Moderátorka Alžbeta Petrová: Spoveďou vezmem Boha do svojej tmy, aby mi tam zasvietil

Moderátorka rádia Expres Alžbeta „Bety“ Petrová, aktuálne na materskej dovolenke, hovorí o svojom živote v podcaste Veselá pani. Zmieruje sa so svojím menom, postavou, s výpoveďou z bývalej práce či s rodinnými problémami a materstvom. V rozhovore sa dozviete, ako vybrali s manželom meno pre dcéru a dovolila nám tiež nahliadnuť do svojej duše a prezradila, čo pre ňu znamená vzťah s Bohom.

Prečo ste sa rozhodli začať s podcastom Veselá pani?

V tom čase som pracovala v rádiu, ale mala som potrebu ešte akejsi tvorby, sebavyjadrenia.

 

Viete sa podeliť o nejakú príhodu, v ktorej hrá hlavnú úlohu nejaká veselá pani?

Julko Satinský má nádhernú knižku Nevarím, nevaríš, nevaríme. Spomína v nej svoju starú mamu Hedvigu, ktorá si po plesoch močila boľavé nohy v porcelánovom lavóre a pila pri tom havajský punč. Toto je pre mňa Veselá pani, niekto kto chce a vie žiť.

 

V jednej z častí ste spomínali, že sa vám „zmenšil“ život. V čom vidíte krásu života na materskej dovolenke bez naháňania sa v práci ako predtým? 

Nechcem, aby to vyznelo ako pravidlo, že v práci sa naháňame, kariéra je zlo, a že až doma pri deťoch zisťujeme, o čom je život. Ja sa dokážem kvalitne naháňať aj na materskej, pretože som taká. Rýchlo na seba vyviniem tlak a najradšej by som robila všetko správne – čím samu seba „zaklínam“.

 

Kedy prišlo to uvoľnenie?

V mojom osobnom príbehu som si naozaj dovolila uvoľniť sa až na materskej pri Glórii. Ja som vnútorne cítila, že nie som v pokoji. Že kdesi vo mne plieska bič, ktorý ma ženie dosahovať ciele, zarábať peniaze, byť úspešná – lebo: kedy, ak nie teraz; ujde ti vlak; o tri roky po tebe ani pes neštekne; ak si závislá na mužovi, tak si bezbranná a ak si kariérne neúspešná, tak si nekúpiš Volvo. (Úsmev) Uverila som v obmedzené možnosti, a to vo mne vytváralo tlak, úzkosť, nervozitu, nepokoj, strach o budúcnosť, unikanie prítomnosti, nedôveru v život a v Boha.

 

Čím sa toto nastavenie u vás zmenilo?

Raz večer som si s Glori sadla do jej ružového stanu a povedala som si: OK, čo ak nebudem moderátorka, nebudem v rádiu, nedosiahnem – tri bodky. Dobre, tak budem v drogérii a popritom si nahrám podcast, napíšem poviedku… A pomaličky som to pustila. Prišla obrovská úľava, a vtedy som sa naplno tešila ako matka, ktorá nepovažuje skladanie plienok za otravu ani za stratu času. A plus, sprístupnil sa mi môj vnútorný svet. Toto sú dve podstatné veci pre mňa – tešiť sa z rodiny, ale mať aj svoj vlastný svet.

Ja si myslím, že Boh má milióny pracovných a životných príležitostí. Dokáže otvoriť toľko dverí, že nám padnú sánky. A ktovie, pozná aj moje materiálne srdce, možno mi raz otvorí také dvere, za ktorými predsa len bude to Volvo. (Úsmev)

 

 

PAUZA OD VLASTNEJ RODINY

Prečo je odpustenie rodine pre vás podstatné?

Uvedomila som si, že s odpustením by som mohla narábať dôstojnejšie. Občas chcem čím skôr odpustiť, pretože nemám rada konflikt a nerada cítim bolesť. Chcem, aby boli veci čím skôr vysporiadané, lebo z nevysporiadaného mi nie je dobre. Vtedy sa sebecky tlačím do odpustenia. Napokon zistím, že som neodpustila, a ani som si nedovolila nahnevať sa a určiť si, čo dovolím a čo už nie. Síce sa neviem dlho hnevať, viem sa predlho cítiť ublížená. Vtedy sa moje srdce zatvára. Preto sa radšej budem trochu hnevať, ale s otvoreným srdcom. A potom sa snažím odpustiť, pretože mám rada slobodu. Aj keď to niekedy znamená, že odpúšťam znova a znova.  

V podcaste spomínate aj to, že ste boli na spovedi. Aký je váš vzťah k viere? Veríte v Boha?

Vidím, čo žijem, presne viem, kde sú moje rezervy a viem, že mám aj také, ktoré si nie som schopná priznať. Cítila by som sa ako pokrytec, keby som kričala do sveta, ako verím v Boha. Vtedy ma prepadne myšlienka: načo ideš do kostola, keď na gauči sedí tvoj muž a snaží sa pochopiť, prečo je zase vinný? Kam to ideš, keď nevieš pekne vychádzať s rodinou a ešte k tomu si dva dni bola pri Glórii na telefóne? Ale možno práve vtedy ma Boh chce vidieť. A mám taký pocit, že keď neprídem ja, on príde určite. Trebárs aj do detského ružového stanu. Takže áno, verím v Boha a teším sa, že ho máme.

 

Prečo sú pre vás spovede dôležité?

Minule mi tak napadlo, že vlastne ja som nikdy nepoďakovala za to, že máme poradcov, terapeutov, duchovných a možnosť zdôveriť sa. A keď ešte nájdeme porozumenie a nasmerovanie, wau. Ja si občas rada uletím na pocite, že mi nikto nerozumie, že každému viem tak pekne poradiť a práve vtedy keď JA POTREBUJEM pomoc, dostávam samé blbé rady. Občas sa hanbím pred druhými priznať, čím žijem, čo sa mi deje. Spoveď je pre mňa pekná, keď si ju môžem trochu „odmoderovať“. Prídem pripravená, snažím sa byť sama sebou a vezmem Boha do svojej tmy, aby mi tam pomohol zasvietiť svetlo.  

 

 

MENO VYBRALI V KOSTOLE

Ste mamou malej Glórie. Ako ste vybrali toto meno?

Meno vybral môj manžel. Sedeli sme v Modrom kostolíku v Bratislave a zbadal nadpis Gloria in excelsis Deo. Zašepkal mi, že Gloria by bolo krásne meno pre dievčatko. Keď som otehotnela, žiadne iné meno nám nepasovalo. Neľutujeme. Keď sledujem našu dcéru a život, ktorý mi ukazuje, nemohla sa volať inak. 

Čo vás vaša dcéra zatiaľ naučila?

Učí ma byť skutočnou. 

 

Ako to myslíte?

Ak sa pozriem na svoj život, ktorý mám vďaka Glórii, tak musím povedať, že pijem viac vody, som často vonku na vzduchu, mám za celú svoju históriu najviac kíl, ale paradoxne som viac v pohybe, než kedykoľvek predtým. Dvakrát si rozmyslím komu a čomu venujem svoju energiu, pretože viem, že doma potrebujem vládať. Som k sebe láskavejšia a netlačím sa do niečoho len preto, že by som mala. Už až tak neriešim, čo si o mne ľudia myslia, lebo viem, že zamýšľať sa nad druhými je vždy ľahšie, než zamyslieť sa nad sebou.

Poskladala som si super vetu, keď mi niekto lezie na nervy a stará sa do mojich vecí: Dík, mám to pod kontrolou ja, ty to môžeš vypustiť. Doteraz som sa skôr len tak usmievala a snažila som sa byť zdvorilá, ale nezastať sa samej seba je dosť vyčerpávajúce. Možno to znie ako zozbierané motivačné citáty, ale toto všetko mám poctivo odplakané, odbedákané, a je to len výsledok môjho snaženia o úľavu.

 

Trápili vás niekedy ako matku výčitky?

Glória mi dala lekciu už pri pôrode. Prišla na svet cisárskym rezom a ja som si to nesmierne vyčítala. Mala som pocit, že som strašne zlyhala. A vtedy prišlo krásne poznanie, že niekedy dostávam nie to, čo chcem, ale to, čo potrebujem. Dnes vidím, že všetko je tak, ako má byť.

 

Kedy je podľa vás mama dobrou mamou?

Mne pomohlo nemyslieť na to, aká by mala byť dobrá mama. To je len na krôčik k „správnej mame“ – a to je vlak, ktorý stojí najbližšie až v stanici depresia.

 

Kedy sa cítite, že ste mamou, akú Glória potrebuje?

Možno mi pomáha, keď si poviem, že sa učím byť dobrou mamou, že to skúšam. Najlepšie mi je, keď si poviem, že som mama v procese. Až za pochodu zisťujem niektoré veci a učím sa. Napríklad, že nechcem stratiť vlastný svet, aj keby to mali byť dve vety z Anny zo Zeleného domu. Alebo že krik nie je riešenie, aj keď občas naozaj zaberie až zvýšenie hlasu.

Sú dni, keď ideme von, ale sú aj také, kedy bez výčitiek pozeráme telku. Niekedy upratujem viac, niekedy menej a inokedy vôbec. Snažím sa Glórii venovať svoju plnú pozornosť, ale sú aj chvíle, keď ju nechávam motať sa okolo mňa. Učím sa púšťať kontrolu, keď je s manželom Mojmírom a hovorím si, že to musím pustiť, pretože ona má právo na svojho otca. Aj keby to znamenalo, že ochutná šupky z mandarínky. Najšťastnejšia som, keď vnímam, čo asi Glori prežíva a nenechám sa oklamať, že je neposlušná, pretože nechce vydržať v obchode alebo odísť z ihriska.

 

Ako sa zmenil váš život teraz na materskej dovolenke oproti životu, keď ste moderovali v rádiu Expres?

Mám pocit, že zase trochu lepšie rozumiem samej sebe. Akoby som sa opäť stretla s nejakou svojou ja. Takže som sa vnútorne trochu dala dokopy. Verím, že raz príde aj na ten zovňajšok. (Úsmev)

 

Čo ste si mysleli o práci v rádiu predtým, ako ste tam pracovali? Mali ste nejaké romantické predstavy a realita bola úplne iná?

Mala som romantické predstavy, ale musím povedať, že do značnej miery sa aj naplnili. Rádio Expres je pre mňa zázračné pracovné miesto, pretože som tam zažila prijatie, a najmä dôstojné a láskavé zaobchádzanie.

 

Takže by sa dalo povedať, že to bola vaša práca snov? Čo by ste poradili druhým, ako objaviť svoju prácu snov?

Ja som asi nikdy nemala vysnívanú prácu. Dlho som poriadne nevedela, čo chcem robiť, ale vedela som, aký to bude pocit. Potom som prišla do viacerých rádií, ale až v Exprese to bol „ten pocit“. Neviem, či sa mi to podarí zmysluplne opísať. Stála som pri svojom stole, vysielanie bežalo, rýchlo som si odpila z kávy, mali sme otvorené okno a zrazu akoby slnko svietilo trochu viac do miestnosti, tuším, že sme hrali Please tell Rosie a mňa zalial „ten pocit“. Akoby pokoj, že som dobre. Toto sa mi stalo v živote len dvakrát, keď som spoznala svojho manžela a keď som prišla do Expresu. V oboch prípadoch šlo o ľudí s dobrým srdcom. Toto je pre mňa základ práce snov.