Monika Ližbetin: Téma života po smrti je pre mňa stále jedným veľkým tajomstvom

Pre speváčku Moniku Ližbetin nastal azda najväčší zlom jej kariéry v čase, keď zložila skladbu Prisahám, ktorá sa okamžite stala najobľúbenejším hitom všetkých slovenských neviest. V jej repertoári sa nachádza aj ďalšia krásna skladba so skutočne silným textom – pieseň Nebo. Tú naspievala spolu so speváčkou Agnesou Tóth Čírovou. Viac nám o tejto skladbe prezradila v nasledujúcom rozhovore.

Čo stálo za vznikom skladby Nebo?

Pieseň vznikla asi pred rokom. Nenapísala som ju na základe nejakej konkrétnej situácie alebo životnej udalosti, ktorú by som vtedy aktuálne prežívala. Pravdou je, že vo svojom repertoári mám množstvo takých skladieb, o ktorých viem celkom presne, prečo, ako a kedy vznikli, ale skladba Nebo k nim nepatrí. Som však presvedčená, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, a určite niekde v mojom podvedomí rezonovala táto téma života po smrti a dostala sa na povrch práve takto – formou piesne.

 

K spolupráci na tejto piesni ste si pozvali speváčku Agnesu Tóth Čírovú. Prečo práve táto voľba?

S Agi sa poznáme už veľmi dlho. Kedysi dávno sme spolu spievali ako vokalistky jej sestre – speváčke Márii Čírovej. Tak ako Máriin, tak aj Agin hlas sa mi vždy páčil. Vzhľadom na to, že jej manžel Zoli Tóth je mojím producentom a vydavateľom a všetky skladby, ktoré som doteraz nahrala, boli zrealizované pod jeho vedením v štúdiu RANDAL GROUP v Seredi, bola to pre mňa jedinečná príležitosť a rozhodla som sa osloviť práve Agi. Súhlasila prakticky ihneď a myslím si, že sa nám spoločnými silami podarilo vytvoriť veľmi pekné hudobné dielo, na ktoré budeme dlho a s láskou spomínať aj vďaka obrazovej podobe, ktorú mu dal môj manžel.

 

 

BOHA NEVNÍMAM AKO PRÍSNEHO SUDCU, ALE AKO LÁSKAVÉHO A OBJÍMAJÚCEHO OTCA

Skladba obsahuje naozaj silný text s hlbokými myšlienkami o nebi a večnosti. V Prvom liste Korinťanom sa píše: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Monika, ako si vy predstavujete nebo a večnosť?

Pravdupovediac, téma života po smrti je pre mňa stále jedným veľkým tajomstvom. Nie som si istá, či mám nejakú konkrétnu predstavu o tom, čo nás raz po skončení našej životnej púte tu na zemi čaká. Často si kladiem otázku, najmä pri pohľade na zomierajúceho človeka alebo niekoho z mojich blízkych, ktorého život sa chýli ku koncu, aké to tam bude a na čo všetko sa môžeme tešiť už teraz. Úprimne sa priznám, že v mojom živote už bolo niekoľko okamihov, keď som cítila takú veľkú radosť, šťastie a požehnanie, že keď som si potom predstavila skutočnosť, o ktorej nám hovorí Sväté písmo, v akom stave blaženosti sa naša duša bude nachádzať „tam hore“, napadlo mi, že ak to bude ešte o čosi silnejšie a krajšie, čo zaiste bude, tak sa rozhodne máme na čo tešiť.

 

V piesni spievate aj slová: „Aké to bude, blúdim v predstavách, či budem v kľude, či v obavách pred večnou bránou stáť.“ Aké to teda bude, malo by byť naše stretnutie s Bohom Otcom naplnené strachom, alebo skôr radosťou?

Sama neviem. Rozhodne však cítim veľký rešpekt pred predstavou posledného súdu. Aj keď Boha nevnímam ako prísneho sudcu, ktorý nás bude karhať za každú jednu nedokonalosť a zlyhanie, ale ako starostlivého, láskavého a objímajúceho Otca. Keď niekedy cítim, že nekonám v súlade s Božou vôľou, a predstavím si, že raz sa pred neho postavím tvárou v tvár, uvedomím si, ako ťažko sa mi budú mnohé skutočnosti vysvetľovať. No cítim, že napriek obavám a pocitu zodpovednosti za svoje činy sa skôr „spolieham“ na Božiu dobrotu a jeho nekonečnú a bezhraničnú schopnosť odpustiť nám ľuďom každý jeden hriech. Preto by naše srdcia mali byť naplnené skôr radostným očakávaním tohto stretnutia ako strachom a obavami.

 

Určite sa aj vy doma rozprávate so svojimi deťmi o Bohu a nebi. Ako vnímajú tieto veci ony

Je pravdou, že tejto témy sme sa už určite v živote mojich detí dotkli. Samozrejme, primerane veku každého jedného z nich, ale musím sa priznať, že mám pocit, že týmto otázkam nevenujem dostatočnú pozornosť. Možno je to tým, že ja sama ešte v danej oblasti cítim neistotu a vedomie nejakého „neznáma“. Zatiaľ mi ani jedno z nich nikdy konkrétnu otázku o živote po smrti alebo nebi nepoložilo, možno aj preto sme to ešte nerozobrali do hĺbky. Ale keď tá chvíľa príde, verím, že my rodičia budeme pripravení s nimi v danej veci viesť dialóg, v ktorom sa nám podarí objaviť možno aj nepoznané, a bude nám to všetkým slúžiť na dobré.

 

 

KEĎ SPIEVAM O BOHU A PRE BOHA, JE TO VEĽKÉ POŽEHNANIE

Monika, často hrávate a spievate v kostoloch. Aký je to pocit spievať v Božom chráme?

Počas svojho hudobného života som už spievala naozaj na rôznych miestach. S určitosťou môžem povedať, že pôda chrámu, najmä tých mohutných, veľkolepých kostolov, kde sa človek doslova stráca v priestore, je z hľadiska pocitu niečo, čo sa slovami len ťažko opisuje. Najmä keď spievam o Bohu a pre Boha, je to veľké požehnanie.

 

Boh vás v živote obdaril naozaj veľkými darmi. Máte talent skladať piesne, hrať, spievať, máte krásnu rodinu. O čom ešte snívate?

Celý môj život je jedným veľkým požehnaním. Dnes som Bohu nesmierne vďačná za svojho manžela a naše deti, ktoré nám poslal. K tomu mám ako bonus svoje dve krásne povolania, o ktorých som snívala už ako dieťa, moje hudobné a zdravotnícke povolanie. A po čom ešte túžim? Túžim po požehnaní, po tom, aby dobrý Boh stále nad našou rodinou držal ochrannú ruku, požehnával nás a viedol po správnej ceste. Aby sme s jeho pomocou prekonali všetky ťažkosti a nezabúdali byť za všetko vďační. Ak by som mala dať svojim snom konkrétnu podobu, tak aktuálne sa veľmi modlím, aby sa nám podarilo dokončiť môj pripravovaný vianočný album, aby sme mohli s kapelou koncertovať a prinášať ľuďom radosť a aby som mohla aj naďalej robiť to, čo tak milujem. Ale ak má Boh som mnou iné plány, som pripravená prijať ich.