Moja cesta: Terézia Avilská

Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

Liturgická spomienka: 15. októbra

Takmer sa stalo, že by som vám tu nepovedala nič. To v čase, kedy po nadšených pokusoch v siedmich rokoch dať sa spolu s bratom z lásky k Bohu sťať tým krivým maurským mečom a zomrieť mučeníckou smrťou, čo prekazil strýko hneď za rohom, som po maminej smrti napáchla niečím iným.

Moja teta, ktorá nás chodila opatrovať, mi ukázala iný svet, ako bol ten, čo žili mama s ockom. Už len čítať tie večne moderné rytierské sladké romány, tárať dve na tri v spoločnosti a popri tom myslieť na to, čo si zajtra oblečiem, to dalo pomaly väčšiu námahu ako dať sa sťať a modliť sa.

Ale môj ocko videl dobre,  a včas zasiahol. Skončila som v kláštore u augustiniánok, mali ma tam správne vychovávať. No fakt som bola „nadšená“, naozaj. Všade to príšerné ticho a modlitby do aleluja, zdalo sa mi to prvé dni a týždne na hranici prežitia. Ešte dobre, že som ochorela a musela som sa vrátiť, aj keď je pravda, že kým som prišla, bola som znovu „chytená“ Bohom a On sa ma už nepustil.

Ani ja som sa Ho už nechcela pustiť – a v dvadsiatich rokoch, hoci ocko ťažko niesol moje rozhodnutie, som vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Tešila som sa na čas, kedy sa budem len a len rozprávať v tichu s Bohom, kedy budeme mať na seba čas bez prestania a prerušenia tým, čo sa dialo za múrmi kláštora. Ale omyl: zistila som, že múr je len faktografická vec a v kláštore sa veselo debatilo rovnako, ako na oných spoločenských večierkoch v čase mojej puberty. A vážení, žiadne rozoberanie teologických myšlienok, zabudnite! Nehovoriac o tom, koľko tam bolo toľko ruchu, až som tým trpela a nakoniec aj znovu ochorela.

 

 

Liečba bola, aká bola – skoro ma pochovali, ale … už keď uvažovali o pohrebe, prebrala som sa, aj keď som tri roky bola ochrnutá.  Boh ma aj z tohto dostal, rovnako, ako aj z obdobia mojej vlažnosti vo vzťahu k Nemu a ja som znovu urobila sľub, že On bude stredobodom môjho života. Dlhé roky som bojovala o umenie hlbokej a sústredenej modlitby, ešte dobre, že môj strýko, vynikajúci kňaz, mi dal usmernenia vo svojej knihe. Posúvala som sa krok po kroku, aj za pomoci mojich duchovných vodcov a spovedníkov, ktorých som tiež dlhé roky hľadala. Potrebovala som cítiť a rozumieť Bohu a potrebovala som sprievodcu, ktorý bude rozumieť tomu, čo nosím v duši.

Popri tom všetkom som rada hovorila, písala listy a radila iným ľuďom bez ohľadu na stav a hlavne som sa za mnohých modlila, zvlášť po tom, čo sa mi Boh mysticky stal blízkym a ja som pochopila Jeho úžasnú veľkosť, dobrotu a lásku. Toto poznanie ma nestálo pýchu, aké silné sú moje vyslyšané modlitby za iných aj vo vážnych veciach, ale novú a novú pokoru, aký je Boh láskavý, ak reaguje na to, o čo ho prosím… znovu a znovu som nad Ním žasla a ešte viac sa do Neho zamilovala. Môj spôsob života nebol obrana proti tomu, čo sa za múrom kláštora dialo – ale spôsob pomoci a intenzívnej prosby k Bohu za tých, čo to potrebovali, tak, ako som to pri stretnutiach a korešpondencii poznávala ako potrebu.

Darilo sa mi to o to viac, že po všetkých ťahaniciach s cirkevnými vrchnosťami a prosbami odo mňa k pápežovi sa podarilo otvoriť prísny karmelitánsky kláštor, kde nebol čas na besiedky nad čajíčkom. Chodili sme bosé a modlili sme sa tak, ako to bolo v prvotných regulách. Bolo mi radosťou a cťou, že so mnou kráčal aj Ján z Kríža a spoločne sme mohli vrátiť karmelitánom ich pôvodné poslanie a spiritualitu cez reformované komunity. Len tá posledná cesta pri zakladaní kláštora sa nepredvídane pre mňa skončila v Albe, a skončila sa po vyčerpaní  a chorobe 3. októbra navždy…

 

Rada do života

Nezabúdaj, kto sa nemodlí, nepotrebuje, aby ho diabol zviedol z cesty. Zvedie sa z nej sám.  A modliť sa znamená aj to, že každé vážne rozhodnutie musí najprv prejsť modlitbou, aby sme poznali Božiu vôľu.  Ako sa máš modliť? Modli sa tak, akoby si na svojom rozume stlačil klávesu „esc“ – vypni ho a ponor sa do Boha. Nech ťa nevyrušuje žiadny nezaplatený účet, zvonenie mobilu či hlúpo chaotické myšlienky na veci za múrom duše.  Mlč tak, akoby ťa počas modlitby mal Boh kolísať na rukách, v náručí, ako dieťa, ktoré cíti blízkosť svojho Otca a usmieva sa, lebo všetkému rozumie. Navyše – nájdeš takto v Bohu istotu, že nech sa bude diať čokoľvek, ak žiješ s Ním, dôveruješ Mu, odovzdávaš sa do Jeho vôle, nič nemôže dopadnúť s Ním zle…

 

Titulná fotka: Peter Paul Rubens