Moderátor a režisér Pavol Danko: Keď zbúrame múry okolo seba, zrazu už nie sme sami

Môžete ho poznať ako moderátora Televízie LUX alebo ako zakladateľa divadla ATak. Je však takisto režisérom, dramaturgom, choreografom, tanečníkom a bývalým učiteľom chémie. Pravidelne sa podieľa na príprave národných stretnutí mládeže a už tretí rok spolupracuje aj na príprave Godzone tour.

Pri rozhovoroch dostávajú veriaci hudobníci často otázku, aký je ich najobľúbenejší žalm, kazatelia otázku na najobľúbenejšie podobenstvo… Aký je tvoj najobľúbenejší biblický pohyb?

Spojím to so svojou najobľúbenejšou odpoveďou v Biblii, lebo v nej sa pohyb skrýva: „Aj vy chcete odísť?“ spýtal sa ich, na čo mu Peter povedal: „A kam by sme šli? Ty máš slová večného života.“

Kam by sme šli? Kam by sme sa zbytočne „trepali“, prečo by sme mali robiť zbytočné pohyby, keď pri tebe máme všetko?

Odpovedal som možno trošku nepriamo, samozrejme, že pre nás tanečníkov je fascinujúce aj to, ako Dávid možno až živelne tancuje, ako Salome tancuje až tak, že jej Herodes splní akékoľvek prianie…Ja si s radosťou a úsmevom na tvári predstavujem, ako Ježiš tancoval na svadbe v Káne. Je pre mňa taký môj nenápadný patrón tanečníkov. (úsmev)

Pohyb je v tvojej profesii aj tým, čo komunikuje posolstvo. No vložiť to posolstvo do pohybu tak, aby sa dalo dešifrovať a pochopiť, je dosť ťažká disciplína. Prečo si si vybral práve pohyb a divadlo?

Lebo v čase, keď som začal vedome tvoriť predstavenia bez slov, som zažíval veľkú devalváciu slov. Mal som pocit, že sa slovo často zneužíva a že by bolo dobré na chvíľu nechať „zaznieť“ niečo úplne iné – a prinútiť tým ľudí trošku viac rozmýšľať. Možno aj preto, že som videl aj divadelné inscenácie, ktoré boli na môj vkus veľmi buď vulgárne, alebo neboli pekné. A ja som vtedy zatúžil ukázať, že sa to dá aj inak.

A naozaj, prvé roky to bolo všetko bez slov, neverbálne. A musím povedať, že stále mám túžbu robiť predstavenia, kde text nie je najdominantnejšou zložkou. Samozrejme, postupne som sa textu otvoril a mám slová veľmi rád, no nie ako rozvité siahodlhé dialógy, skôr ako nejaké heslá, symboly, výkriky; ako niečo krátke a úderné.

Je tento typ umenia pre každého?

Myslím, že nie (smiech), no zároveň veľmi túžim pozývať ľudí do objavovania netušených rozmerov. Chcel by som, aby sa aj trošku potrápili, aby nechali na seba pôsobiť aj vnemy, ktoré sú často tými slovami prehlušené. Neviem, či to bolo zrozumiteľné, možno ani táto odpoveď nie je pri každého. (smiech) 

Ja z teórie umenia viem, že každé umelecké dielo spoluvytvára až divák.  A teda veľmi záleží na tom, ako to my diváci vnímame. Aj ty s týmto konceptom pracuješ? Stalo sa ti, že v tvojej choreografii niekto uvidel niečo, čo si tam ty ani nezamýšľal vložiť?

Pre mňa ako autora je to ten najkrajší okamih. Keď neponúkaš ploché, jednoznačné riešenie, ale otváraš dvere na dialóg. A v tom dialógu sa môžu objaviť aj rozmery, o ktorých si ty pri tvorbe ani netušil. V divadle to je možno ešte výraznejšie, pretože predstavenie sa vždy hrá nanovo. Často ako herci vieme už po niekoľkých minútach rozpoznať, pre koho hráme. Vnímame, či sa to k nám vracia, a teda sú diváci akoby zatvorení, alebo naopak, že to, čo robíme, padá na úrodnú pôdu.

A veľakrát sa takéto zázraky udejú aj na miestach, ktoré nie sú divadelným priestorom. Stalo sa, že na naše komornú formu predstavenia vôbec neboli pripravení. Bolo tam naozaj málo miesta, bolo tam hrozné teplo a veľký ruch, vzadu niekto vykrikoval, že langoše sú už hotové… (smiech) Polhodinu pred vystúpením sme ešte nevedeli, či vôbec odtancujeme, proste vôbec to nebol priestor na intímnu divadelnú komornú drámu.

No keď sme začali hrať, tak sa tam ten zázrak udial. A ľudia, ktorí v tom teple a ruchu sedeli, a aj my na javisku, ktoré vôbec nebolo vhodné, sme si dokázali vzájomne komunikovať  posolstvo.

Aké je z tohto nastavenia prejsť do spolupráce s Godzone, kde ide o jasnú a neskrývanú evanjelizáciu? Tá je asi jednoduchá, keď o Bohu chceme hovoriť. Ale dá sa o ňom tancovať či hýbať sa?

Myslím, že o Bohu môže byť všetko, lebo bez neho by sme tu neboli. To znamená že my aj akýkoľvek náš prejav je len odleskom jeho existencie. Takže všetko môže byť o ňom.

Niektoré naše inscenácie v ATaku boli naozaj šialene zašifrované. (úsmev) Ale aj mojím dozrievaním sa to mení a teraz nemám absolútne žiaden problém s tým, že aj naše inscenácie sú niekedy „na prvú“. Pretože zároveň je stále tak veľa neobjavených alebo kreatívnych výrazových prostriedkov, že aj niečo, čo je pochopiteľné, nemusí byť prvoplánové.

Niekedy je náročné prerozprávať celý príbeh iba pohybom, pretože niekedy potrebuješ odovzdať nejaké informácie, ktoré sa veľmi ťažko vyjadrujú len choreografiou. Potom sa začína hľadanie toho, čo môže tanec a pohyb dotvoriť a čo je dôležité komunikovať priamo.

Aj v spolupráci s Godzone sa preto snažím, aby to bolo ľahšie dešifrovateľné, lebo mi nejde o „umenie pre umenie“, ale o odovzdanie posolstva a o to, aby sme boli nástrojmi, cez ktoré sa Boh môže tých divákov dotknúť.

Ako si Godzone vnímal ešte predtým, ako sa vaša spolupráca začala?

Samozrejme, Godzone vnímam takmer od jeho začiatkov. Mnohých z tímu som aj osobne poznal a veľmi rád som sa počas každého turné zúčastnil programu. Často som po jeho skončení zašiel do zákulisia a komunikoval s tvorcami programu o tom, čo sa mi páčilo, niekedy som bol aj kritický… (úsmev)

No z roka na rok som si uvedomoval, že aj po umeleckej stránke je ten program kvalitnejší a kvalitnejší. To, že je evanjelizačný, o tom nikto nepochyboval. No aj to, že jeho aktéri a zakladatelia v priebehu rokov dozrievali, bolo veľmi markantné.

Čiže som bol vždy svedkom, divákom a, samozrejme, pozeral som sa na to aj optikou režiséra či dramaturga. No a potom prišlo nevšedné pozvanie od Terezky Kmotorkovej, ktorého výsledkom bola prvá spolupráca a prvá scénka na Godzone tour 2022.

Vlani som mal dokonca možnosť byť súčasťou stretnutí produkčného tímu, teda tímu, ktorý tvorí celý program. No a tento rok je tá spolupráca ešte intenzívnejšia. Takže sa veľmi teším, že aj keď mojou hlavnou úlohou je stále príprava scénky, mám pomerne veľký vhľad aj do pozadia celkových príprav.

Tak mi dovoľ opýtať sa na tvoju hlavnú úlohu. Je náročné vytvoriť a zrežírovať scénku na Godzone tour?

(Rozmýšľa.) Je to náročné, pretože stojíš pred veľkou výzvou: nerobiť veci skratkovito, gýčovo alebo nepravdivo. Čoho sme, žiaľ, svedkami aj v kresťanskom umení, nehovoriac o médiách, ktoré sa niektoré tvária ako kresťanské, no v skutočnosti šíria polopravdy, až lži. Je to náročné aj preto, že aj diváci sú náročnejší, keďže dnešný svet dáva mladým ľuďom nesmierne množstvo úplne nových, moderných stimulov.

A keď chceš evanjelium priniesť naozaj živo, tak jednoducho potrebuješ nájsť také výrazové prostriedky, ktoré sa budú ľuďom prihovárať. Toto je náročné, no nemyslím si, že to je nemožné. A naozaj za tým vidím obrovské prikrytie Božou milosťou, že on sa za to postaví, postará sa a oslávi sa aj cez nás, nehodných.

Veľmi ma to baví. A musím povedať, že je to pre mňa splnenie dlhoročných snov, lebo naše divadlo fungovalo na oveľa menších javiskách a nemali sme možnosť robiť také „veľkovýpravné produkcie“, ktoré sa snažia o najlepšiu rovnováhu medzi tým, aby to dobre a kvalitne vyzeralo a zároveň aby to bolo pravdivé a Božie.

Prosím, priblíž nám celý proces, ako sa z myšlienky či zadania stane dielo.

Skúsim. U mňa je nesmierne dôležitý vizuálny nápad. Sám osebe nie som až taký dobrý tanečník, preto veľmi rád používam rekvizity a veľmi rád rozhýbavam objekty. Vizuálny nápad je lavínou, ktorá potom spúšťa všetko ostatné.

Pred troma rokmi bola téma Nevzdávaj to a ja som si to preformuloval na Nelám nad tým palicu. Zrazu som mal vizuálny nápad a celá scénka bola s palicami. Vlani sme mali Nebojte sa, spomenul som si na rozprávku Nebojsa, na šťastné konce… No aj na ľudí, ktorí na šťastné konce neveria. A zrazu som mal vizuálny nápad zväčšenej stavebnice a pozmenených rozprávok… A tohto roku je téma Nie si na to sám. A mne napadli prázdne izbičky, v ktorých sú ľudia sami, a vizuálny nápad bol na svete…

Takže toto je na začiatku. Potom nasleduje hudba, tá je u mňa veľmi dôležitá. Potom je veľmi dôležité obsadenie a nácviky a, čuduj sa svete, až potom prichádza na rad text. (úsmev)

Takmer každý rok zažívam problém s priestorom, lebo sa často neviem dostatočne vytešiť z toho veľkého priestoru (smiech), tak to niekedy preženiem a potom musíme zmenšovať, píliť, meniť javisko a podobne. Aj tento rok to tak bolo, museli sme niektoré vysoké rekvizity spíliť a nakoniec sme kvôli scénke upravili aj celé javisko. Ďakujem!

Na turné sa skúša celú jeseň na Sliači a potom prichádzajú generálky, keď sa v Liptovskom Mikuláši celé to obrovské javisko postaví a skúša sa tam, pretože je potrebné vyskúšať aj všetky presuny, prestavby, premiestňovania, nazvučenia, osvetlenia. Tam často zistíme, čo funguje, čo nefunguje a čo treba zmeniť. Takže ide o veľmi veľmi kreatívny a tvorivý čas, no aj čas pomerne náročný.

Spomenul si obsadenie. Kto na turné v scénke a tancoch účinkuje?

Sú to mladí ľudia, z ktorých mnohí študujú na konzervatóriách alebo na vysokých školách múzických umení. Dokonca máme medzi sebou už aj čerstvých mladých hercov a herečky. Plus sú tam nadšenci, ktorí sa za tie roky osvedčili a prešli náročným sitom. (úsmev)

Z pochopiteľných dôvodov sa ťa nebudem pýtať na celý scenár scénky, ale môžeš nám o nej prezradiť aspoň niečo?

Myslím, že môžem prezradiť to, že náš príbeh sa začína na konci Ježišovho pozemského života, konkrétne na kríži, keď kričí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Veta, ktorá zamestnáva teológov dlhé stáročia, a veta, ktorá nám dáva naznačiť, že Boh Otec dopustil dokonca až takúto „absurditu“, že sa jeho vlastný syn cítil sám.

A Ježiš napriek tomu odovzdáva svojho ducha a plní Otcov plán, čím nám všetkým dáva návod – keď sa my cítime opustení a sami, tak aj keď sa nám to zdá ťažké a absurdné, máme sa vrhnúť do Božej náruče a vykročiť.

V scénke tento Ježišov výkrik „rozmieňame na drobné“ vo výkrikoch mladých ľudí, ktorí sa cítia sami v rôznych situáciách. Čo je veľmi sympatické, tak všetky tieto príbehy sú skutočné, nevymýšľali sme si ich, ale pýtali sme sa všetkých hercov , kedy sa oni cítili sami, čiže mnohí z nich hrajú svoje vlastné príbehy. No a do toho ich Ježiš pozýva, aby neostali sami a skúsili vykročiť.

Vizuálne sa hráme so symbolom tieňa. To, že vrháme tieň, je prirodzené, ale niekedy nás držia také tiene, ktoré nie sú viditeľné a ktoré si nosíme v sebe. A možno aj tá osamotenosť, tá negatívna samota je takým tieňom, ktorý nás drží v našich izbičkách a nechce nás pustiť von. No keď nejakým spôsobom spoločne zbúrame múry okolo seba, zrazu už nie sme sami.

Autor: Ján Hudáček