Miro Jilo: Keď chcem byť ako umelec autentický, musím reagovať na to, čím žijem

Mnohí ho poznajú ako interpreta, ktorý svojimi koncertami rozhýbe nielen deti, ale aj rodičov. Chce, aby jeho hudba spájala rodiny. „ Vzťahy, to je najkrajší Boží vynález. To sú nitky, z ktorých sme utkaní,“ hovorí Miro Šmilňák, známy ako Miro Jilo. V rozhovore nám prezradil viac o svojej tvorbe, kresťanstve, ale aj o tom, ako ho ovplyvnila sociálna práca.

Živíš sa hudbou. Prečo si si vybral práve toto povolanie?

Je to naopak. Hudba si vybrala mňa. Fascinovala ma už od detstva. Je taká silná, že som sa jej neubránil. Je to dar, ktorý si rozbaľujem celý život.

 

Jeden zo spôsobov, ako tento dar používaš, je aj tvorba pre rodiny. Ako môže hudba rodinám pomôcť?

Teraz je trend, podobne ako v reklame, aj hudbu cieliť na určitú skupinu, napríklad na deti. V prípade detí je tu ešte móda preháňať to so vzdelávaním. Vznikne tak dvadsať pesničiek o umývaní zúbkov, ktoré keď rodičia počujú po tridsiaty krát, tak si zapchávajú uši alebo poriadne zavrú dvere detskej izby a utekajú preč. Výsledkom toho je, že hudba, ktorá nás po tisícročia spájala, teraz rozdeľuje. Nechcem tým povedať, že vzdelávanie a hudba sa nemajú spájať, ale preháňa sa to. Edukáciu by som nechal skôr na učiteľov, doma by mala byť hudba viac o vzťahoch, emóciách, tvorivosti a spoločnom zážitku.

 

Takže sa dá povedať, že cieľom tvojej hudby je spájanie rodín?

Aj. Najväčším vyznamenaním pre mňa je, keď si moju pieseň spieva celá rodina. Preto sa snažím, aby bola melódia chytľavá a zaujímavá pre deti. Ale zároveň, aby sa v tej piesni našli aj dospelí. Skáčem od radosti, keď mi píšu rodičia, že si moje pesničky spievajú s deťmi v aute.

 

 

PREBUDIŤ VNÚTORNÉ DIEŤA

Chodia na tvoje koncerty celé rodiny?

Áno. Snažím sa, aby boli interaktívne. Hlavným hrdinom koncertu nie som iba ja, ale každý účastník. Priestor pre obecenstvo sa stáva tiež pódiom. Ku každej pesničke mám aktivitu – pesničkohru, pri ktorej sa využívajú aj kadejaké prekvapivé rekvizity. Samozrejme, ťažisko programu patrí deťom, ale do niektorých pesničkohier zapájam aj rodičov.

 

Ako na to reagujú?

Na začiatku sa tvária, ako keby boli len doprovod, ale veľmi rýchlo sa to zmení. Zrazu sú vysmiati a uvoľnení. Akoby sa v nich zobudilo vnútorné dieťa.

Zhodí sa maska serióznosti a pasivity a je to tam …

 

Snažíš sa teda zobudiť v rodičoch vnútorné dieťa?

Keď dospievame, tak sa to vnútorné dieťa v nás často stráca. A to je veľká škoda. To detské a dospelé by malo byť v rovnováhe. Hravosť, tvorivosť a spontánnosť patria aj do sveta dospelých.

 

 

INVESTOVAŤ DO VZŤAHOV

Stretávaš sa s mnohými rodinami. Ako vnímaš dnešné rodiny?

Žijeme dnes úplne inak ako žili kedysi naši rodičia. Došlo k veľkým zmenám. Širšie rodiny už často nežijú na jednom mieste. Starí rodičia nezasahujú do výchovy a často ani nemôžu pomôcť s vnúčatami. Sociálna sieť je oveľa krehkejšia. Pre mnohé rodiny je to veľmi komplikovaná situácia.

 

Čo sa s tým dá robiť?

Musíme sa adaptovať. Treba investovať do vzťahov. Oprieť sa dá aj o fajn susedov, komunity, partie, spoločenstvá alebo združenia, ktoré sú na sídlisku blízko našich domovov. Vysoké ploty medzi susedmi alebo okolo fary nie sú riešením.

 

Vnímaš, že tieto vzťahy majú dôležitý vplyv aj na deti?

Vzťahy sú najkrajší Boží vynález. To sú nitky, z ktorých sme utkaní.

Sú to drôty, ktoré majú v sebe kopec energie a svetla, ale ktoré vedia aj poriadne zaiskriť. Je to niečo, do čoho sa oplatí investovať.

 

Ako chápeš pojem investovať do vzťahov?

Je to ako s počítačom – keď nemáme zapojené všetky káble alebo keď zanedbáme údržbu, tak odíde zvuk, internet, obraz, klávesnica, myš… mrzne to a potom búchame po stole. V našich životoch začneme mrznúť my. Či je to v rodine, škole, farnosti, zapojenie dôležitých káblikov sa dá veľmi ľahko skontrolovať. Máme zapojený okrem káblika vzdelávania a výkonu aj ten vzťahový? A čo tie ďalšie? Emočný, tvorivý, hodnotový…

 

Spomenul si aj farnosť. Prečo je dôležité investovať aj do vzťahov vo svojej farnosti alebo v cirkevnom spoločenstve?

My katolíci veríme, že svätá omša je stretnutie s Bohom v spoločenstve. Kde sa neinvestuje do vzťahov, tam nevznikne spoločenstvo. A to je nevyužitá príležitosť. Preto veľmi rád hrám vo farských záhradách. Nemám piesne do kostola, ale určite patria do farskej záhrady alebo pastoračného centra, kde by to malo žiť.

 

 

HĽADAŤ TO VZÁCNE

Kde hľadáš inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Nehľadám ju na druhej strane zemegule. Prichádza ku mne cez moje deti, manželku, prácu, kamošov. Keď chcem byť ako umelec autentický, musím reagovať na to, čím žijem.

 

Radosť ľuďom prinášajú aj originálne a vtipné hry zo slovíčkami. Ako vznikajú? Napadne ti slovná hračka a napíšeš jej pieseň?

Rád sa hrám so slovíčkami a rád si ich vychutnávam. Sami o sebe majú melódiu, atmosféru, rytmus, príbeh vzniku. Je to čarovný svet. Vždy sa však snažím, aby hra so slovíčkami bola prostriedkom a nie cieľom.

 

Ako hudobník, skladateľ a textár si začínal v kapele Metelica. Dnes vystupuješ ako Miro Jilo. Prečo si sa rozhodol vystupovať sám?

Metelica teraz funguje ako naše hoby. Všetci členovia máme malé deti, takže hráme iba príležitostne. Ja som sa však chcel hudbe venovať profesionálne, preto som sa rozhodol robiť koncerty pre deti a rodiny ako Miro Jilo.

 

Aké je to byť hudobníkom a zároveň otcom rodiny?

Super, akurát susedia to majú trochu ťažšie (úsmev). Oproti iným rodinám som tato s nepravidelným príjmom. Niekedy je to dobrodružstvo, ale dá sa to.

 

V Metelici si nikdy nespieval. Prečo?

Mám hlas, ktorý sa presadí pri folkovej hudbe. V kombinácii s gitarou dokáže vyznieť. Kapelu s bicími a basou by som neuspieval. Je to ako so svätojánskou muškou – cez deň je to obyčajná mucha, v noci však dokáže zažiariť.

Som presvedčený, že každý z nás má v sebe nejaký dar, ktorý niekde zasvieti, ale musí ho v sebe objaviť. Musí nájsť sám seba. Ja som sa našiel vo folku.

 

 

TVORIVOSŤ PREDBIEHA ROZUM

Nie si len interpret, ale aj skladateľ. Dokážeš dopredu povedať, či bude mať pieseň, ktorú si zložil, úspech?

Čiastočne. Dôležitý je poslucháč, či sa v pesničke nájde. Či mu v nej podskočí srdce, nohy, či sa dotkne jeho spomienok, fantázie.

 

Čo je pre teba dôležité pri skladaní piesní?

Tvoriť bez masky, byť autentický, spolupracovať so šikovnejšími. S kamošom Čakym (Martinom Norisom) – super producentom, gitaristom a majstrom zvuku, s ktorým veľmi intenzívne spolupracujem, máme zásadu, že v každej novej pesničke vyskúšame niečo nové. Môže to byť zvuk, akord, rytmus, aranžmán, nástroj, čokoľvek. Radi sa inšpirujeme minulosťou, napríklad hudbou sixties, ale chceme ísť ďalej bez nejakého obkresľovania alebo podliehania komerčným tlakom.

 

 

BYŤ AUTENTICKÝ

Si veriaci. Snažíš sa, aby tvoja tvorba nejaký spôsobom reflektovala tvoju vieru?

Ak naozaj žijem svoj život s Bohom, tak sa to prejaví vo všetkom, čo robím, čiže aj v tvorbe. Slová však nie sú všetko. Lepšie, ako hovoriť o svetle, je svietiť.

 

Netajíš sa tým, že si kresťan. Je podľa teba dôležité, aby verejne známi ľudia prezentovali svoju vieru?

Myslím, že dôležité je byť autentický. Nič neskrývať, ale hľadať spôsoby a cesty, ako môžeme o svojej viere hovoriť zrozumiteľným spôsobom. V dnešnej dobe sa však často z témy viery a rodiny stáva akýsi bojový nástroj. A to je škoda.

 

Mali by sa teda podľa teba kresťania angažovať v politike a verejných veciach?

Angažovanosť kresťanov by sa nemala obmedziť na jednu, dve témy ako je podpora rodín a potraty. Chýba nám širší záber. Nemôžme sa uspokojiť so zbožnosťou a zabúdať na kompetentnosť a odbornosť. Tým nechcem povedať, že zbožnosť je zlá, to vôbec nie, ale treba si prečítať podobenstvo o talentoch. To už je aj o tom, či máme elity a profíkov v školstve, ekonómii, kultúre, médiách a všetkých ďalších oblastiach.

 

Prečo je to podľa teba tak?

Sme hlboko poznačení komunizmom a obdobím totality. Vtedy kresťania nemohli zastávať top pozície. Akoby sme si na to zvykli. S tým súvisí aj téma slobody. Žili sme dlhé obdobie v klietke a teraz sa bojíme lietať. Sloboda – libertas – nepatrí len nejakému politickému prúdu. Je to jeden z najväčších darov, ktorý sme od Boha dostali. Je to aj naša téma a dar, ktorý sme si nechali pod stromčekom zabalený.

 

Ako to myslíš?

Vidím to napríklad v strachu pred novými cestami, modernosťou, v strachu ísť do dialógu. Moji obľúbení svätci, ako je napr. Don Bosco, boli na svoju dobu super moderní. Prišli s nápadmi, ktoré nikto pred nimi nevyskúšal. V oblasti sociálnej, v pedagogike, aj v pastorácii. Ak si niekto prečíta podrobnejšie jeho životopis, tak išlo aj o veľkého diplomata v období napätia medzi svetskou a cirkevnou mocou.

Sv. František sa vedel dohodnúť v období križiackych výprav aj so sultánom. Cyril a Metod šokovali svet tým, že chceli preložiť Bibliu do slovanského jazyka. Tieto naše vzory videli za roh a rozmýšľali na päť ťahov dopredu. Teším sa, že máme pápeža, ktorý nejde na more, len keď je zamrznuté.

 

 

SOCIÁLNA PRÁCA JE O TRPEZLIVOSTI

Predtým, ako si sa rozhodol živiť hudbou, si pracoval v diagnostickom centre. Prečo si si vybral práve sociálnu prácu?

Jedna časť môjho srdca chcela robiť hudbu a tá druhá chcela pracovať s ľuďmi. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že sa dá jedno aj druhé spojiť. Pri práci s deťmi s poruchami správania som mal gitaru v ruke každý deň. Niekedy to boli aj bubny, perkusie, začal som sa venovať aj muzikoterapii.

 

Ako to v praxi vyzeralo?

Možností bolo veľa. Pri individuálnej aj skupinovej práci, komunitných stretnutiach, víkendových pobytoch. Bolo to ešte efektívnejšie, keď sa to kombinovalo s arteterapiou alebo dramato-terapiou, tancom. Dala by sa o tom napísať kniha.

Ide o veľmi efektívne a dôležité prísady, bez ktorých výchova a vzdelávanie nemajú chuť. Ak ich obchádzame, robíme si zo života nudný röntgenový snímok. Posledným generáciám sa totiž stalo, že sme hudbu a iné formy umenia vytlačili z bežného života do ZUŠiek, koncertných sál, divadiel a galérií, obliekli do saka perfekcionizmu. Spoločne sme sa utvrdili v tom, že my, ktorí nie sme profíci, nevieme spievať, maľovať, tancovať. Umenie potom prijímame len pasívne cez slúchadlá alebo obraz.

 

Ovplyvnili skúsenosti so sociálnej práce aj tvoju tvorbu?

Zásadne. Tieto deti ma naučili, že nechcú byť pasívne. A tak som začal robiť koncerty, na ktorých sa nesedí. Ku každej piesni mám vymyslenú aktivitu.

 

Čo bolo pre teba najťažšie na tejto práci?

To, čo v každej pomáhajúcej profesii – vidieť, ako sa ľudia trápia a prijať, že nedokážem veci zmeniť zásadne. Istú dobu som pracoval ako dobrovoľník v Glasgowe, s ľuďmi bez domova. Bolo mi veľmi ťažko z toho, že nevidím žiadny progres. Vtedy mi jeden jezuita povedal: „Miro, keby ste sa im nevenovali, tak idú strmhlav dole. Keď sa im venujete, tak len pozvoľne.“ Niekedy je to ťažké, ale treba sa tešiť aj z malých úspechov.

 

Asi na to treba veľa trpezlivosti…

Sociálna práca je o trpezlivosti. S tým máme problém. Máme veľké ideály, sme motivovaní, chceme zmeniť svet. Zabúdame pritom však na to, že Boh nechce, aby sme zmenili svet za pár dní. Našou úlohou je vytrvať, aj keď sa veci kazia. Dal som to aj do veršov jednej pesničky:

Ale vieme, čo je teraz

A možno, že to stačí

Začať s veľkým lesom

V malom kvetináči

 

 

 

Oblasť sociálnej práce si sa však rozhodol zanechať. Prečo?

Zmenila sa mi životná situácia. Založil som si rodinu. Práca v školstve ma neuživila. Skúšal som si chvíľu aj privyrobiť popri hlavnom zamestnaní, ale začali mi blikať zdravotné kontrolky. Plus, mal som v sebe silnú túžbu pretaviť všetky tie skúsenosti z terénu do tvorby. Veľa som načerpal, potreboval som to zo seba tvorivo dostať.

 

Chcel by si sa ešte vrátiť?

Veľmi ma napĺňa to, čo robím teraz, ale nikdy nehovor nikdy… Život ma naučil, že vie veľmi ľahko prepísať scenár.

 

Rozhodol si sa profesionálne živiť umením. Bolo toto rozhodnutie náročné?

Je to o dôvere. Keby som to mal racionálne zvážiť, tak by som do toho nešiel. Človek dopredu nevie, či sa mu bude dariť a či bude mať zákazky. Po pomalom rozbehu, keď sa mi začalo dariť, prišla Korona, ktorá „odparkovala“ muzikantov do nepríjemnej situácie. Zrazu bolo všetko fuč. Ten nado mnou, aj tí okolo mňa ma podržali. Začal som viac tvoriť pre druhých, písať knihy pre deti. Niektoré dvere sa zavreli, ale vďaka tomu sa otvorili iné, o ktorých som ani netušil, že vôbec existujú.

 

Takže v tom všetkom vnímaš aj Božiu pomoc?

Verím, že keď som dostal nejaké povolanie, tak ak sa mu budem dlhodobo venovať, prinesie ovocie. Boh mi nedal ten dar pre nič, za nič. A keď mi ho dal, tak ma nenechá na ceste samého. Učím sa dôvere. A nevypočítateľné more je skvelá príležitosť.