Na hranici: Niekedy stačí iba objatie

Je celkom iné vidieť odídencov v televízii a iné vidieť ich naživo. Pozerať sa na starých ľudí, ktorí sa ledva vlečú hranicou, na matku, ktorá v perinke nesie svoje bábätko, na deti a mladých, ktorým vojna ukradla budúcnosť. Prinášame príbehy z Vyšného Nemeckého a z Michaloviec, príbehy ľudí utekajúcich pred vojnou.

HRANICA VYŠNÉ NEMECKÉ, VERONIKA ZAMKOVSKÁ:

Hranica, ktorá bola pred týždňom ešte rušným miestom, dnes už vyzerá pokojne. Aj keď pokoj by ste v tvárach ľudí utekajúcich pred vojnou hľadali len márne. Sme tam. Pozorujeme ich. Dve ženy bez dobrovoľníckych reflexných viest. Po chvíli za nami prídu dvaja muži. Myslia si, že sme Ukrajinky a ponúkajú nám odvoz. Neskôr nám gréckokatolícky kňaz vysvetľuje: „K hraniciam prišli rôzni ľudia. Boli tu takí, ktorí ponúkali odvoz do Košíc za dvesto eur na osobu. A boli tu aj obchodníci s ľuďmi. Pasáci, ktorí sa snažili odviesť mladé Ukrajinky. Preto dnes každého, kto prekročí hranicu, sprevádza dobrovoľník až k autobusu, do ktorého má nastúpiť.“ Na chvíľu nás strasie… Koľko ľudí z tejto hranice odišlo do novodobého otroctva?

No našli sme tu aj veľa dobrého. Odvážnych ľudí, ktorí chcú slúžiť tým, ktorých hrôzy vojny vyhnali z domova. Dobrovoľníci Gréckokatolíckej charity im ponúkajú jedlo, kozmetiku, plienky, ale aj oblečenie. „Keď ľudia začali chodiť cez hranice, bola veľká zima. Niekedy prišli ženy, ktoré nemali na sebe ani bundu, lebo do nej zabalili svoje dieťa… U nás si mohli zobrať to, čo potrebovali,“ vysvetľujú nám dobrovoľníčky. Za stanom vidíme lúku, na ktorej je už len zopár kočíkov. Pred pár týždňami bola plná.

Deti si tu môžu vybrať aj rôzne hračky, bábiky, plyšáky, ceruzky, puzzle… Jedna z dobrovoľníčok nám ukazuje aj tašku s lietadielkami. „Tieto lietadielka sme špeciálne zháňali. Jeden chlapec sa nám totiž posťažoval, že tu máme samé dievčenské hračky,“ vysvetľuje nám. Deti sa vedia rýchlo prispôsobiť novým situáciám, aspoň navonok. Na chvíľu to vyzerá, akoby bol nedostatok chlapčenských hračiek ten najväčší problém sveta. Rany na duši nevidieť, ale budú sa hojiť ešte veľmi dlho.

 

JEDNODUCHÉ GESTÁ – DÔKAZY ĽUDSKOSTI

Veľká časť utečencov sú matky s deťmi. Stretávame tu ženu, ktorá tlačí kočík a za ruku drží druhé dieťa. Ponáhľa sa k autobusom, ktoré ju odvezú ďalej. Pýtame sa, či si nepotrebuje niečo zobrať – plienky alebo jedlo. „Nie,“ odpovedá a jej pohľad priam kričí, že chce ísť čím skôr preč. Čo najďalej od hrôzy spôsobenej vojnou. Chce prísť na miesto, kde sa nebude musieť báť o svoj život ani o život svojich detí. No ani tam sa neprestane báť o tých, ktorí na Ukrajine ostali.

O chvíľu ďalší odídenci prechádzajú okolo vojakov strážiacich priestor pri hranici. Jeden z nich podáva deťom cukríky. Žiaria im oči, usmievajú sa. Len obyčajný cukrík, no v tejto chvíli dokáže tak veľa. Jednoduché gesto, ktoré je dôkazom ľudskosti a súcitu.

O niečo neskôr prechádza popri nás žena so synom. Chlapec môže mať približne päť rokov. Kráča, držiac v ruke ukrajinskú vlajku. Keby nebolo únavy na ich tvárach, mysleli by ste si, že idú z futbalového zápasu. Oni však utekajú pred celkom iným zápasom. Zápasom, v ktorom nech vyhrá ktokoľvek, všetci stratia mnoho.

Nedokážem si ani len predstaviť, ako sa cítia matky, ktoré so svojimi deťmi precestovali stovky kilometrov. Spomeniem si, aká som unavená, keď sa s deťmi vrátim z nejakého vzdialenejšieho ihriska alebo keď autom cestujeme cez pol Slovenska. Títo ľudia majú za sebou oveľa náročnejšiu cestu. A pritom ani nevedia, čo ich na jej konci čaká… Na Ukrajine nechali svojich milovaných a nevedia, či ich ešte niekedy uvidia. Mnohí z odídencov odchádzajú len kvôli deťom. Chcú im dať šancu na život v mieri.

 

 

MY SME TÍ, KTORÍ ICH MÔŽU OBJAŤ

Hranica v nás však prebúdza aj nádej. Stretávame sa tu s mnohými dobrovoľníkmi, skautmi, študentmi, psychológmi… s ľuďmi, ktorí si zobrali dovolenku, aby mohli pomôcť. Väčšina z nich na hraniciach prežije šok. Všetko, čo sa tu deje, je pre nich nové. „Väčšina dobrovoľníkov sa veľmi rýchlo adaptuje na tieto ťažké podmienky. Oveľa ťažšie pre nich býva vrátiť sa do normálneho života,“ vysvetľuje nám dobrovoľníčka Mária. Niektorí dobrovoľníci prišli na hranice na pár dní. Po návrate domov však nedokázali ostať nečinní a opäť sa vrátili. Príbehy konkrétnych odídencov, s ktorými sa stretli, v nich zanechali hlbokú stopu…

Ani doma nedokážem zabudnúť na slová jednej z dobrovoľníčok. Snažila sa nám vysvetliť, aká je jej práca na hranici. Po vymenovaní svojich úloh dodala: „Niekedy tí ľudia potrebujú len objať! Potrebujú cítiť, že niekto je pri nich.“ Jej slová mi opäť napadnú, keď sa náhodou zoznámim s paňou z Mariupola, ktorá býva vo vedľajšom vchode. Keď mi deti oznámia, že majú nových ukrajinských spolužiakov alebo sa na ihrisku hrajú s deťmi, s ktorými si rozumejú napriek tomu, že nepoznajú ich jazyk. Niekedy potrebujú iba objať… A my sme tí, ktorí im to objatie môžu dať.

 

 

HOT SPOT MICHALOVCE, ZUZANA VEREŠOVÁ:

Autobusy z hraníc smerujú do Michaloviec. Od 14. marca je tu zriadené veľkokapacitné centrum – bezpečné miesto pre odídencov, aspoň tak na mňa po skúsenosti na hranici pôsobí. Moje pocity neskôr potvrdí Jaroslav Dodok, jeden z asistentov hlavného koordinátora, keď mi pri rozhovore prezradí, že hoci toto miesto má slúžiť ako prestupná stanica, sú ľudia, ktorí tu zotrvajú aj niekoľko dní, pretože nevedia, kam by ďalej išli a dodáva: „Niektorí ľudia sú pod takým stresom, že sa boja urobiť ďalšie rozhodnutie a ísť niekam ďalej. Majú strach, že miesto, na ktoré by išli, bude horšie ako toto tu. Oni reálne nevedia, kam pôjdu a ako to tam bude vyzerať. Nemusia nám v tom dôverovať. Boli dokonca prípady, že niektorí mali dohodnuté ubytovanie a odmietli ho. Chceli ostať tu, lebo tu sa konečne cítili dobre.“

Od svojho vzniku prešlo cez registráciu hot spotu už viac ako 16 000 Ukrajincov. Prichádzam sem pomerne skoro ráno, zamrznutá zem sa v lúčoch vychádzajúceho slnka trbliece a ja sa nenápadne začínam potulovať areálom. Zbadám skupinku dobrovoľníkov, je medzi nimi mladá žena s gitarou. Keď prechádzajú popri mne, oslovia ma, či sa nechcem pridať k rannej modlitbe. Vchádzame do malého stanu, ktorý slúži ako kaplnka a začíname deň spoločnou modlitbou. Neskôr sa dozvedám, že takto to vyzerá každé ráno – zverujú sa Bohu s prosbami o silu slúžiť, o ochranu, o ukončenie vojny…

Po modlitbe sa dobrovoľníci rýchlo vytratia a pokračujú v službe. Nakúkam do jednotlivých stanov, je ich tu niekoľko. Jeden z dobrovoľníkov ma pozýva na teplý čaj a ja túto ponuku s radosťou prijímam.

 

OSUDY SKÚŠANÉ BOJOM O SKUTOČNÚ SLOBODU

V stane, kde sa vydáva strava, stoja ochotní dobrovoľníci, ktorí sú tu k dispozícii celé dni, či je deň alebo noc. S teplým čajom v ruke si sadám za stôl a pozorujem… po krátkej chvíli si uvedomím, aké jednoduché je rozoznať tých, ktorí sem prišli slúžiť, od tých, ktorí utiekli pred vojnou. Zvládli by ste to i vtedy, ak by dobrovoľníci nemali na sebe reflexné vesty, ktoré ich odlišujú. Stačí sa lepšie pozrieť a vidíte to… Z tvárí prvej skupiny ľudí sa dá čítať otvorenosť, uvoľnenosť, ochota pomôcť a povzbudiť… Tváre odídencov sú poznačené únavou, nesmelosťou či strachom, smútkom a bolesťou…

Hoci je tu pre nich všetko zadarmo, mnohí nemajú na nič chuť. Nesmelo sa pozrú a vezmú si prvú vec, na ktorú im padne pohľad. Neskôr pri obede si všimnem mladú Ukrajinku, ako berie do rúk suchý chlieb a čistú vodu. Stačilo prejsť pár krokov ďalej, kde na ňu čakalo teplé varené jedlo. Nie je jediná. Robia to viacerí. Premýšľam, aké dôvody na to majú. Možno svoju úlohu zohrávajú ich pocity – keď si človek prechádza niečím ťažkým, zabúda na svoje potreby, stráca chuť do jedla, pretože jeho myseľ je zaťažená inými myšlienkami… Možno sa im zdá zvláštne, že v cudzej krajine je pre nich pripravené teplé jedlo, za ktoré nemusia platiť… Možno už nemajú silu ani na to, aby si vyberali, čo chcú. K čomu je takáto sloboda výberu? Ich osudy sú skúšané bojom o skutočnú slobodu… Jediné, čo by teraz naozaj chceli, mať nemôžu.

 

TERAZ JE ČAS POMÁHAŤ

Počas celého dňa je hot spot v neustálom pohybe. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Každý má svoj osobitný príbeh. Dobrovoľníci by vám ich vedeli rozpovedať mnoho… Väčšinou sú smutné a ťažké, no nájdu sa aj milé a úsmevné. Jedna z dobrovoľníčok spomína na príbeh Ukrajinky, ktorá pred vojnou utiekla s kravou, či na príbeh o štyridsiatich psíkoch vo dvoch autách.

Okrem príbehov Ukrajincov sú zaujímavé aj príbehy dobrovoľníkov. Okolnosti, ako sa tu vlastne ocitli a čo ich motivuje prichádzať sem slúžiť. Túto otázku položím aj Jaroslavovi Dodokovi, ktorého úlohou je okrem iného aj to, aby na tomto mieste dobrovoľníci nechýbali. Pýtam sa ho, prečo bol ochotný zanechať svoju prácu a už vyše mesiaca naplno pracuje ďaleko od svojho domova. „Keď sa ma o niekoľko rokov neskôr moje deti opýtajú, čo som robil v roku 2022, keď vypukla vojna a spôsobila utečeneckú krízu, nechcem im povedať, že som nerobil takmer nič. Že som si o tom čítal správy a to bolo všetko. Že som si naďalej žil svoj život, pretože som mal svoju prácu a svoje aktivity. Uvedomil som si, že toto by mi nestačilo. Pravdepodobne by som si o niekoľko rokov vyčítal, že som nepriložil ruku k dielu a nebol som ochotný vzdať sa svojho komfortu. S týmto som sem prišiel. Teraz mám byť tu. Teraz je čas pomáhať.“

 

CHVÍLE, KEĎ AJ TVRDÝ VOJAK ZMÄKNE

Stretnutia s odídencami sú rôzne… Niektoré krátke a neosobné. No sú aj také, ktoré sa dotknú zvláštnym spôsobom a človek si ich ešte dlho nesie v sebe. O svoj silný zážitok sa podelil aj vojenský kňaz, kapitán Ján Čupalka, ktorý v hot spote slúžieva sväté omše. „Hneď v prvý deň, ako sme postavili tento stan, sem vošla mamka s malých synčekom. Spoločne si kľakli a modlili sa. Keď som počul, ako úprimne ten chlapček odriekal ukrajinsky Anjeličku, môj strážničku… to sú chvíle, keď aj vojak, tvrdý chlap, zmäkne.“

Je vidieť, ako všetci títo ľudia vkladajú do služby aj svoje srdce. Nie sú tu pre prestíž… sú tu pre ľudí, ktorí museli opustiť svoj domov… Krásne to ilustrujú aj ďalšie myšlienky kňaza Jána Čupalku: „Títo ľudia sa objavia v našom živote na malú chvíľočku, možno na pár sekúnd či minút a už nikdy ich nestretneme. No to, čo nás spája je, že máme spoločného Otca v nebi a ja viem, že hoci ja sa o nich nedokážem postarať, on sa o nich postará. Dôležitá je tá daná chvíľa, moment, ktorý nám bol daný. A hoci nevieme spraviť viac, nevieme zariadiť, aby bol mier, vieme využiť daný moment a priniesť v ňom druhému pokoj. Zajtrajšok sa postará sám o seba. Dôležitá je táto konkrétna chvíľa.“

A môj najsilnejší príbeh? Je ním príbeh Aliny. Príbeh mladučkej a odvážnej ženy, ktorá sem prišla celkom sama. Príbeh, v ktorom mi Ukrajinka utekajúca pred vojnou podala ruku a povedala svoje meno… A vo mne sa zrazu niečo pohlo… Nie sú to davy a čísla… Sú to vzácne životy konkrétnych, krehkých ľudí. Hľadela som do jej belasých očí, kým sme sa snažili nadviazať spoločnú reč – každá vo svojom rodnom jazyku. A zatiaľ čo mi hovorila o tom, odkiaľ prišla, ako sa schovávali v pivniciach a ako odišli z mesta v koridore… párkrát si počas rozprávania utrela slzy… Moje srdce naplnil súcit a spontánne som vyhŕkla: „Môžem ťa objať?“

 

https://www.slovoplus.sk/farar-vo-vysnom-nemeckom-boha-sa-nepytam-preco-sa-to-deje/