Môjmu najlepšiemu priateľovi

Napísať tento list nebolo také jednoduché, ako som si myslela. Už len také oslovenie… Ako začať? Môj najdrahší… najmilší… najlepší…? Každé z týchto slov na teba sedí. Napriek tomu mi vychádzajú z úst len veľmi ťažko. Nikto ma nenaučil, ako mám vyjadrovať svoje (po)city. Preto každá veta s emocionálnym podtónom, ktorú sa snažím vysloviť, vyznieva v mojich ušiach neúprimne. Aspoň ja ju tak počujem. Ver mi preto, môj drahý priateľu, že som si dala záležať, aby všetko, čo som sem napísala, bolo pravdivé a zo srdca.

Poznáme sa už nejaký ten piatok. V priateľstve nie sme žiadni začiatočníci. Stále však máme na čom pracovať. Možno je náš vzťah zložitejší v tom, že sme spolu každý deň. Je pre mňa neustálym prekvapením, že sa ti moja prítomnosť ešte nezunovala. Naopak, stále ju vyhľadávaš. Po tých rokoch je náš vzťah omnoho zrelší. Aby som však bola úprimná, nie je vždy len jednoduchý. Naše hrany sa neustále obrusujú a keď dochádza k stretom, stále je to bolestivé. No hoci sa ešte vždy nájdu oblasti, v ktorých sa nezhodneme, vieme, že naším cieľom nie je zraniť sa navzájom, ale ukázať tomu druhému iný spôsob uvažovania. Uvedomujem si preto, že niektoré veci som sa naučila len vďaka tomu, že si mi dovolil byť tvojím priateľom.

Teraz už napríklad viem, že sa nemusím hanbiť hovoriť o svojich pocitoch. Preto ti chcem povedať, že si ťa veľmi vážim a si dôležitý pre môj život. Neviem si predstaviť, že by som niektoré záležitosti prežila bez tvojej prítomnosti. Podržal si ma bez toho, aby som o to musela prosiť. Bol si pri mne v tých najťažších, ale aj najkrajších chvíľach. Tvoje náručie mi poskytlo úkryt, keď som nechcela, aby niekto videl, čo prežívam. Tvoje ramená ma podopreli, keď som myslela, že spadnem. Tvoje nohy často kráčali namiesto tých mojich.

Teraz už viem, že sa nemusím hanbiť hovoriť aj o svojich slabých stránkach, svojej nedokonalosti a zlyhaniach. Som šťastná, že o nich vieš a nikdy mi ich nevyhadzuješ na oči. A keď mi o nich aj hovoríš, robíš to láskavo a jemne. Necítim sa preto hlúpo alebo menejcenne.

Teraz už viem, že keď dokážem držať jazyk za zubami vždy, keď to vyžaduje situácia, dostanem od teba veľkú dávku múdrosti. Zvyčajne si ty ten, ktorý pri mne trpezlivo mlčí a počúva. Naučil si ma, že človek nemusí vždy povedať všetko, čo má na srdci. Alebo aspoň nie všetkými slovami, ktoré mu prídu na um.

Teraz už vďaka tebe viem, že sa v snahe zapáčiť sa nemusím hrať na niekoho iného. Že v skutočnom priateľstve nemusím skrývať, čo si naozaj myslím. Ani keď je môj názor diametrálne odlišný.

Teraz už vďaka tvojmu prijatiu viem, že je v poriadku byť niekedy nahnevaná, frustrovaná, smutná… Že niekedy nemusím byť pripravená obetovať sa, že môžem byť aj unavená, že si môžem dovoliť oddychovať. Povzbudzuješ ma, aby som bola sama sebou, aby som si dopriala pekné veci, aby som investovala do seba.

Teraz už viem, že keď sa odhodlám prekonať niektoré svoje limity, môj život je jednoduchší a pestrejší zároveň. Ak to však nechcem alebo neviem urobiť, nevyčítaš mi to. Väčšinu tých vecí bez zbytočného komentovania robíš za mňa.

Teraz už viem, že hoci ja o sebe takmer neustále pochybujem, ty vo mňa veríš. Nemám väčšieho fanúšika a povzbudzovača ako si ty. Nikdy si sa nebál, že zlyhám a aj keď sa tak stalo, nedal si najavo svoje sklamanie. Dodávaš mi odvahu do nových vecí, dôveruješ mojim snom a podporuješ ma, aby som do nich vykročila.

Sám si pokorný, láskavý a jednoduchý muž. Často nevidíš svoje dobré stránky. Myslíš si, že nemáš čo ponúknuť, že si nepodstatný a na tvojom názore nezáleží. Aj keby inému človeku na tebe nezáležalo, mne záleží. Pre mňa si dôležitý a nenahraditeľný. Prečo? Lebo si dokonalý? Nie. Rovnako ako aj ja ešte máš na čom pracovať. Si však priamy, pozorný, dokážeš sa prispôsobiť, netlačíš na mňa, prijímaš ma takú, aká som, a si tu vždy pre mňa.

Tvoja láska a priateľstvo ma sprevádzajú už skoro dve desaťročia. Stojíš pri mne bez pochybností. Si stály a verný. Dar od Boha. Aj keď veci nie sú vždy také, ako by sme chceli. Aj keď sa nám chce občas plakať a vzdať to. Aj keď sa niekedy hneváme a nerozumieme si. Aj vtedy si pri mne. Môže si človek želať viac? Môže si žena – manželka želať viac? Niekto by možno povedal, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Ja však viem, že áno. A hoci som hľadala veľmi dlho, neviem, ako inak by som ti vyjadrila svoju vďaku za všetky roky tvojej vernosti a lásky. Zdá sa mi málo, aby ich vedeli vyjadriť nejaké slová. Napriek tomu nemám nič lepšie ako: ďakujem.