Môže byť kresťan výhradným individualistom?
Katechizmus. Hrubá kniha. Možno ju neraz nechávame niekde hlboko v knižnici. Je čas oprášiť ju a pozrieť sa na krásne pravdy, s ktorými nás chce (nielen) oboznámiť, ale dať aj dôvod za nimi ísť. Aby nám nielen dobre bolo, ale aby sme aj sväto žili.
Autori: Mária Kohutiarová, Zuzana Vandáková
Môže byť kresťan výhradným individualistom?
Boh nás nechce zachrániť ako jednotlivcov, ale ako spoločenstvo – Cirkev. Nechce, aby sme sa snažili dostať do neba len sami a nedbali na ľudí okolo seba, ale chce, aby sme spoločne kráčali v ústrety večnosti. Nik sa nespasí sám.
„Svätosť by sme mali dosahovať v spoločenstve. K Bohu by sme mali smerovať spoločne a spoločne predstúpiť pred jeho tvár. S Bohom by sme sa nemali stretávať jeden bez druhého. Čo by nám povedal, keby sme sa vrátili jeden bez druhého?“ zaznelo od francúzskeho básnika menom Charles Péguy.
Zo svojej prirodzenosti sme stvorení ako spoločenské bytosti, sme stvorení pre vzťahy. Naša túžba po spoločenstve a vzťahoch je zároveň obrazom Boha, ktorý nie je samotár, ale žije v spoločenstve Trojice. Ježiš povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20)
TIP: Táto Božia prezieravosť, že nemôžeme žiť vieru sami a nemôžeme dosiahnuť spásu bez druhých, je úžasná! Boh nás takto chráni od pýchy a egoizmu a zároveň nám dáva príležitosť a možnosť byť si navzájom darom a pomocou, a to nielen v rámci farnosti či Cirkvi. Len v spoločenstve a s inými sa skutočne učíme milovať, zriekať seba samých, pokoriť sa, dávať sa – a takto sa stávame lepšími my sami aj tí okolo nás. Je to každodenná výzva: „Pozri, koho by si mohol milovať tak ako ja!“ Dívam sa dobre?
Prečo Ježiš chcel, aby Cirkev žila ako spoločenstvo?
Vieru nežijeme sami, ale prijímame ju od Cirkvi a žijeme v spoločenstve. Katechizmus hovorí: „Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných.“ (KKC, § 166)
Čiže nežijeme sami, ale ani neveríme sami. Ani Boh nie je samotár – vyznávame, že veríme v Boha v troch osobách. „Boh nie je samota, ale dokonalé spoločenstvo,“ povedal emeritný pápež Benedikt XVI. Boh sám je pravzorom spoločenstva, a preto nás pozýva tiež ho žiť.
TIP: Viera v spoločenstve má neuveriteľnú silu: vieme sa navzájom niesť, podopierať, pomôcť si, počúvať, objať, pomôcť v kríze… Sami vieme, že náš vzťah k Bohu má svoje sínusoidy, a takisto vieme, ako často potrebuje každý z nás niekoho, kto mu v pravý čas povie potrebné slovko – a ešte viac sa cení, ak pridá modlitbu. A zdieľať, svedčiť si o viere je tým najlepším PR pre tých, ktorí majú vieru malú, slabú alebo žiadnu. Nikdy nevieš, ako tvoj jasný postoj môže niekomu pomôcť prebudiť sa či prežiť vo viere. Nešetri slovom o všetkom dobrom, čo prežívaš vo svojom vzťahu s Bohom!
https://www.slovoplus.sk/katechizmus-po-lopate-4-znaky-cirkvi/
Aké sú znaky kresťanského spoločenstva?
Apoštoli vytvárali živé spoločenstvo s Ježišom. „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách,“ čítame v Skutkoch apoštolov (2, 42) o prvých kresťanoch po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Prví kresťania žili v láske („pozrite, ako sa milujú“), jednote, všetko mali spoločné. Aj vo vyznaní viery vyznávame „verím v spoločenstvo svätých“, do ktorého patria všetci ľudia, živí aj zomrelí, ktorí boli pokrstení a vložili svoju nádej do Ježiša. Spoločne tvoríme jedno Kristovo telo – žijeme v spoločenstve, ktoré zahŕňa nebo aj zem. Symbolom kresťanského spoločenstva je Boží dom, kde sa ľudia schádzajú, aby sa spoločne modlili a slávili Eucharistiu, sviatosti.
TIP: V tomto znaku ako katolíci najviac zlyhávame od farností až po univerzálnu Cirkev; a toto je najčastejšie dôvodom výčitiek od neveriacich – nemôžu uveriť, že by sme boli ozajstní kresťania, lebo nemilujeme ani „svojich“ (ani jazykom, ani skutkom). O zvadách kostolníkov, organistov, kvetinárok a ďalších osôb vo farnosti sa vie svoje… aj o sporoch medzi „ovcami“ a „pastierom“.
Čo tak dať si predsavzatie, že od dnešného dňa budem hovoriť len pozitívne o svojich bratoch a sestrách vo viere – a ak nemám čo, tak len pokorne poprosím o modlitbu za nich a sám pôjdem príkladom?