Minimálne mama: Čím menej vecí mám, tým viac viem, čo sa mi páči

Na sociálnych sieťach ju nájdete pod menom Minimálne mama a hoci už chvíľku nič nové nevydala, princípy minimalizmu žije stále. So Slovenkou žijúcou v Prahe, Janou Neupauerovou, sme sa okrem iného rozprávali aj o tom, čo je podstatou minimalistického života v rodine s troma deťmi a ktoré veci si dopraje aj napriek minimalizmu.

S minimalizmom ste začínali ešte kým ste nemali deti. Bolo ťažké pokračovať v ňom po ich príchode?

Život bez detí je v istom zmysle jednoduchší, aj keď chudobnejší, takže aj hocijaké pravidlá sa dajú dodržiavať ľahšie. Musím však povedať, že pre mňa bolo narodenie prvého syna druhou najväčšou motiváciou pokračovať v minimalizme. Aj keď je pravda, že kým sme mali iba jeho, išlo to jednoduchšie. (úsmev)

Čo bolo tou prvou motiváciou?

Bol to jeden zážitok z mladosti. Môj tatko mal totiž obrovitánsky bazár. Raz dávno kúpil veľmi výhodne džínsy. Aby ste mali predstavu, bolo ich asi tisíc. Uskladnil ich v pivnici a roky sa s nimi nič nedialo. Jedného dňa sme však museli ísť pivnicu vypratať. Keď sme tam prišli, pred nami sa vŕšili kopy džínsov, ktoré už však boli aj plesnivé, vlhké, nepoužiteľné… Toto bol pre mňa veľmi silný zážitok – že sú to veci, ktoré mohli slúžiť, ale namiesto toho zhnili. Vtedy som začala rozmýšľať, čo by som mohla robiť ináč a ako žiť tak, aby to bolo udržateľné.

Takže ste začali robiť veci inak – teda minimalisticky?

Minimalizmus je podľa mňa trošku nešťastný názov, preferujem skôr esencializmus – teda zameriavanie sa na to, čo je podstatné. Rada to prirovnávam k tomu, keď zaštepujete rajčinu alebo vinič – treba nechať prúdiť energiu a živiny do toho, čo je dôležité a zároveň zbaviť sa zbytočností.

Minimalizmus začína v priestore. Aby sme sa doma dobre cítili, potrebujeme sa zbaviť balastu – vecí, ktoré nás zaťažujú. Ale pri tom by minimalizmus nemal ostať. Postupne by mal prechádzať do života. Môžem si klásť otázky ako: „Chcem naozaj robiť všetko, čo mám poznačené v kalendári? Naozaj deti musia chodiť na všetky krúžky?“ Dosiahnuť ideál je veľmi ťažké, ale v konečnom dôsledku sú dôležitejšie malé kroky každý deň, ako obrovské veci raz za rok.

Zámerom minimalizmu by nemalo byť nechať sa zviazať pravidlom, koľko by som mala mať toho a koľko tamtoho, a pritom si neužiť to podstatné. Takže v praxi síce žijeme nejaké princípy, ale nechceme, aby nás nezdravo zväzovali.

Ktoré princípy praktizujete?

Je ich niekoľko, ale základné sú asi tieto: po prvé, nikdy nekupujeme veci impulzívne – to, že sa nám niečo páči, nie je dostatočný dôvod na to, aby sme to kúpili. Musíme sa na to vyspať aspoň jednu noc, ideálne si na to necháme celý týždeň. Po druhé, ak kupujeme niečo do domácnosti, najprv dva týždne hľadáme, či sa to nedá kúpiť z druhej ruky. Po ďalšie, keď upratujeme, mám pri sebe tašku, do ktorej hneď dávam veci, ktoré nepotrebujeme a môžu ísť preč. Čo sa týka oblečenia, nenakupujeme ho vo fast fashion, väčšinu si posúvame navzájom s kamarátkami alebo máme zo sekáčov.

A čo také hračky? Vo väčšine rodín je ich až priveľa…

Naše deti síce nemajú veľa hračiek, ale ani to nie je o tom, že by mali len po jednej. Hlavne sa s nimi o tom stále rozprávame – s čím sa ešte hrajú, čo by sme už mohli niekomu posunúť, darovať…

Váš účet sa volá Minimálne mama. Súvisí u vás minimalizmus aj s výchovou?

V istom zmysle sa mi zdá, že čo sa týka rodičovstva, to som bola maximalista. (úsmev) Až príliš veľa som si o tom študovala a vždy ma ohľadom toho zaujímali aj vedecké fakty. Názov Minimálne mama som vymyslela preto, lebo sa mi páčila narážka na to minimálne, ale zároveň je tam odkaz na mamu, keďže ho riešim z pohľadu rodiča. A, popravde, trošku som chcela, aby to evokovalo také „uvoľnenejšie“ rodičovstvo v zmysle, že nemusím byť supermama a všetko zvládať. Je dôležité, aby deti videli, že mám chyby a je to tak v poriadku. Snaha byť dokonalá vytvára tlak, ktorý nie je zdravý.

Súvisí toto vaše nastavenie aj s vyhorením, ktorým ste počas materskej prešli?

Určite aj s tým. Som workoholik a každú prácu, ktorú som kedy mala, som robila naplno. Keď som nastúpila na materskú, zobrala som to tak, že teraz je toto moja práca. Zavalená množstvom informácií a zodpovednosťou za rozvíjanie detí plus starostlivosťou o domácnosť som sa zrazu ocitla vo veľkom vyčerpaní, sebaľútosti a čiernych pocitoch.

Ako sa vám podarilo z vyhorenia dostať?

Chodila som na terapie, kde mi pomohol už len ten moment vyrozprávania sa. Postupom času som prišla k záveru, že mám problém požiadať o pomoc. Ale život s deťmi nás doslova núti pýtať si ju. Takže si myslím, že minimalizmus by mal prejsť aj do tohto nastavenia – byť láskavý sám voči sebe a nedovoliť ani tomu, čo je dobré, ani minimalizmu, aby sme sa mu stali jeho otrokom.

Čo si doprajete aj napriek minimalizmu?

Napríklad kávu a plnú emailovú schránku. (smiech) Sú veci, ktoré síce nepotrebujeme, ale sú krásne, a to krásne robí náš život iným. Osobne si uvedomujem, že čím menej mám, tým viac zisťujem, čo mám vlastne rada a čo je pre mňa dôležité. Takto som postupne prišla na to, že sa mi páči ručne robená keramika a tú niekedy kúpim len tak – lebo je krásna.

Foto: archív respondentky