Moja cesta: Svätý František Xaverský
Len Boh môže vymyslieť také stretnutia, akých sa mne dostalo! Teraz nemyslím len na tie s mojimi rodičmi a blízkymi na našom skalnom sídle, hrade Javier, v Španielsku. Ani na tie, ktoré som zažil na univerzite v Paríži, hoci ma škola bavila a nebol som nikdy odľud.
(Liturgická spomienka: 3. 12.)
Najlepšie stretnutia boli vždy tie, ktoré ma posúvali dopredu a v Božej réžii mi umožnili objavovať nové cesty a spôsoby, ktorými som sa dostával blízko k iným. To prvé, najdôležitejšie stretnutie, bolo s Ignácom, s tým, ktorého potom poznali ako zakladateľa jezuitov. Bol som pri tom s ním, keď sme v kaplnke Panny Márie na Montmartri skladali prvé sľuby čistoty a chudoby s misionárskym zápalom, toto nadšenie nám ostalo aj po troch rokoch, kedy sme spolu v Benátkach ležali na zemi a sľubovali poslušnosť Bohu a svojmu biskupovi. S Ignácom nás spájalo viac ako priateľstvo a spoločné videnie viery: po nociach sme potom v Ríme už ako kňazi pripravovali prvé pravidlá jezuitského rádu, ktoré Pavol III. na jeseň 1540 schválil.
Bol som odhodlaný urobiť všetko a použiť všetky svoje mimoriadne schopnosti rozumu, vôle, výchovy a duchovného vedenia, aby som šíril evanjelium. Keď mi pápež zveril úlohu hlásať ho v Indii, svojich 35 rokov som považoval za skvelých na túto úlohu, napriek trinásťmesačnej ceste loďou, o ktorej by sa dali písať drámy. Goa ako mesto nebolo pre mňa ničím iným, ako Božím poľom, a ja som smel siať. Veľmi dobre som si uvedomoval, že ak má úroda vzrásť, musím poznať toto pole, jeho pôdu, jeho podnebie, spôsob, akým sa obrába… a tak som sa stal tým, čím bola väčšina ľudí okolo mňa.
Nakoniec, kto by ma bral vážne, ak by som sa hral na nejakého šľachtica von Javier, čo ako noblesného a múdreho? Mnohí z tých bratov, s ktorými som zdieľal rovnaký biedny odev a rikšu, nemala poňatia o tom, kde je Európa a aký som ja vlastne pán. Mal som pred očami jedno: ak sa Ježišovi nebridilo narodiť sa a stať sa pri svojej vznešenosti obyčajným, chudobným Židom, ak rozprával jazykom, ktorému všetci rozumeli, ak bol pri svojej múdrosti jednoduchý a čistý, nie je to univerzálny recept aj pre mňa v Indii?
Zabral, a to neskutočne. Vďaka Bohu, nikdy mi nerobil problém nový jazyk, ktorý som sa zároveň so zvyklosťami a náboženskými pomermi znovu učil, či som bol v Indii, Malakke či Molukách, alebo neskôr až v Japonsku. Som si istý, že práve moja spriaznenosť s nimi a porozumenie situácii ľudí okolo mňa spôsobovala, že sa otvárali nielen pre moju prítomnosť, ale otvárali aj srdce Bohu a jeho láske. Som si istý, že toto bol dôvod, zároveň s mojimi modlitbami, pre ktorý som krstil veľa tých, ktorí sa zo srdca, nie z povinnosti rozhodli túžiť po Bohu – tak ako v Malakke tých desaťtisíce rybárov v jeden mesiac. Vedel som však, že mňa Boh znovu pošle inam – a tak som vždy postavil život a fungovanie komunity nových kresťanov na sebestačnosti a vzájomnej službe. Mal som radosť, keď som dostával správy alebo som sa vracal, a ony žili plným, bohatým životom viery a lásky.
Bol som v službách pápeža, považoval som teda za samozrejmé písať mu správy o tom, čo robím, ako slúžim, čo sa mi osvedčilo a čo prináša ovocie. Bol som vytrvalý, aj keď som písal list s poradovým číslom vyšším, ako 1400… a bolo ich ešte dosť, kým som tu bol. Netušil som, že práve ony boli uhlíkom nadšenia pre misijnú činnosť v Európe, keď boli vytlačené a šírené a tak privolávali nových robotníkov do tejto východnej vinice.
Videl som, že napriek neprijatiu u cisára v Japonsku, každá komunita rástla a prosperovala a túžil som vkročiť do Číny, aby som aj v tejto obrovskej krajine zasial semienko viery presne tým spôsobom, ako oni sadili ryžu. Dostal som sa však len na Sancian, dvere Kantonu ostali prísne zavreté napriek mnohým pokusom a množstvu priateľov, ktorých som si znovu rýchlo aj na tomto mieste získal tak, ako kdekoľvek predtým. Nik sa neodvážil prekročiť zákaz vkročenia cudzinca do tohto mesta a mne tak ostalo len dívať sa cez more na zem, v ktorej som chcel slúžiť. Rovnako som sa díval aj v tú noc, kedy to vyzeralo nádejne: ale posol neprišiel po mňa, ktovie, možno sa mu stalo osudným, že ma vôbec chcel do Kantonu prepašovať.
Bolelo ma to a zranilo. A nielen na duši. Nikdy som dovtedy – okrem nešťastného cisára japonského – nepoznal neúspech v Božej misii. A teraz, v 46-tich rokoch, to moje srdce už neustálo. Dva týždne som sa trápil, ale už mi bolo jasné, že Boh ma volá do inej zasľúbenej zeme: 3. decembra 1552 ma tam vzal navždy.
Rada do života
Hovoriť druhým o nádhernom Bohu je potrebné vždy a všade – ale nie je jedno, akým spôsobom a komu to hovoríš. Dívaj sa na ľudí, ktorých ti Boh posiela do cesty, aby si bol dobrým svedkom a misionárom práve tam, kde si. Všimni si, čím žijú, ako sa vyjadrujú, čo prežívajú a staň sa im bratom a sestrou v prežívaní rovnako, ako sa Kristus znížil k nám, aby sme mu rozumeli. Prvá cesta k druhým je cesta lásky a prijatia, cesta spolupatričnosti a blízkosti. Táto otvára srdcia a robí kohokoľvek pripraveného pre všetko, čo presahuje ľudské chápanie. Do takéhoto srdca, zmäkčeného tvojou láskou, je možno zasiať zrnko a ono bude rásť… Nezabudni však, že aj po sejbe potrebuje starostlivú ochranu a sprevádzanie v raste! Znovu tak, ako je to pri každej rastline inak potrebné, rešpektuj jedinečnosť každého jedného brata či sestry rovnako, ako ju rešpektuje Boh a podaj mu slovo Pravdy jeho spôsobom.
Pod čiarou
Sv. František Xaverský pochádzal zo Španielska z vysokopostavenej vznešenej šľachtickej rodiny s dávnymi koreňmi. Mal vynikajúce schopnosti, nadanie, povahu aj výchovu. Pri štúdiu v Paríži na univerzite sa stretáva s Ignácom z Loyoly a spoluzakladajú s ďalšími priateľmi Spoločnosť Ježišovu, prijímajú spolu kňazskú vysviacku a odchádzajú do Ríma, pripravujúc regulu novej spoločnosti. Po jej schválení r. 1540 je František poverený odísť na misie do Indie. Túto úlohu splnil s nasadením a vnímavosťou, ktorá sa stala vzorom a zatiaľ neprekonaným prototypom misionárskeho pôsobenia vôbec. Všade, kam prišiel, študoval jazyk, históriu, situáciu a náboženské pomery a stal sa jedným z jedných, chudobným z chudobných a žil tak, ako väčšina obyčajných ľudí.
Takto získal prijatie a otvorenú cestu pre obrátenie množstva ľudí tak v Goa, Madrase, Molukkách, ako aj v Japonsku či na Sanciane. Hoci sa nedostal k japonskému cisárovi a do vysnívanej Činy, fungujúci systém jeho komunít hovoril o vynikajúcom prístupe a pedagogickej múdrosti, s ktorou ich postavil aj do budúcnosti. František zomiera ako 46-ročný na Sanciane, zlomený nemožnosťou dostať sa do Číny. Ako vzor misionárov bol už roku 1619 vyhlásený Pavlom V. za blahoslaveného, o tri roky neskôr Gregorom XV. za svätého. Je patrónom Indie, misionárov, východných misií, námorníkov, dobrej hodiny smrti, katolíckej tlače, ochranca pred búrkou a morom. Je zobrazovaný často ako káže alebo krstí, často s planúcim srdcom.
Foto: archive.xaviermissionaries.org