie. Lepšie je vyhnúť sa jej, nenechať sa do nej vôbec zatiahnuť. Nech sa v nej špliechajú tí, ktorým taká chutí. Trefne to naznačil pán arcibiskup na kázni v Šaštíne, keď poznamenal, že ľudia, ktorým chýba povestná štipka humoru, ho skúšajú nahradiť vedrami pochabosti, banálnosti, ba aj prízemnosti. Sapienti sat (kto vie, rozumie).
Moju pozornosť vo vzťahu k danému galavečeru vzbudil skôr následný rozhovor s jedným z jeho tvorcov. Mladý muž v ňom v podstate tvrdil, že on nikoho hanobiť neplánoval: nie je preto dôvod, aby sa niekto urážal. Na jednej strane sa jeho slová dajú brať pozitívne – že nemal zlý úmysel. Na strane druhej, keď už veci vypália inak, než bolo plánované, z človeka by neubudlo, keby povedal, že ho mrzí, ak sa program niekoho dotkol. Tvrdiť, že keď má druhý problém s tým, čo som urobil ja, nie je môj problém – to môže byť postoj vnútornej slobody… Ale aj nezrelosti, ktorá sa správa bezohľadne. Záleží na okolnostiach, pravdaže.
Toto nie príliš ťažké úsilie sa mi pre dobro vzťahov osvedčilo ako veľmi užitočné, a nepoškodilo by ani oblasti nášho šoubiznisu. Najmä, ak je cieľom ľudí zabaviť, nie rozhádať. Prípadne sa prvoplánovo pozabávať na účet druhých. Inak to môže, najmä vo veľkom formáte, dopadnúť úplne rozdielne voči očakávaniam, ktoré by sa mohli naplniť povedzme v malom klube vlastných fanúšikov. A podobným spôsobom vnímam aj poznámku autora: „Keď dáte do mníšskeho habitu Louisa de Funes, sú z toho Žandári a mimozemšťania. Ale keď dáte do mníšskeho habitu Bártu, Kobielskeho a Maštalíra, je z toho problém.“ Iste. Akurát, že problém nie je s témou, teda s obliekaním do habitu niekoho, kto doň nepatrí. To môže byť vskutku humorné. Problém je s výsledkom. Na porovnanie, trochu ináč vyzerá portrét Ježiša, povedzme od Rembrandta, a portrét, ktorý mediálne „preslávil“ Španielku Ceciliu Gimenez, keď sa rozhodla zreštaurovať fresku u nich v kostole. Téma – dalo by sa povedať – rovnaká. Len pri výsledku si nie ste istí, či je to na smiech, alebo na zaplakanie.