Moderátor Ján Jay Hudáček: Nechcem prispievať do verbálneho smogu

Moderátor, bývalý učiteľ, ale hlavne zvedavý človek, ktorý rád rozmýšľa nad svetom a hľadá odpovede na svoje otázky. S Jánom Hudáčkom (33) sme sa rozprávali o moderovaní, kresťanskom umení, ale aj učiteľstve.

Voláš sa Ján, ale väčšina ľudí ťa volá Jay. Ako vznikla táto prezývka?

Je to veľmi nezaujímavá, dalo by sa povedať, že až pragmatická, príhoda. Chodil som na osemročné gymnázium a v sekunde alebo tercii sme si chalani medzi sebou vymýšľali prezývky. Jeden spolužiak mi povedal: „Ty budeš Jay-Jay!“ A odvtedy sa to ujalo. Časom sa táto prezývka skrátila na iba jedno Jay.

 

Je zaujímavé, ako sa niektoré prezývky uchytia, aj keď vznikli takto pragmaticky…

Áno a ani neviem prečo. Asi spĺňa kritériá dobrej prezývky. Najprv ma tak volali v škole a postupne som túto prezývku začal používať aj v mimoškolských kontextoch. Časom ma aj moja mamina začala volať Jay, keďže všetci kamaráti ma tak oslovovali. Teraz keď sa predstavujem, hovorím, že sa volám Jano, ale hovoria mi Jay. A nechávam na každého, aby si vybral.

 

RÁD SA DOZVEDÁM NOVÉ VECI

Naši čitatelia ťa môžu poznať ako moderátora Podcastu Slovo+. Tiež ťa mohli vidieť v relácii Odhodlaní putovať, ktorá vznikla z produkcie projektu Godzone a vysiela ju RTVS. Baví ťa moderovanie?

Veľmi ma to baví. Rád sa dozvedám nové veci. Keď sme si v práci robili test silných stránok, tak mi najsilnejšia vyšla zvedavosť. Veľmi ma zaujíma, ako funguje svet, ako ľudia rozmýšľajú, či už tí významní alebo tí, ktorých na verejnosti až tak nevidno, no často vedú zaujímavý život. Zaujíma ma človek ako taký. A koncept rozhovoru mi je blízky práve preto, že je postavený na záujme. Človek nekričí do sveta nevyžiadané rady, ale odpovedá na otázku a diskusia je tak zmysluplná pre obe strany. Veľmi sa teším, keď sa môžem pýtať a uvedomujem si, že dať dobrú otázku, ktorá odhalí z vnútorného sveta človeka to, čo chceme, aby bolo vypovedané, nie je ľahká úloha. Snažím sa priniesť na povrch to vzácne z vnútra každého človeka. Vždy keď sa to podarí, mám z toho radosť.

 

Nestáva sa ti, že sa osobné rozhovory snažíš korigovať podobne ako je to pri moderovaní? Trpíš takouto chorobou z povolania?

Stáva sa mi to, hlavne s manželkou. Cítim zodpovednosť za rozhovor. Trápne ticho je pre moderátora problém, ale pre rovnocenných diskutujúcich ľudí je to normálna vec. Preto keď je chvíľa ticha, snažím sa ju vyplniť nejakou moderátorskou otázkou, ktorú by som normálne nikdy nepoložil. Moja manželka ma už pozná, tak mi vždy povie: „Nemoderuj!“

 

SPOLOČENSTVO MÁ PRE KRESŤANA VITÁLNU FUNKCIU

Viaceré projekty, na ktorých si pracoval, sú kresťanské. Aká bola tvoja cesta ku kresťanstvu?

Nebola úplne priama. Zažil som aj obdobie, kedy som sa snažil vymedziť proti spôsobu života svojich rodičov a učiteľov. Vždy som mal blízko k umeniu. Spolu s kamarátmi sme veľmi silno prijímali rôzne subkultúrne vplyvy. Počúvali sme punkovú hudbu, chodili na koncerty, zakladali kapely, čítali sme beatnikov… Nechceli sme ostať na povrchu, tak sme o týchto veciach dosť študovali, premýšľali a diskutovali. Snažili sme sa experimentovať, veľmi sme chceli byť antisystémoví, ale vždy to bolo také malomestské, v piatok na punkový koncert a v sobotu pomáhať k babke na záhradu. (úsmev)

 

Takže si sa vzdialil od viery, ku ktorej ťa viedli tvoji rodičia?

Ani v období, keď som sa snažil byť antisystémový, som nebol nejaký anarchista. Chodil som do kostola a bol som taký „prikostolník“, ako to zvykneme nazývať. Zúčastňoval som sa všetkých aktivít, ktoré mi prikostolný život ponúkal, hral som v zbore, bol som aktívny v eRku, pomáhal som na detských táboroch, programoch pre birmovancov… Zmena prišla, keď som išiel na vysokú školu do Bratislavy. Vymanil som sa z područia svojich rodičov. Zrazu som bol sám, užíval som si novonadobudnutú slobodu a zodpovednosť. Chcel som žiť taký typický vysokoškolský život.

 

Kedy sa to zmenilo?

Po prvom roku štúdia ma jeden z mojich prikostolných kamarátov pozval na Kampaň pre Ježiša. Bola to pouličná evanjelizácia, ktorá sa konala na rôznych miestach Slovenska. Bol som dovtedy kresťanom zapísaným v matrike, chodil som pravidelne do kostola a veril som, že existuje Boh. Napriek tomu som nemal živú skúsenosť s Bohom. Dostal som sa však na podujatie, kde som mal svedčiť o tejto skúsenosti iným. Počas tých dvoch týždňov, keď sme chodili po Slovensku a hovorili ľuďom, že Boh nie je mŕtvy a že chce mať s nimi vzťah, som to zažil aj ja.

 

Tí, ktorí to nikdy nezažili asi presne nevedia, o čom teraz hovoríš… Vedel by si nám to trochu priblížiť?

Zažil som vnútorný pocit istoty a presvedčenie o tom, že Boh je živý a Ježiš zomrel, aby sme mali večný život a chce, aby sme mali spolu vzťah. Pochopil som, že Boh chce dať nášmu životu zmysel. Zrazu som aj ja sám videl zmysel celého svojho života, všetkých mojich snažení… Bola to veľmi silná skúsenosť, po ktorej nasledovalo niekoľko momentov, kedy som sa postupne vedome rozhodol, že chcem byť naozaj Božím synom, chcem ho prijať do svojho života. Stále je to niečo, pre čo sa dennodenne rozhodujem, ale vtedy pred rokmi som urobil to rozhodnutie prvýkrát – a bolo to najlepšie rozhodnutie v živote.

 

Takže nakoniec sa z teba stal namiesto antisystémového rebela kresťan so živou vierou…

Nemyslím si, že sa istá antisystémovosť a kresťanstvo musia nutne vylučovať. Aj kresťanstvo je v niečom subkultúra. Princípy, ktoré veriaci človek prijíma a ktorými začína riadiť svoj život, sú do istej miery kontrastné voči súčasnej kultúre a životnému štýlu. Takže v tomto kontexte sa to nevylučuje.

 

Rozhodnutie žiť s Bohom si urobil v spoločenstve ľudí, ktorí mali autentickú vieru. Myslíš si, že spoločenstvo je pre život kresťana dôležité?

Rozhodne áno. Ak by som išiel ešte o úroveň vyššie, tak akákoľvek komunita je potrebná pre život človeka, lebo sme spoločenské tvory. Kresťania, ktorí žijú v spoločenstve, môžu naplno prežívať svoju vieru a rásť v nej. Viera a vzťah s Bohom je jeden na jedného, priame spojenie, ale v spoločenstve sa to nejakým tajomným spôsobom rozvíja a zušľachťuje. Aj zo svojej osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že spoločenstvo je miesto, bez ktorého človek ťažko prežije. Dá sa povedať, že má vitálnu funkciu. A prináša rôzne benefity, priateľstvá na celý život, vzájomnú pomoc, prijatie…

 

 

AJ V KRESŤANSKOM UMENÍ MÔŽEME NÁJSŤ VEĽA GÝČU

Máš rád umenie. Prečo je pre teba dôležité?

Umenie je niečo, na čo moje vnútro reaguje. Mám rád, keď ma umenie niekam emocionálne prenesie. Keď ma poteší, dojme, znervózni, rozochveje. Ak je umenie tvorené s úmyslom privádzať človeka k Bohu a poukazovať na Stvoriteľa, tak potom prežívam nielen emocionálnu, ale aj duchovnú reakciu. Verím, že ak umelec tvorí v spolupráci s Duchom Svätým, tak reakcia na toto dielo sa netýka len emócií, ale aj ducha človeka. A potešuje nielen vnútro, ale aj ducha. Jeho dielo človeka vyruší, privedie do svätého nepokoja, nastaví mu zrkadlo. Takéto dielo má niečo naviac, je zmysluplnejšie. Akoby bolo zasadené do kontextu. Tým však nechcem povedať, že umenie, ktoré nemá túto ambíciu, je menejcenné.

 

Spomínaš tvorbu v spolupráci s Duchom Svätým. Ako vnímaš kresťanské umenie?

Ak sa človeku podarí vytvoriť dielo, ktoré prehovára nielen do úrovne emócií, ale má vplyv aj na duchovné prežívanie života, tak je to naozaj plnší a úplnejší typ zážitku. Ak sa to podarí… Bohužiaľ, aj v kresťanskom umení môžeme nájsť veľa gýču. Preto je podľa mňa veľmi dôležité, aby sme my kresťania tvorili dobré umenie. Kvalitné, vychádzajúce z vnútra človeka, nie prvoplánové. To je taký môj laický pohľad.

 

Venuješ sa aj ty nejakej umeleckej tvorbe?

Tvorím iba pre seba, do šuplíka. (úsmev)… Ide hlavne o vyjadrenie mojich myšlienkových a duchovných pochodov, ktoré mám potrebu dať zo seba do hudby, takmer vždy je to úzko spojené s modlitbou. Niektoré takéto útržky sme s priateľmi zo spoločenstva spracovali do piesní, ale väčšinou to je niečo, čo zatiaľ nie som pripravený odkryť svetu.

 

Tvoríš aj rôzne texty, píšeš na rôzne blogy. Je pre teba dôležité vyjadriť svoje postoje aj verejne?

Áno aj nie. Ako každý človek, aj ja mám určitú potrebu sebarealizácie – dať zo seba niečo von, zakričať do sveta, čo si myslím, niečo po sebe zanechať. Mám veľa rôznych blogov a v určitom období svojho života som naozaj intenzívne písal. Z tohto pohľadu to je pre mňa veľmi dôležité. Zároveň som čoraz viac presvedčený, že chcem viac počúvať a prijímať, ako produkovať. V dnešnej dobe akoby sa ľudia potrebovali na internete vyjadriť ku všetkému, akoby celý svet čakal na náš pohľad a posolstvo. Preto sa zámerne snažím viac počúvať, ako hovoriť, a viac prijímať, ako vyjadrovať to, čo si myslím ja. Nechcem prispievať do verbálneho smogu, ktorý je už často všade okolo nás.

 

Takže už nepovažuješ za také dôležité, aby zaznel tvoj hlas?

Hovorili sme o spoločenstve, o tom, že človek potrebuje mať okolo seba ľudí. Nie tých virtuálnych, ale reálnych, spoločenstvo, priateľov, kolegov v práci…  To sú ľudia, s ktorými sa chcem rozprávať a v diskusii sa vzájomne obohacovať, spoločne hľadať pravdu, vymieňať si inšpirácie. Ako som už vravel, v takomto prostredí je dialóg zmysluplný pre obe strany a vtedy je aj môj hlas dôležitý. (úsmev)

A čo sa týka širšieho kruhu, snažím sa šetriť si tú potrebu kričať niečo do sveta pre moment, keď to bude vo mne také silné, že to bude ťažké udržať. Nechcem niečo chrliť neustále, lebo mám pocit, že to v dnešnom svete stráca hodnotu.

 

DETI ČASTO NEZAŽÍVAJÚ ÚSPECH

Jedným z miest, na ktorom bolo v posledných rokoch počuť tvoj hlas je aj škola v Bratislave, na ktorej si učil v rámci programu Teach for Slovakia. Čo ťa motivovalo zapojiť sa do tohto programu?

Teach for Slovakia je líderský program a popri iných dôležitých zručnostiach dáva veľký dôraz na sebareflexiu, teda aj na to, aby človek vedel, odkiaľ a kam ide, a aby tú svoju cestu vedel zhodnotiť. Keď som si preto na začiatku programu formuloval ciele, ktoré chcem počas dvoch rokov dosiahnuť, jedným z nich bolo: Chcem spoznať slovenské školstvo, zistiť ako funguje a chcem si vedieť odpovedať, či je učiteľstvo mojím poslaním, ak to mám takto nadnesene povedať.

 

Našiel si odpoveď?

Za dva roky samozrejme nezistíte o školstve všetko, nezistíte všetko ani len o svojej triede. (úsmev) Tie deti sú naozaj také samostatné planéty, každá so svojimi problémami a názormi na život. Ale keď som dával posledné vysvedčenie, tak som si uvedomil, že nechcem, aby to bolo poslednýkrát, čo stojím v triede. Som šťastný, keď môžem stáť pred ľuďmi a keď sa mi darí odovzdávať vedomosti takým spôsobom, aby to toho študenta posunulo a aby z toho prijal to najlepšie, čo ho obohatí a bude formovať.

 

Zažil si počas učenia nejaké povzbudenie?

Víziou Teach for Slovakia je, aby malo každé dieťa v živote šancu na úspech. Je dôležité, aby si deti zo školy odniesli niečo viac, ako len vedomosti. Odovzdať deťom správne charakterové vlastnosti a nastavenie mysle je často dôležitejšie ako obsah učiva. Deti v škole často nezažívajú úspech, niektoré ho nezažijú ani doma a tak majú pocit, že nič nedokážu. Myslia si, že nemá zmysel sa snažiť. Preto sa snažíme deti viesť napríklad k tomu, aby vedeli, prečo je dôležité učiť sa a pracovať na sebe. Ako sa nevzdať. Učíme ich, že chyba nie je koniec sveta, stačí sa z nej poučiť a ísť ďalej.

 

Zažil si aj momenty, kedy si mal pocit, že ťa učenie napĺňa, že má zmysel?

Mal som žiaka, ktorý bol štvorkár, dokonca už raz aj prepadol. Tento chlapec neveril, že by škola mohla byť miestom, kde zažije úspech. Na začiatku roka mi odovzdal prázdnu písomku. Začal chodiť na doučovanie, najprv z donútenia, ale neskôr už dobrovoľne. A počas jedného doučovania zrazu pochopil nejaký čiastkový princíp a uvedomil si, že to vie. V tej chvíli si sám od seba začal pýtať ďalšie a ďalšie príklady, aby mohol ukázať, že už pozná spôsob, akým sa dopracovať k správnej odpovedi. A ja som v jeho očiach videl hlad po tom, aby zažíval viac takýchto malých víťazstiev. Je úžasné, keď si nejaký žiak uvedomí, že prekonal sám seba. Dokázal niečo, o čom si nemyslel, že je to možné. V tej chvíli sa modlím, aby tento princíp dokázali aplikovať do všetkých oblastí svojho života. Takéto momenty mi dávajú veľkú nádej. Ak my ako učitelia toto dokážeme, tak sa deti naučia viac, ako len tvoriť predprítomný čas v angličtine alebo vypočítať obsah kružnice. Získajú zručnosti, postoje a vlastnosti, ktoré im ovplyvnia život.

 

Hovoril si, že nechceš prispievať do verbálneho smogu a čakáš, kým v tebe bude niečo kričať tak nahlas, že sa o to budeš musieť podeliť so svetom. Je momentálne niečo, čo by si chcel zakričať do sveta?

Myslím, že kopec dôležitých vecí už bolo vypovedaných, tak možno upozorním na ne, aby som ostal verný svojmu posolstvu (úsmev). Napríklad jeden z mojich obľúbených citátov z Biblie: „Tým, čo milujú Pána, všetko slúži na dobré“. Pripomína mi nádej, že náš dobrotivý Otec môže každú situáciu použiť na náš osoh a rast. Alebo veta „Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete,“ ktorú by som rozvinul do odporúčania: „Ak si o niečom hovoríš, že by bolo super, keby to ktosi začal robiť, si na to pravdepodobne ten pravý.“

Foto: Zuzana Jakabová