Monika Hricáková: Keď vyjdeme zo svojho pohodlia, prináša to ovocie

Nie je zasvätená a ani si nikoho nehľadá. Slúži Bohu v slobodnom stave. Posledných trinásť rokov ju môžeme stretnúť v kresťanskej kaviarni Quo Vadis, v ktorej je riaditeľkou. O službe, koučovaní, ale aj o tom, ako sa vyrovnáva so sklamaním a nedorozumeniami počas služby pre Cirkev, sme sa rozprávali s Monikou Hricákovou.

Si riaditeľkou katolíckeho domu evanjelizácie Quo Vadis, ktorý je v Bratislave známy aj ako kresťanská kaviareň a miesto stretávania sa. Ako vznikla táto kresťanská kaviareň?

Zaujímavé je, že najprv malo ísť o kresťanskú čajovňu, ale potom sa ukázalo, že kávu pije viac ľudí. V roku 2009 hľadali vedúcu domu Quo Vadis, tak som sa prihlásila a postupne som začala realizovať náš sen kresťanskej kaviarne. Keď riešim nejaký projekt, vždy sa snažím vytvoriť si okolo seba tím ľudí a spolu sme to nejak dali dokopy, ako rada hovorím – Pán sa stará.

 

 

NEVERIACI PRÍDU SKÔR DO KAVIARNE, AKO DO KOSTOLA

Kresťanská kaviareň nie je celkom bežná. Ako si takú kaviareň môžu predstaviť ľudia, ktorí u vás nikdy neboli?

V Quo Vadis mám pocit domova. A tento pocit sa snažím vytvoriť aj pre našich návštevníkov a dobrovoľníkov. S dobrovoľníkmi máme veľa akcií, kapustnice, chaty, lyžovačky, obnovy. Naša cieľová skupina boli aj sú mladí pracujúci ľudia. Chceme evanjelizovať smerom von z Cirkvi, ľudí hľadajúcich, ale aj veriacich, ktorí nie sú aktívni. Do kaviarne sú ochotní prísť aj ľudia, ktorí by neprišli do kostola. V našej kaviarni stretnú dobrovoľníkov, na pulte nájdu Božie slovo, ktoré si môžu zobrať, máme tu viac ako 3000 kníh, ktoré si môžu požičať alebo len tak prečítať. Organizujeme tu aj rôzne workshopy, od úplne svetských ako napríklad košíkovanie, až po tie teologické.

 

Takže k vám chodia aj neveriaci ľudia?

Áno, teda aspoň si to myslím, nepýtame si pri vstupe krstný list. Je to naša túžba, byť katolíckym domom evanjelizácie a duchovným srdcom v centre mesta. Chceme vytvárať priestor na dialóg s hľadajúcimi. Nová evanjelizácia, dobrovoľníctvo, hodnotná kultúra a priestor pre spoločenstvá sú takými našimi hlavnými piliermi. Sme otvorení pre všetkých, chceme, aby sa u nás cítili dobre a aby tu našli kvalitné produkty a pekné prostredie.

 

Spomínaš dobrovoľníctvo. Vaša kaviareň teda funguje tak, že v nej pracujú ľudia úplne bez nároku na mzdu?

Áno, veď o tom to dobrovoľníctvo je, pracovať dobrovoľne, vo voľnom čase, bez nároku na odmenu. Väčšinou sú to mladí pracujúci ľudia, teda ľudia z našej cieľovej skupiny, ale máme tu aj vysokoškolákov a dokonca aj stredoškolákov či seniorov. Niektorí z nich k nám prišli, lebo to dostali za domácu úlohu na náboženstve, iným sa páči „kávičkovanie“ a skvelé je, že aj po „domácej úlohe“ zostali.

 

Je zaujímavé, že dokážete tak dlho fungovať na princípe dobrovoľníctva. Skôr som mala skôr pocit, že dobrovoľníctvo je stále vzácnejšie…

Mladí majú vyššie nároky. Teraz sa síce menej cestuje, lebo je korona, ale ináč si bežne niektorí odskočili každý mesiac na víkend do zahraničia, lebo našli lacné letenky. Ďalší aspekt je pohodlnosť. Pre mnohých je ťažšie niekam sa „trepať“, spať na zemi a dva dni sa nesprchovať. Alebo jednoducho vyjsť zo seba a zo svojho pohodlia. Prípadne pravidelne niekam chodiť pomáhať. To však neplatí len o mladých, ale rovnako a ešte viac o strednej generácii. Už sú zvyknutí na istý štandard. Keď už sa však na to dajú, je veľmi pekné počúvať svedectvá o tom, čo im to dobrovoľníctvo dalo. A o tom to je, keď vyjdeme zo svojho pohodlia, prináša to ovocie. Bohužiaľ, častokrát sme veľmi pohodlní. Našťastie nie všetci a mnohí sa opäť učia riskovať s Bohom.

 

 

SOM SPOKOJNÁ V SLOBODNOM STAVE

Ty veru medzi tých pohodlných nepatríš a máš naozaj veľa rôznych dobrovoľníckych aktivít. Svoju rolu v tom zohráva istotne aj to, že si slobodná. Ako vnímaš svoju slobodu, rozmýšľaš aj o zasvätenom živote alebo o manželstve?

No aj ja mám rada svoje pohodlie a musím s tým bojovať… Nie som zasvätená a ani nehľadám. Som spokojná v slobodnom stave. Nehľadám si partnera a nemyslím, že svoj stav niekedy zmením. Aj keď Boh si môže myslieť niečo iné ako ja. Ale zatiaľ som to takto rozlíšila, že som užitočná tu v Cirkvi, v práci s ľuďmi. Tým, že nemám rodinu, mám viac možností slúžiť. Keď má žena muža a deti, už je to ťažšie. Aj keď stále sú aj rodiny, ktoré slúžia v rozličných spoločenstvách. Ja vnímam, že momentálne mám slúžiť ako slobodná.

 

Slobodní ľudia sú aj vašou cieľovou skupinou a tvoria aj veľkú časť dobrovoľníkov, takže s nimi často dochádzaš do kontaktu. Čo považuješ za dôležité pre slobodných ľudí?

Vidím u seba, ale aj u iných slobodných, že je dôležité, aby bol človek zameraný na službu, aby jeho život nebol prázdny. Len cesta z roboty domov nestačí. Aj slobodní sa potrebujú realizovať v nejakej službe. Nejde len o sebarealizáciu, ale skôr o sebadarovanie. Pre nás ľudí je dôležité byť plodným, akoby mať takú širšiu rodinu. V službe sa človek obrusuje aj povahovo a osobnostne dozrieva.

 

Často však slobodní ľudia prežívajú veľmi silnú túžbu po manželstve, ktorá veľmi ovplyvňuje ich život. Svojím spôsobom im prítomnosť uniká pomedzi prsty len preto, že nie je taká, akú ju mali naplánovanú…

Tak o tom je napísaných veľa kníh. Často sa zacyklia, boja sa a ak človek nemá rodinu a nie je v spoločenstve, tak je to problém. Na druhej strane si myslím, že veľa ľudí by aj mohlo ísť do rehole alebo zasväteného života, ale príliš to riešia. Zvažujú rôzne možnosti a koncepty. Poznám veľa žien, ktoré sa veľmi rady modlia a modlili by sa najradšej pol dňa, ale napriek tomu nejdú do rehole. Tým, že máme veľa možností, tak veľmi špekulujeme. Veď možno aj ja špekulujem… (smiech) Myslím, že človek musí byť spokojný; to neznamená byť šťastný 24 hodín denne, sedem dní v týždni, ale musí vedieť, že je na správnom mieste.

 

Ty sama slobodných v Cirkvi vnímaš ako takú svoju srdcovku. Podieľaš sa aj na projekte singlekatolici.sk. O čom tento projekt vlastne je?

Áno, do tohto projektu som sa dostala cez Martinu Brenčičovú, ktorá vedie katolícku zoznamku KatRande a ktorí u nás organizujú speed datingy. A tak ma oslovili do tejto spolupráce. Myslím, že to je taká diera na trhu – pastorácia slobodných. Skupina slobodných, ktorá tu vzniká možno tak posledných 15 – 20 rokov, je stále trochu nezachytená. Aj keď už sa to zlepšuje a vzniká viacero iniciatív na celom Slovensku, ktoré sa zaoberajú single katolíkmi. Ale vnímame, že sa tomu treba venovať ešte viac. Preto sme rozbehli aj stránku singlekatolici.sk, chceli by sme, aby tam našli rôzne informácie a ponúknuť im aj formáciu.

 

Je skvelé, že sú už takéto projekty, ktoré sa sústredia na pastoráciu a formáciu slobodných, keďže často boli vnímaní skôr ako tí, ktorí majú slúžiť, keďže na to majú čas a priestor…

Áno, presne toto vnímame. Slobodní viac slúžia a je to prirodzené. Treba si však dať pozor na hranice. Neprehnať to. Prídem domov a nikto ma tam nečaká, tak sa netreba ponáhľať… Potrebujeme si to nastaviť, povedať si, koľko môžem a koľko chcem pomáhať a strážiť si čas aj pre osobný život. Vždy je to aj o tom, ako veľmi je človek ochotný vyjsť z toho svojho komfortu. Služba je svojím spôsobom nepohodlie.

 

V súvislosti so službou sa často spomína aj vyhorenie. Zažila si ho aj ty?

Asi áno, aj keď to nebolo úplne dramatické. Mala som zopár kríz. Vždy sa pýtam Boha, čo mám robiť. Či mám ťahať ďalej tu alebo inde, alebo si oddýchnuť. To, čo som hovorila vo všeobecnosti, platí samozrejme aj na mňa. Dávať si pozor na hranice a nechávať si priestor aj na svoj osobný život.

 

V čom vidíš také poslanie slobodných?

Slobodní majú potenciál stať sa lídrami pre tých mladších. V dnešnej dobe sú rodičia extrémne preťažení. A mladí často nemajú také zázemie, niekoho, kto by ich ťahal. Je úžasné, keď si niekto všimne, že nejaké dieťa potrebuje niekoho, kto by ho potiahol a je ochotný to urobiť. Individuálne sa venovať mladým je veľká výzva. Myslím si, že už končíme s masovou Cirkvou, s veľkými akciami. Cirkev už nemôžeme vnímať ako kedysi. Musíme začať vnímať každého jedného človeka oveľa viac individuálne. Nehovorím o nejakom individualizme, ale o tom vnímať každého človeka osobitne a dať mu priestor byť súčasťou spoločenstva. Nestačí ako kedysi na omši vyhlásiť „Príďte!“ Dnes treba volať ľudí osobne – prídeš aj ty?

 

 

KOUČ NIE JE LEN STROJ NA OTÁZKY

Jedným zo spôsobov, ako sa ty venuješ druhým individuálne, je aj koučovanie. O koučoch sa v poslednej dobe síce veľa hovorí, ale nie každý toto slovo vníma správne…

Áno, som aj v Slovenskej asociácii koučov. Kouč je človek, ktorý ti pomáha objaviť tvoj potenciál a realizovať ho prostredníctvom rozhovoru a otázok. Kouč však nie je len nejaký stroj na otázky, ide skôr o štruktúrovaný rozhovor, ktorý má svoj úvod a záver, počas ktorého klient príde na to, kam sa v danom probléme alebo v oblasti potrebuje posunúť a akým spôsobom to môže dosiahnuť. Prípadne si nastaví nejaké ciele. Kouč kráča s klientom a dáva mu v rozhovore priestor na rozvoj, aby prišiel na to, čo v ňom je. My ako kouči veríme, že klient má odpovede v sebe, len mu ich pomáhame nájsť.

 

Čo ťa motivovalo stať sa koučkou?

Baví ma ľudí rozvíjať a zdalo sa mi, že je to zaujímavý nástroj na rozvoj ľudí. Tie koučovacie metódy sa dajú využiť aj v rámci manažmentu a riadenia. Mám tu veľa dobrovoľníkov, ktorí ak potrebujú, tak vedia, že im môžem pomôcť.

 

Za tie roky práce pre Cirkev si určite musela zažiť aj nejaké konflikty, nedorozumenia a sklamania… Napriek tomu si stále tu v Quo Vadis už veľa rokov. To nie je celkom bežné, mám pocit, že žijeme skôr v dobe, kedy sa po prvom konflikte ľudia posúvajú ďalej. Čo ti pomohlo prekonať tie negatívne emócie a pokračovať v službe?

Samozrejme, že prišli aj také veci. Takým napätiam sa nevyhneme nikde, kde sú ľudia. Konflikty a nezrovnalosti vždy prichádzajú, ale často sa dajú prekonať ľahšie, ak by ľudia toľko nešpekulovali. Minule som videla taký pekný obrázok dvoch starých manželov a pod nimi bolo napísané: V minulosti ľudia radšej veci opravovali, ako by ich zahodili. A toto platí vo všetkých vzťahoch, aj vo vzťahoch v Cirkvi. Uvedomujem si, že aj to, že som žena na vedúcej pozícii, nie je celkom bežné. Ale vždy si opakujem, že to nerobím pre ľudí, ale chcem to robiť pre Boha. A ak Boh požehnáva tento náš projekt, tak chce, aby ďalej rástol, a to mi dáva silu prehryznúť nejaké nepochopenia, sklamania alebo zranenia, ktoré občas prídu. Tiež si uvedomujem, že ak sa nás niečo dotkne a nevieme to prehrýzť, tak je to veľmi často o našom ľudskom egu.

 

Napriek rôznym sklamaniam však istotne zažívaš aj veľa pekných okamihov…

Áno, je tam aj veľa podpory a uznania aj zo strany Cirkvi. Na to sa tiež často zabúda; keď príde niečo negatívne, sme ochotní vzdať sa všetkého pekného. Niekedy treba len vydržať. Občas sa čudujem, prečo sa ľudia tak rýchlo vzdávajú. Ja mám, našťastie, takú povahu, že veľa vydržím. Vždy treba skúšať a mám takú skúsenosť, že keď sa skúša dostatočne dlho, tak sa nejaká cesta nájde.

 

Čo ťa v poslednej dobe oslovilo?

Veľmi intenzívne som žila návštevou Svätého Otca Františka na Slovensku. Bola som koordinátorka 1500 dobrovoľníkov pri púti v Šaštíne. Ako náhradníci sme dostali na poslednú chvíľu možnosť niesť obetné dary a byť naozaj blízko pri pápežovi, bol to taký darček od Pána. Z jeho kázne ma oslovila myšlienka, aby sme boli zakorenení a otvorení. Po tomto veľmi túžim, aby sme boli zakorenení v tom, kým sme, aby sme boli hrdí na tú svoju katolícku identitu, na to, že máme plnosť darov, a zároveň byť otvorení dialógom.