Samuel a Alžbeta Mésárošovci: Manželstvo je tá najlepšia vec, aká sa nám pritrafila
Vítali ma všetci traja s radosťou. A hoci si podávali malého Jurka z rúčky do rúčky pri nahrávaní odpovedí, atmosféra bola pokojná a radostná. Vôbec som nemala pocit, že by Samuel a Alžbeta Mésárošovci boli ozaj také „manželské uchá“ – z hľadiska veku vstupu do neho, ako aj jeho odžitého času…
Betka, ty si po vašej svadbe povedala, že manželstvo je tá najlepšia vec, aká sa ti kedy pritrafila. Platí to?
Betka: Platí! A uvedomujem si to takmer každý deň. Pre mňa to je naozaj taký splnený sen – manželstvo s mojím úžasným manželom, aj to, že sa nám v januári narodil krásny synček. Včera sme sa akurát o tom rozprávali s manželom, že dnešní mladí ľudia nemajú životný cieľ. Nevedia, kde sa prihlásiť na vysokú školu, aké by malo byť ich povolanie a už vôbec nevedia, či chcú vstúpiť do manželstva. Uvedomila som si, že ja som v tom mala vždy jasno – takže pre mňa osobne to, čo som povedala pred dvoma rokmi, stále platí.
Samko: Za mňa určite manželstvo bolo takisto najlepšou vecou napriek nášmu mladému veku. Prinieslo do nášho života úplne iný, tretí rozmer a odvtedy každý deň prežívame úplne inak, viac naplno. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, ale vnímali sme ho ako potrebný krok. Náš vzťah trval už viac ako osem rokov, takže už sme cítili potrebu sa niekam posunúť. Vôbec sme nepochybovali, že ten druhý je pre nás správnym človekom. Jediné, čo sme riešili, boli také klasické svetské materiálne záležitosti. Ale vnútorne ten náš vzťah bol jasný.
V súčasnosti je skôr trendom odkladať manželstvo na neskoršie. Vy ste sa brali mladí napriek štatistikám. Vedeli by ste povzbudiť tých, čo váhajú?
Betka: My sme vedeli, že to nebude jednoduché a že na začiatku manželstva možno nebudem mať taký komfort, aký sme mali v našich rodinách – napríklad pravidelné dovolenky, lyžovačky, vlastné auto či kúpiť si teraz to, čo chcem a až tak ani nepotrebujem. V tom čase sme obaja boli študenti a určite by bolo jednoduchšie počkať pár rokov, dorobiť si školu a zarobiť si peniažky na začiatok nášho manželstva. Náš krok vnímame napriek všetkým týmto okolnostiam veľmi pozitívne. Aj to, že máme v tomto veku malé bábätko to má tiež viacero výhod: mladý človek má určite viac energie ako 40-ročný. Je pre nás jednoduchšie sa prispôsobiť a obetovať svoj komfort a čas ako niekomu, kto žije dlhé roky v nejakom štandarde, dopraje si cestovanie a riadi si svoj život podľa seba. A ak sa na nejaký čas musí toho zrieknuť kvôli bábätku, nie je to ľahké. Ďalšia vec je aj medzigeneračná vzdialenosť medzi nami a naším synom. Pre niekoho sme možno čudní, pretože sme prišli o svoju slobodu a voľnosť, hoci my sme to tak nikdy nevnímali. Snažíme sa byť stále mladiství a voľní do takej miery, ako sa dá. Vieme, že my si budeme užívať potom, keď naše deti vyrastú – keď budem mať 40, prvorodený syn bude mať 17 rokov, pomaly bude dospelák. Takže teraz si naši rovesníci budú užívať a cestovať, ale potom sa tá karta obráti.
Samko: Rozhodnutie vstúpiť do sviatostného manželstva si vyžaduje veľkú dávku odvahy. Každý jeden deň prináša veľkú dávku zodpovednosti, pričom už to nie je zodpovednosť len za svoj vlastný život, ale za dvoch ľudí, v našom prípade už troch. Z mužského hľadiska to veľmi intenzívne vnímam hlavne cez prácu, ale aj cez prežívanie viery v rodine. Sú to úlohy, ktoré mladý muž v štádiu chodenia so svojou priateľkou až tak vážne neprežíva. Ale manželstvo dáva duchovnosti a zodpovednosti muža veľmi obohacujúci význam a vnímam to ako veľkú výhodu. Druhý aspekt: keby som si predstavil, že sa zosobášim s Betkou povedzme ako 30-ročný, tak by mi chýbal ten čas, ktorý sme mohli takto v manželstve prežiť plnohodnotnejšie. Určite by som aj bez manželstva prežíval nejaké šťastie, ale zároveň by mi bolo ľúto tých predošlých rokov, ktoré sme mohli prežívať spoločne ako manželia, prípadne aj s deťmi ako viacčlenná rodina.
Betka: My sme pred manželstvom žili v čistote, takže to spoločné bývanie prišlo fakt až bezprostredne po svadbe a z našej svadobnej hostiny sme išli do bytu, kde teraz bývame. Takže aj toto bola taká naša motivácia sa vziať a prežívať každý jeden deň spolu. Teší nás také bežné spoločné rozhodovanie sa ako čo bude na večeru, kedy príde kto domov alebo aký máme cez víkend program. A hoci máme aj teraz veľa aktivít, večer sa stretneme doma, zaspávame spolu, spolu sa pomodlíme a žijeme tým, že sme rodina. Veľmi sme po tom túžili a vek pre nás v tomto nebol prekážkou.
Dostávame sa k dôležitej veci, ktorá by mala zaznieť v každom manželstve: Ako vy vnímate vo vašom vzťahu Božiu prítomnosť a pomoc?
Betka: Tak ako Samko povedal, náš začiatok vzťahu bol obohatený Božou prítomnosťou… Vnímali sme to cez to, že sme nemali obavy vstúpiť do manželstva a nemali sme potrebu vyriešiť všetko. Terajšia mentalita hovorí, že pred vstupom do manželstva treba mať zabezpečené všetky materiálne potreby ako bývanie, auto, titul, navštívené aspoň tri kontinentya ak niečo z toho chýba, treba to ešte pred svadbou dohnať. No my sme takmer pri všetkých položkách, ktoré sme potrebovali mať vyriešené, mali krížik. Nebolo to vyriešené. A tak sme to odovzdali Pánu Bohu a ono to vyšlo. Ale nebolo to v zmysle, že: „Panebože, my sa chceme vziať, ľúbime sa, tak s nami niečo urob a pomôž nám!“ Snažili sme sa aj my, ale teda Božia prítomnosť bola naozaj citeľná. A verím v to, že ak sa dvaja ľudia majú radi a urobia všetko pre to, aby sa mohli vziať, Pán Boh to požehná. Táto naša istota nebola len pred manželstvom alebo na jeho začiatku, ale aj počas týchto našich dvoch rokov manželstva. To, že máme zdravé bábätko, vnímame ako dotyk Boží, aj to, že sa máme tak dobre, ako sa máme, alebo že máme rodičov, zdravých súrodencov a úžasnú komunitu priateľov – jednoducho cítime, že Boh je medzi nami a snažíme ho každý deň pozývať do nášho vzťahu, aj keď sa nám to nie vždy darí.
Samko: Veľmi pozitívne vnímam radosť z bežného života – už len čo sa týka viery. Ísť v nedeľu na pol desiatu na omšu ku saleziánom je krásna udalosť, aj keď sú tam okolo toho stresy, aby sme stihli prísť načas, vychystať sa, keď Jurko plače pri obliekaní… Sú tam aj náročnejšie momenty, ale nedeľa je naozaj dňom rodiny a venujeme sa jeden druhému. Tiež si myslím, že spoločná modlitba nás posúva na inú úroveň vzťahu. V nej si spolu zdieľame novinky aj bežné veci, čo sa dialo cez deň, kto na koho myslí, za koho by chcel prosiť, čo prežíva vnútorne, možno niekedy vyslovene len vo vzťahu k Bohu. Aj keď táto duchovná stránka vie priniesť so sebou aj rôzne problematické otázky, napríklad v mojom prípade by Betka ocenila, keby som chodil častejšie na spoveď. Ja to však vnímam z mojej strany ako dostatočné. Je to náročná situácia, keď Betka chce dosiahnuť pre mňa niečo dobré. Ja sa takisto snažím nejaké dobro dosiahnuť. Ale my dvaja ako ľudia sa medzi sebou kvôli tomu pohádame. Až za nejaký čas napokon zistíme, aký úmysel za tým bol a čo vlastne Pán Boh týmto myslel, že napriek hádke nám to pomohlo.