Monika Turacová zo Spišskej katolíckej charity: V trpiacom som objavila Krista

Mgr. et Mgr. Monika Turacová, PhD., hlavná diecézna sestra Spišskej katolíckej charity. Pri príležitosti 25. výročia založenia Farskej charity v Ružomberku a ADS Charitas Spišskej katolíckej charity (SpKCH) v Ružomberku nám otvorila dvere do svojho profesijného života, služby trpiacemu blížnemu skrz dotýkanie sa a obväzovanie jeho rán.

Čo pre vás znamená charita?

Pre mňa je charita služba blížnemu, v ktorej sa odráža milosrdná láska Boha.

 

Katolícka charita je celosvetová inštitúcia, ktorá poskytuje rôzne služby. V čom konkrétne spočíva vaša práca?

Od roku 1995 do roku 2014 som bola riaditeľkou ADS Charitas Ružomberok, ktorá poskytuje opatrovateľské služby (CHSR – charitatívna služba v rodinách), zdravotnícke služby (ADOS Charitas – Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti, a MH Charitas – Mobilný hospic). Od roku 2014 pracujem ako hlavná diecézna sestra a mojou zodpovednosťou je metodicky riadiť dvanásť ADOS Charitas a desať MH Charitas v Spišskej katolíckej charite, ktoré sa nachádzajú v regiónoch Orava, Liptov a Spiš. Okrem toho som poverená riadením denného stacionára Dom Charitas svätej Marty v Liskovej, ktorý patrí k ambulantnej forme sociálnych služieb. Vo svojom voľnom čase sa zapájam do služieb Farskej charity v Ružomberku.

 

Ak je hlavnou motivačnou zložkou charity „charis“, čiže milosť Božia, jeho bezpodmienečná láska k človeku, tak je vlastne milosrdná láska človeka odpoveďou na Božiu lásku: „Milujeme, lebo on miloval prvý.“ Ako by ste charakterizovali prácu v Katolíckej charite? Dá sa vôbec chápať rovnako ako práca v akejkoľvek inej inštitúcii či firme?

Určite nie. Táto práca je služba, ktorá potrebuje celého človeka. Rozdiel je v tom, že v Katolíckej charite mám možnosť uplatniť princípy kresťanskej viery v plnom rozsahu.

 

Čo bolo pre vás impulzom pre túto službu?

Keď som si pred dvadsiatimi piatimi rokmi hľadala prácu, bola pri zakladaní SpKCH v Ružomberku ponuka práce pre opatrovateľku. Bola som na výberovom konaní a ponuka sa mi veľmi zapáčila, aj keď som hľadala miesto sestry. Pozíciu sestry mi ponúkli v blízkej budúcnosti. Päť rokov som pracovala ako opatrovateľka v opatrovateľskej službe, na toto obdobie si spomínam ako na obdobie intenzívnych zážitkov a naberania skúseností. Tie mi neskôr veľmi pomohli, keď sme zakladali ADOS-ku a povolanie opatrovateľky som zmenila na povolanie sestry. Rozdiel bol jasný. V pokore slúžiť ako opatrovateľka mi dalo dobrý základ pre povolanie sestry.

 

 

ZÁKLADOM PRE SLUŽBU JE MODLITBA A RODINNÉ ZÁZEMIE

Na sociálnych pracovníkov a najmä zdravotné sestry či vedúcich pracovníkov podľa výskumov najväčšmi dolieha syndróm vyhorenia. Čo vás drží „vo forme“ v službe?

V prvom rade viera, ktorú som dostala v rodine, od rodičov a starých rodičov, a spomínaná pokora v službe, aj keď je veľmi náročná a nedá sa oddeliť od súkromného života. A tiež zdravou životosprávou sa snažím vyvážiť psychickú a fyzickú záťaž. Fyzickou aktivitou, relaxom, prechádzkou v prírode, stretnutiami s priateľmi a, samozrejme, základom je modlitba a rodinné zázemie, čo je pre mňa veľkým Božím darom.

 

Práca s núdznymi, trpiacimi, seniormi je mimoriadne krásna, osobná a prirodzene vyžaduje empatiu. Ako sa vám darí ostať profesionálnou a zároveň plnou súcitu a lásky? Z vás toto dobro doslova vyžaruje. Je vôbec možné nenosiť si (aspoň mentálne) prácu domov? Nosíte si v mysli tých, ktorí najväčšmi trpia?

Prácu si nenosím domov, v zmysle výkonu, aj keď občas sa stane aj to, ale čo si nosím domov v mysli, sú ľudia, ktorým slúžime. Zamýšľam sa nad tým, či sme im pomohli dostatočne a či sa im nedalo poslúžiť ešte lepšie. To sa týka klientov. Čo sa týka zamestnancov, teší ma, keď vidím, že zamestnanci sú v práci spokojní a s úsmevom. Vtedy vidím, že aj klienti sú veľmi spokojní. Lebo niekedy nestačí iba obslúžiť, ale i dať im zo seba to duchovno, lásku, čo je základ služby ľuďom. Všade, nielen u nás.

Katolícka charita je špecifický zamestnávateľ. Obzvlášť jej zamestnanci by mali prácu s klientom korunovať spomínanou „pridanou hodnotou“ – láskou. V gestách, slovách i pohľade dať klientom na vedomie, že sú milovaní, že ich život je vzácny a má zmysel a že i keď sú nemohúci, majú neodňateľnú ľudskú dôstojnosť. To, samozrejme, nie je jednoduché.

 

Aké kvality by mal mať pracovník v Spišskej katolíckej charite? Je dôležité, aby bol veriaci?

V súčasnosti je to veľmi ťažká otázka, lebo veriacich ubúda a nájsť vhodný personál pre prácu v Spišskej katolíckej charite je čoraz väčší problém vo všetkých oblastiach služieb. Či ide o opatrovateľky, sestry, ekonómov… a podobne. Myslím si, že je veľkým darom pre SpKCH, keď máme možnosť prijať človeka s praktizovanou vierou, ale často sa k nám hlásia aj hľadajúci ľudia, ktorí chcú slúžiť a chcú robiť dobro. Samozrejme, že im dávame šancu. Po čase buď zamestnanec zostane, alebo odíde. Aby sme mohli pomôcť tejto problematike, SpKCH nastúpila na cestu formácie zamestnancov, tak pre nových, ako aj pre stálych zamestnancov, v blízkej budúcnosti aj pre dobrovoľníkov.

Služba núdznym je istým spôsobom mystická. Je to výmena darov. Darcova služba núdznemu a následná modlitba a dobrorečenie obdarovaného za darcu. Napokon, Ježiš Kristus sa stotožňuje s milosrdným Samaritánom, ktorý obväzuje rany a dvíha raneného (Lk); no tiež sa stotožňuje s úbohými a núdznymi (Mt). Milosrdná láska sa tak stáva rozhodujúcou hodnotou pre večný život.

 

Máte skúsenosť s tým, že darované dobro bolo niekoľkonásobne rozmnožené? Dostali ste viac, než ste darovali? Či už hmotné, alebo najmä duchovné dary?

Samozrejme, v tejto službe nemôžeme hovoriť o hmotných daroch, ale o duchovných daroch, ktoré každý človek, tak ako aj ja, pociťuje ako veľký dar lásky, ktorú dostáva od človeka, ktorému pomáha. Niekedy to nemusia byť slová, ale nežný pohľad, slzy alebo pohladenie; tak svoju vďaku vyjadruje srdcom.

 

 

BOL VYCHUDNUTÝ, ÚPLNE SLABÝ, STONAL… VTEDY SOM SILNO PRECÍTILA: „SI TU, BOŽE“

Iste ste za tie roky praxe zažili rôzne veselé i smutné zážitky, chvíle, ktoré pohladia pri srdci, i tie, ktoré srdce prebodnú. Spomínate si na nejakú príjemnú príhodu, ktorá vás obzvlášť zasiahla?

Keď som robila riaditeľku ADOS, brávala som si vždy službu na Vianoce, ošetriť ranu a podobne. A pre mňa je dodnes najsilnejším zážitkom, keď som prišla ošetriť jedného pacienta do domácnosti v terminálnom štádiu choroby. Zomieral. Bol Štedrý deň. Rodina ma už čakala, aby sme previazali rany. Keď som odkryla paplón, poloha tohto muža bola totožná s polohou Krista na kríži. Bol vychudnutý, úplne slabý, stonal… Vtedy som silno precítila: „Si tu, Bože.“ Precítila som, že Kristus je v tých chorých, trpiacich, že je to on sám. A toto ma sprevádza stále.

 

Aká je vízia Spišskej katolíckej charity v liptovskom regióne?

Okrem dobre rozvinutej profesionálnej služby ADS Charitas v Ružomberku, za čo tiež úprimne ďakujem Pánu Bohu, je veľkou snahou rozvinúť dobrovoľnícku službu prostredníctvom Farskej charity v Ružomberku (FCH RK). Touto cestou by som vyjadrila vďaku pánu dekanovi v dekanáte Ružomberok, Dušanovi Škrabekovi, za veľkú pomoc a podporu pri obnovovaní činnosti dobrovoľníkov FCH RK.

 

Charita je i spoločenstvom ľudí, ktorí majú – nazvime to – rovnaké sociálne cítenie. Je to komunita, v ktorej sa nik necíti opustený. Čo by ste odkázali tým, ktorí túžia slúžiť, ale nevedia nájsť svoje miesto?

Mojím odkazom je, že ak niekto cíti potrebu slúžiť, pomáhať, aby sme im ako FCH RK poskytli túto možnosť a aby bola tá skupina dobrovoľníkov čo najväčšia, aby sme mohli poskytnúť pomoc čo najväčšej skupine ľudí v núdzi.