Monika Paločková: Koronavírus mi priniesol nové možnosti, ako svoju vieru môžem prežívať a rozvíjať

Ako prežíva svoje povolanie lekárky uprostred koronavírusu? Čo ju táto epidémia učí, čo jej dáva a čo, naopak, berie? Čo ju na súčasnej situácii prekvapuje, teší či vytáča? O tom hovorí Monika Paločková (26) z Infekčného oddelenia nemocnice na bratislavských Kramároch.

Ešte pred pár mesiacmi si bola v Afrike. Kde bola tvoja posledná služba v krajinách tretieho sveta?

Poslednou krajinou bola Keňa, konkrétne som pôsobila ako lekárka v malej klinike v druhom najväčšom slume Nairobi – Mukuru. Pred ňou to bol Južný Sudán a Burundi. Odchádzala som predčasne, keďže situácia okolo koronavírusu u nás bola vtedy horšia než v Afrike a videla som, že moja pomoc by sa kolegom u nás veľmi zišla.

 

Na čo prvé si spomenieš, keď sa povie Afrika?

Keď začnem rozmýšľať nad Afrikou, ako prvé sa usmejem nad touto spomienkou. Napadnú mi pastelové farby, radosť, pocit, že robím zmysluplné veci, ktoré ma napĺňajú dokonalým šťastím. Keď si spomeniem na Keňu, prvé mi napadnú deti základnej školy v slume Mukuru, ktoré som milovala, a keď som sa zjavila na dvore, všetky naraz sa za mnou rozbehli, zvalili ma na zem a objímali. Taktiež sa mi spája s Keňou zbierka školských potrieb pre tieto detičky, na ktorej sme usilovne pracovali s deťmi jednej základnej školy v Štiavnických Baniach. Ich nezabudnuteľné úsmevy sú pre mňa už navždy synonymom Kene. S Keňou sa mi taktiež spája môj pacient George. Našla som ho v slume sediaceho vo svojej plechovej chatrči. Pred rokom spadol a rok mu hnisala noha. Keď som ho videla prvýkrát, poslala som ho do nemocnice na amputáciu, odkiaľ mi ho vrátili na ambulanciu, pretože nemal peniaze. Vďaka dennodennej snahe trvajúcej dva mesiace, Božiemu požehnaniu a nevysvetliteľnému zázraku sa nám nohu s kolegami podarilo zachrániť.

 

 

A ako si spomínaš na misiu v Južnom Sudáne?

Napadnú mi večery pri ohníku s miestnymi pred ich tukulom (slameným domčekom), obkolesená desiatkami holých smejúcich sa malých černoškov pri krvavočervenom slnku zapadajúcom ponad košaté akácie. Pri Burundi mi prvé napadnú nikde nekončiace sýtozelené banánové polia a naháňačky s deťmi v nich. Jeden z najnezabudnuteľnejších zážitkov bola zbierka oblečenia pre tie najchudobnejšie, podvyživené, HIV pozitívne siroty Burundi. V spolupráci s úžasnými Slovákmi sme rozdali šesťsto kilogramov oblečenia tisícšesto deťom.

 

V čom ťa najviac napĺňa služba lekárky práve v Afrike?

V Afrike mám pocit, že spravím oveľa viac a v oveľa väčšej pohode než u nás. Pracujeme veľa, no vôbec sa to nezdá. Baví nás to, pretože nestresujeme, ale sme zodpovední. Neohovárame sa, ale podporujeme. Nie sme zavesení na internete – lebo nie je, ale sedíme, rozprávame sa, smejeme, varíme spolu, cvičíme. Hoci každý jeden z nás je nahraditeľný, sme tam veľmi dôležití.

 

Plánuješ sa tam znova vrátiť?

Určite áno. Jednak Afriku milujem a práca tam ma napĺňa dokonalým šťastím, na druhej strane som ešte relatívne mladá, nemám záväzky, moja rodina je zdravá, môžem si dovoliť odísť. Beriem to ako neopakovateľnú príležitosť a čas pomáhať tam, kde pomoc nie je. Keby som nezmýšľala takto, vyčítala by som si pri každom dokumente o chudobe na svete, že som mala príležitosť a nič som pre zmenu nespravila. Pán profesor Krčméry to nádherne vysvetlil: „Keď sa Boha pýtaš: Kde si, Bože, že je na svete toľko chudoby? Boh odpovedá: A kde si ty?“

 

 

DO AFRIKY SA SNÁĎ ČOSKORO VRÁTIM

Prečo si sa na začiatku koronavírusovej epidémie rozhodla vrátiť na Slovensko?

Máme s kolegami z infekčného na Kramároch spoločnú konverzáciu na sociálnej sieti. Denne som od nich čítala správy, z ktorých som pochopila, že potrebujú každú pomoc. V Afrike totižto síce treba pomáhať stále, no u nich je cesta za samostatnosťou ešte na desiatky rokov. Keď som však čítala správy od kolegov, ešte nikdy som necítila takú akútnu túžbu pomôcť práve tam, pretože tam tá pomoc chýbala vtedy najviac. Samozrejme, do Afriky sa vrátim veľmi rada, hneď ako sa núdzový stav na Slovensku skončí. Nemôžem sa už dočkať.

 

Tvoje kroky hneď smerovali na infekčnú kliniku na Kramáre?

Áno, presne. Pôsobila som tam ako lekárka sedem mesiacov. Veľmi rada sa tam vraciam, mám rada svojich kolegov, vedenie, mám rada (na slovenské pomery) profesionalitu tejto nemocnice a lekárov. Taktiež je to aktuálne epicentrum boja proti tomuto vírusu. Sme červené oddelenie, prevaha pacientov sú buď potvrdení, alebo podozriví pacienti na ochorenie Covid-19.

 

Čo je tvojou úlohou v tejto epidémii v rámci tvojej práce?

Každý deň niečo iné. Jeden deň testujem ľudí v nemocnici alebo teréne na prítomnosť vírusu, iný deň robím triáž na centrálnom príjme, alebo slúžim na ambulancii či oddelení, kde sú hospitalizovaní „kovidoví“ pacienti. Spočiatku som napríklad nahrávala inštruktážne videá pre zdravotníkov alebo išla s kolegom vyšetrovať ľudí do bratislavského Pentagonu. Taktiež som testovala starých ľudí v domovoch dôchodcov, kde bolo najväčšie podozrenie na šírenie nákazy.

 

 

NEBOJÍM SA, ALE MÁM REŠPEKT

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Ako som spomínala, každý inak. Opíšem teda jeden z nich. Vstávam o šiestej. Ráno pozerám správy alebo videá odborníkov, vedcov alebo doktorov o Covid-19, aby som ostávala v obraze. O 7.15 máme ranné sedenie s kolegami. O ôsmej sa prezliekam do skafandra a ostatných ochranných pomôcok, rozdeľujeme si prácu (doktori a medici) na odberovom mieste. O deviatej začíname odbery. Vytierame hrdlá a nosy až do jednej, keď máme pauzu na obed, toaletu, pitie. Potom opäť vyšetrujeme do neskorého večera. Domov sa vraciam o približne ôsmej hodine. Vyčerpaná padám do vane, odkiaľ sa doslova doplazím do postele a ideme odznova.

 

Nebojíš sa, že sa nakazíš?

Nebojím, ale mám rešpekt. V našich lekárskych ,,kuloároch“ trošku v dobrom závidíme tým kolegom, ktorí sú už ,,po“ a všetci by sme si tak trochu priali vidieť dlhodobé protilátky vo výsledkoch testov. Úprimne, u nás sa až tak nebojím, keďže aktuálne nemáme vyťažený náš zdravotný systém. Čo sa však, samozrejme, môže kedykoľvek zmeniť.

 

Ako teda v praxi vyzerá tvoj bežný boj s koronavírusom – nielen v rámci práce?

Dezinfikujem, nosím ochranné pomôcky ako v práci, tak i mimo nej, nakupujem cez internet, do obchodov chodím raz do týždňa s rukavicami a rúškom, snažím sa vzdelávať ľudí, rozprávať sa s nimi a namiesto dezinformačných médií ich orientujem na relevantné. Jem 250 mg vitamínu C denne, 15 mg zinku, vitamín D, jem veľa ovocia a zeleniny, chodím do prírody, spím sedem, osem hodín (ak neslúžim), sprchujem sa striedavo horúcou a studenou vodou, aby som si zvyšovala imunitu, modlím sa a ďakujem Bohu za každý jeden deň prežitý s láskou a v zdraví.

 

 

TENTO ČAS MA UČÍ SŤAŽOVAŤ SA EŠTE MENEJ

Čo ťa tento čas učí?

Opäť – byť vďačná. Ďakovať a chváliť. Ďakovať ľuďom za ich trpezlivosť, chváliť ich za zodpovednosť. Ďakovať dobrodincom za obed, ktorý nám prinesú, chváliť ich za ich dobrotu. Vždy, keď stretnem vojaka, požiarnika, policajta, zdravotnú sestru… treba im poďakovať za ich obetu, pochváliť ich za vytrvalosť. Chváliť Boha za zdravie a ďakovať za každý jeden deň voľna v práci, keď si môžem oddýchnuť, ísť sa poprechádzať do Božej obývačky – lesa, pozerať sa na modré nebo, vnímať lúče slnka dopadajúce na unavené telo a ďakovať mu za tento vzácny moment. Určite ma učí pokore. Mala som naplánovaný dokonalý rok 2020, On rozhodol inak. Zobrať túto výzvu s pokorou, naplno, so všetkou energiou a s láskou sa obuť do nového poslania, ktoré si pre mňa naplánoval On. Tento čas ma učí sťažovať sa ešte menej, pretože ja som tá, ktorá má byť posol pokoja a ľudí povzbudzovať. Pre mňa je to fyzicky veľmi náročný, no krásny čas. Beriem to ako novú, neočakávanú príležitosť od Boha, ktorý čaká, ako zareagujem – či sa vzdám len preto, lebo nevyšiel môj plán, alebo aj v tejto situácii nájdem cestu, ako sa k nemu bližšie dostať.

 

A čo ti, naopak, berie?

Spánok a rodinu, s ktorou kvôli ich bezpečnosti byť nemôžem. Povedala by som, že aj do určitej miery súkromie. Venujem sa práci na 100 %, podriaďujem jej všetko. Som na telefóne stále, pripravená kedykoľvek vyraziť do terénu. Mám veľmi málo voľného času a keď je, odpadávam od únavy.

 

Ako sa na to celé pozeráš z pohľadu svojej viery?

Paradoxne, v mojom živote prítomnosť vírusu nič zásadné nezmenila. Nedávno som pre vás písala svoje životné motto, ktoré znie: „Bože žehnaj môj život, aby bol tebe na slávu, mne na spásu, rodičom na radosť a svetu na osoh“. Touto modlitbou som sa snažila žiť pred pandémiou a tak isto sa snažím teraz. Pre mňa táto kríza znamená preorientovať sa možno na iný typ pomoci. Byť viac psychicky pri rodine a hlavne starom otcovi, pomáhať viac slabším a núdznym, psychicky podporovať ľudí okolo seba… Koronavírus mi priniesol nové možnosti, ako svoju vieru môžem prežívať a rozvíjať.

 

Myslíš si, že sa tvoj život po tejto epidémii zmení?

Ani nie. Dúfam, že sa moje plány až tak nezmenia a ja budem môcť vyraziť opäť do Afriky. Avšak taktiež dúfam, že na pandémiu nezabudneme. Že nezabudneme na šľachetné hodnoty, ktoré v nás vírus prebudil, ako vzájomná pomoc, zodpovednosť, ohľaduplnosť a pomoc núdznym.

 

Ako by si pomenovala sedem darov koronavírusu?

Zodpovednosť, ohľaduplnosť, solidarita, pomoc, nové hodnoty, nové príležitosti, vďačnosť.

 

 

SOM NA SLOVÁKOV HRDÁ

Čo ťa na epidémii koronavírusu najviac prekvapuje, potešuje a vytáča?

Prekvapilo ma, ako sme boli schopní zmobilizovať našich ľudí, rešpektovanie a zodpovednosť nariadení, ktoré viedli Slovensko na titulky časopisov ako príklad pre celý svet. Som veľmi hrdá, že práve naša krajina zvláda túto situáciu takto príkladne. Teší ma, že je obrovské množstvo ľudí, ktorí sa rozhodli túto situáciu využiť na nezištnú pomoc núdznym ľuďom či pracovníkom v prvej línii. Vytáča ma, keď sa ľudia sťažujú namiesto toho, aby sa zodvihli a išli robiť niečo prospešné pre ľudstvo. V každom prípade som na Slovákov vo všeobecnosti veľmi hrdá.

 

Máš ešte na srdci nejaké slová, ktoré by si chcela venovať Slovensku?

Po prvé, že im veľmi pekne ďakujem za poslušnosť, zodpovednosť, dobrosrdečnosť a ohľaduplnosť, ktorou počas pandémie výrazne pomáhajú aj nám lekárom. Taktiež ich chcem povzbudiť, že ich zdravé ruky a nohy sú v tomto čase veľmi dôležité. Akákoľvek pomoc svojmu okoliu sa im vráti vo forme skutočne radostného a spokojného srdiečka, šťastia ľudí okolo nich a v neposlednom rade radosti neba. Zároveň prosím čitateľov, aby vytrvali v modlitbách za ľudí v prvej línii.

 

https://www.slovoplus.sk/monika-palockova-v-afrike-sa-zo-mna-stava-najstastnejsi-clovek-na-svete/

 

Monika Paločková (*1993)

Študovala medicínu na Univerzite Karlovej v Prahe, Lekárskej fakulte v Plzni, kde v roku 2018 promovala. Rada pomáha tam, kde pomoc nie je, ako lekárka bola v Afrike – v Keni a Južnom Sudáne, kde sa po pomoci v súvislosti s koronavírusom na Slovensku plánuje vrátiť. Okrem toho rada trávi čas oddychu v prírode a pri športe.