Moja cesta k veľkonočnej radosti

Aké by to bolo prežiť veľkonočné sviatky vo svojom srdci?

Kvetná nedeľa

Otvára sa brána Jeruzalema. Na osliatku vchádza Pán. Zástup, ktorý je s ním, jasá: „Hosanna!“ Netuší to, čo ja už viem. Vo vzduchu cítiť trpkú vôňu kríža. Pán ho už zaiste nesie vo svojom srdci. Netúži kraľovať zdvihnutou rukou a zaťatými päsťami, jeho moc je v slabosti. Neprichádza usadiť sa na trón, aby prijímal pocty, prichádza sa pre mňa vzdať všetkého. Nechystá sa vykonať divy, čo umlčia všetkých protivníkov, ide vykonať omnoho viac, stvoriť najväčší zázrak, obnoviť v mojej duši stratený raj. V rukách držím zelenú ratolesť.

 

 

Pripomína mi nádej v očiach Noema, ktorému holubica oznámila koniec potopy. Nádej, že Boh maľuje dúhu do mojej tmy. Prichádza ma zachrániť, prichádza zmeniť všetko! Vstupuje do môjho príbehu, do mojej biedy, do Jeruzalema v mojom vnútri a túži so mnou stolovať. Otvorím? Dovolím, aby mi vládol ponížený Pán? Som ochotná prijať jeho pokoru? Bez nej by sme sa však nikdy nemohli stretnúť a nebo by mi bolo stále privysoko. Všemocný, Nesmierny a Večný mi podáva svoju ruku, a to až natoľko, že ju môžem kedykoľvek prebodnúť, tlačí si ma tak blízko na srdce, že ho môžem zraniť. „Hosana,“ šepkám. Klaniam sa tomu, kto sa hlboko sklonil ku mne, aby sa mi s láskou zadíval do očí. „Hosana!“ naše pohľady sa stretli. „Hosana!“ volám, spievam, kričím z plného hrdla. Boh ide za mnou i za cenu kríža!

 

 

Zelený štvrtok

Na stole je už prestreté. Chlieb a víno. Ježiš túži sláviť večeru v mojom i tvojom srdci. Tam sa nás chce dotknúť, umyť nám nohy. Tam sa chce rozlomiť, v nás sa chce stať telom. Kto by netúžil byť milovaným? Kto z nás nepotrebuje byť vyslobodený zo svojej nemohúcnosti, zrady, nevernosti, nedokonalosti, náchylnosti a pripútanosti k hriechu objatím? V Pánovi nás objíma ten, komu sme sa otočili chrbtom. A robíme to vo svojich každodenných rozhodnutiach často. Ježiš nás práve takto miluje. Zachraňuje nás láskou. Z hliny modeluje obraz a vdychuje doň svoju krásu. Na oltár v našej duši kladie seba na obetu. Áno, ja som obetný stôl, ja som i kríž. Som chlieb a víno. Potrebujem premenu. Potrebujem, aby sa vo mne rozbúchalo jeho srdce, aby mi do žíl vtiekla jeho krv. Aby sa jeho rozlámané telo cezo mňa rozdalo druhým. Potrebujem jeho Kalváriu. Potrebujem jeho smrť, aby sa vo mne zrodil život. On to vie, a preto ide…

Od stola smerujeme do záhrady. Na miesto, kde sa všetko začalo. Tam, kde nám bol darovaný život, kde sme boli ponúknutí šťastím vytekajúcim z nekonečne štedrého Otcovho srdca. Kde nikomu nič nechýbalo, pretože Boh bol naším domovom. Z Edenu zostali v nás však už len ruiny, z hojnosti púšť, Otec sa stal cudzincom, my vyhnancami, stratili sme spojenie, zabudli sme žiť lásku. Do Pánovho kalicha sme naliali horkosť až po okraj, on ho prijíma. Ponára sa do našej noci, opustenosti a strachu. Tam, kde my sme sa Bohu vzopreli, On hovorí: „Áno. Nech sa stane tvoja vôľa, Otče.“ Kvapky krvi sa miešajú s potom. Boh nastavil svoje srdce a telo temnote, je pripravený vystáť úder a trest namiesto mňa. Abba, viem, do rajskej záhrady vraciame sa späť cez Getsemanskú.

 

Veľký piatok

Pánova cesta je i mojou. On totiž ide tam, kde som pôvodne mala kráčať ja. Svojím krížom a svojou smrťou ide predo mnou, no zároveň mi ide v ústrety. Hriech ma zviedol do slepej ulice, ktorá ústi nad priepasťou večnej smrti. Ježiš ma na nej nachádza a predchádza, aby ju spravil priechodnou, aby sa stala cestou bez konca, cestou do večnosti. Ježiš sa stáva mostom, cez ktorý smiem prejsť ponad vlastné blúdenie a skazu. Objavme dnes uprostred dlhých, ponurých obradov, preplnených chrámov a vydýchaného vzduchu túto cestu lásky. Objavme, že jej dejisko je v nás. Ježiš nesie svoj kríž za mňa vo mne. Necháva sa zraziť do prachu, pretože vie, že tam ma nájde. Dvíha ma svojím pádom. Bojuje za mňa tak, že sám seba vydáva. Víťazí vo chvíli, keď všetko nasvedčuje tomu, že prehral.

 

 

Biela sobota a nedeľné ráno

Dielo stvorenia je zavŕšené. Je dokonané. Pán v siedmy deň odpočíva. Celý svet stíchol. Vtelené Slovo je pochované v hrobe. Nejestvuje nič, čo by preťalo toto mlčanie. I ja som pozvaná ponoriť sa do ticha. Načúvať jeho tajomstvám, stojac pred mohutným balvanom, ktorý leží medzi mnou a mojím Bohom. Stratil sa mi z očí. Som sama v záhrade. Môže však niekto pochovať lásku a svetlo? Môže zbaviť Život života? Pán zostupuje do hrobu zakaždým, keď ja potrebujem vyjsť z toho svojho. Každá tma ma učí, že potrebujem jeho. Za studeným kameňom tlie vulkán novej nádeje, pripravený vytrysknúť, napojiť srdce novou miazgou. Rabbuni, chcem na teba vyčkávať všade tam, kde je v mojej duši niečo zabité, odumreté, prázdne alebo nevládne. Chcem znovu a znovu hľadať Živého medzi mŕtvymi. Chcem počuť tvoj hlas v záhrade. A viac sa pred ním neschovať. Oslovíš ma menom a ja už nikdy viac nebudem stratená. Aleluja! Ty si ten, kto vo mne vždycky zvíťazí! V tebe nachádzam svoje vzkriesenie. Hrob sa otvoril. A otvorilo sa i nebo. Smiem žiť navždy ako milovaná dcéra.