Milovať budeš blížneho svojho…

…aj keď je iný ako ty. Neveriaci, hľadajúci, homosexuál, pro-choice, alebo len niekto, s kým si si ľudsky nesadol. Si povolaný milovať ho. Dá sa to? A dá sa vychádzať s človekom, s ktorým sa nezhodnete takmer na ničom? A čo pracovať? Kde je tá hranica, kedy by sme si mali povedať, stop, toto už nie?

BOL SOM VERIACI, UŽ NIE SOM

USA, Michigan, Allegan. Rok 2011. Moje dobrodružstvo za oceánom – v rodine, ktorá sa rozhodla prijať ma na päť mesiacov do svojho domova. Prvé, čo nás naoko odlišovalo, bol vek. Oni mali 67 rokov, ja 17. Rozdiel nie jednej generácie, ale dvoch. O svojej viere som hovorila otvorene už v žiadosti a sprievodných listoch, tak som si myslela, že to budú rešpektovať. Tom, môj host-otec, bol „neaktívny“ katolík. „Bol som veriaci, miništroval som. Po svadbe som sa toho vzdal,“ vysvetľoval mi. Jackie, moja host-mama, bola v kostole prvý a asi poslednýkrát na svadbe s Tomom. Vlastné deti nemali. Nieže by nemohli, oni, ako sa verejne vyjadrovali, tomu cielene bránili. Nevedeli si totiž predstaviť starostlivosť o malé dieťa a tak sa rozhodli si deti adoptovať – už staršie. A potom svoje rodičovstvo realizovali ako hosťovskí rodičia pre zahraničných študentov (ja som bola „číslo“ 16, a mnou táto éra aj skončila).

Prvý šok nastal pár dní po príchode. Vzhľadom na vzdialenosť od kostola (cca 5 míľ) a nedostupnosť verejnej dopravy bolo pre mňa nemožné dopraviť sa sama do kostola. Jackie a Tom sa teda dohodli, že ma Tom bude voziť do kostola, ale nie v nedeľu (vtedy sú totiž spoločné rodinné raňajky). Musí mi stačiť sobotná večerná omša o štvrtej.

Budiš, povedala som a prijala to ako obetu. Ba ešte som sa potešila, že keď ma bude Tom sprevádzať do kostola, možno sa mi podarí prebudiť v ňom akési nadšenie či zapáliť nový plameň viery.

Ach, moje naivné tínedžerské ja.

Netrvalo dlho a padla som na … dno. Moje „spasiteľské“ intencie boli pričasto konfrontované s mojím ne-spasiteľským správaním. Tom síce rád počúval kázne miestneho kňaza (bol fakt cool), ale tam to končilo. A aby som nezabudla, keď došlo k nejakej výmene názorov medzi mnou a mojimi host-rodičmi (čo bolo pomerne často), nezabudol mi pripomenúť štvrté Božie prikázanie (Cti otca svojho i matku svoju.), a to mňa akurát tak dostávalo do vývrtky.

Rozhodla som sa, že svoje misijné úsilie je tu zbytočné a snažila som sa prežiť do konca. Ale predsa len prišiel moment, kedy na mňa boli pre vieru moji host-rodičia hrdí.

Vracali sme sa s Tomom a mojou nórskou host-sestrou Kamillou zo školy. Zrazu však Tom neočakávane zastal a prikázal nám ostať v aute, pričom on vybehol von. Pred nami v priekope bolo auto.

Samozrejme, že som nepočúvla. Spomenula som si na všetky kurzy prvej pomoci a vybehla som von. V aute sedela naša spolužiačka zo školy, s ktorou sme sa matne poznali. Bola pri vedomí a kým Tom s iným mužom riešili políciu a sanitku, ja som ju držala za ruku. Pýtala som sa jej na bežné veci, ale ona ma v istom momente poprosila o modlitbu. „Neviem sa modliť po anglicky, ale budem sa modliť pri tebe po slovensky,“ povedala som a začala som sa nahlas modliť Otče náš. Držala som ju za ruku, kým neprišla sanitka. Prosila ma, aby som išla s ňou, no nepustili ma.

Prišli sme domov. Zavrela som sa do izby, padla na kolená pred krížikom na stene a zhlboka som dýchala. Pomedzi tom som sa za Zoey (tak sa to dievča volalo) modlila a dúfala som, že bude v poriadku. Pred večerou sa ma Tom opýtal, či sa chcem za ňu pomodliť. Povedala som, že budem rada, ale že ja to asi nezvládnem. Pomodlil sa on. Tak úprimne, pár vetami, prosil Pána, aby bola Zoey v pohode.

Dopadlo to dobre. O pár dní bola dievčina naspäť v škole. V jedno popoludnie si ma moja host-mama zavolala. „Rozprávala som sa dnes so susedkou. Vieš, ona chodí do toho istého kostola ako Zoey. A minulú nedeľu o tebe hovorila – že si bola pri nej, a že hoci nerozumela slovám modlitby, cítila ju. A že ti je vďačná. Som na teba hrdá.“

Jackie, Tom a ja. Boli sme úplne odlišní. Viac sme sa hádali než boli v pokoji. Nebola som im dobrým svedkom kresťanského života, no donútili ma zamýšľať sa nad tým, čo to vlastne znamená byť dobrým kresťanom. Donútili ma vyskúšať si, aké je to nemať „komfort“ každodennej svätej omše, duchovných obnov či podporu rodiny a spoločenstva vo viere. Donútili ma viac si vážiť to, čo mám doma – luxus nedeľných omší, možnosť sláviť cirkevné sviatky v rodine, výber spovedníka a podporu okolia. Som im vďačná, lebo ma naučili vďačnosti za to, že som vieru dostávala „od perinky“ na podnose.

 

 

MIER JE TÝM, ČO NÁS SPÁJA

Taliansko, Rím. Rok 2013. Začala som stážovať v organizácii Youth Action for Peace Italia. V kancelárii sme boli štyria – manželia Stefano a Liza, Manuela a ja. Talian, Ruska, Talianka s juhoamerickými koreňmi a Slovenka. Dobrý mix, že?

Pravdou je, že viera tu na pretras veľmi neprichádzala. Sadli sme si ľudsky. Pracovali sme na spoločných projektoch, mali sme jasne rozdelené úlohy. Každý vedel, čo má robiť a bol v tom dobrý.

Pamätám si však situáciu, v ktorej som sa mala ozvať – a mlčala som. Pripravovali sme posledné školenie, akýsi „tábor“ pre mladých dospelých zameraný na ekológiu a ochranu životného prostredia. Účastníci prichádzali z rôznych krajín – Taliani, Gréci, Rumuni, Slováci, Španieli, Francúzi, Belgičania. Muži, ženy, väčšina vo veku 20-30 rokov. Spalo sa v štvorposteľových izbách (dve poschodové postele) a kúpeľne boli spoločné. Dostala som za úlohu spraviť rozpis – kto kde bude spať.

No a tu nastal kameň úrazu. Zadanie bolo na mixované izby – nie len mixované národnosťami, ale mixované aj pohlavím. V každej izbe dvaja muži – dve ženy. „Čože?“ Zadívala som sa prekvapene. „Máš s tým problém? Chceme dosiahnuť čo najväčšiu diverzitu.“ „Nie, jasné, v pohode, len na to nie som zvyknutá.“ Rozpis som spravila.

Ej, ale sa mi ťažko kombinovalo! A s akou láskou som spomínala na saleziánske tábory a akcie, kde som mala komfort čisto ženskej izby a kúpeľne! Pravda, na svojich spolubývajúcich nemôžem povedať ani pol krivého slova, boli slušní, čistotní, zapájali sa do upratovania rovnako ako my, ženy, ba dokonca ani nechrápali a po večeroch sme viedli zaujímavé rozhovory. Ale to sme boli my. O izbu ďalej sa mohlo diať kadečo a nie každý musel byť spokojný s takýmto rozdelením. No každý ho ticho rešpektoval.

Nikdy viac, povedala som si.

Nikdy viac neustúpim, ani v takej „maličkosti“, akou je zloženie izieb. Nemá to tak byť, nie je to správne. Boli medzi nami aj ženatí muži, zadané ženy. Ako sa asi museli cítiť ich polovičky? Ako by som sa asi cítila ja, keby mi môj manžel oznámil, že na školení spal v izbe s inými ženami, lebo to dostali takto „zadelené“?

Aj o tom má byť kresťanstvo. O tom, že sa ako veriaca dokážem ozvať a povedať, že s tým nesúhlasím, aj za cenu toho, že budem jediná. A možno by sa ku mne vtedy pridali viacerí.

 

ABY VŠETKY DETI MALI ROVNAKÚ ŠANCU NA VZDELANIE

Slovensko, Zvolen. Rok 2017. Končila som štúdium na vysokej škole a chystala som sa uberať úplne iným smerom. Natrafila som na program, ktorý mi umožňoval dva roky učiť na základnej škole a moje srdce zaplesalo. Prihlášku som vyplnila asi za hodinu, niečo som si o programe načítala, stlačila som poslať a bolo. Ozvala sa mi recruiterka, prešla som prvým kolom pohovorov, potom druhým a potom mi povedali, že si „ešte nie sú istí“ a mala by som absolvovať ešte jeden pohovor. Dostala som kontakt, dohodli sme sa na čase a na skype. Pohoda, vravím si. Ako vždy pred pracovným pohovorom som sa pustila do googlenia – cieľ bol jasný, zistiť čo najviac o organizácii a o človeku, ktorý so mnou bude robiť pohovor (pre zachovanie anonymity nebudem špecifikovať, či išlo o muža alebo ženu). Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že táto osoba je homosexuálne orientovaná a žije v homosexuálnom manželstve uzavretom v zahraničí. Nuž, dávalo to celkom zmysel, keďže pravdepodobnosť, že budem nútená spolupracovať s ľuďmi odlišných názorov, bola skutočne vysoká; bolo logické, že si chceli otestovať moju hranicu „tolerancie“. Asi som prešla, keďže som pracovnú ponuku dostala a prijala.

Tu by sme tento príbeh mohli aj ukončiť, či? Pracovali sme spolu na dobrej veci, dokázali sme sa zhodnúť na základných a zásadných otázkach týkajúcich sa vzdelávania, vsjo jasno. Ibažeby nie.

Áno, pracovali sme spolu. Prišli sme do konfliktu kvôli morálno-etickým otázkam? Verejne nikdy, súkromne raz. Zmenila som názor? Nie. Zmenila tá osoba názor? Nie. Dokázali sme sa vždy zhodnúť? To už vôbec nie. Avšak ani nie tak kvôli názoru na homosexualitu, manželstvo či výchovu detí, ako na to, že sme mali niekedy odlišný pohľad na veci – mne niekedy čísla a grafy nestačili na to, aby ma presvedčili o p(P)ravde.

Nebol to však jediný človek, s ktorým som prišla do názorového stretu. Jedna moja spolubývajúca bola ateistka (ktorá však čítavala Bibliu, lebo ju považovala za múdru knihu) a stále ju pokladám za jedného z najčestnejších, najúprimnejších a najpriamejších ľudí, akých poznám. Zhodli sme sa na prístupe k veciam, na pohľade na vzdelávanie, na život ako taký. Dokázali sme sa vzájomne rešpektovať a ja som bola za ňu veľmi vďačná – aj za všetky debaty a polemiky, ktoré sme dokázali viesť úplne v pokoji.

Keďže organizácii išlo naozaj o diverzitu, zrazu sa na „jednej lodi“ stretli ľudia z opačných koncov názorového spektra – liberáli aj konzervatívci, veriaci aj ateisti, pro-choice a pro-life, skrátka, taká veľmi zaujímavá zmeska. Čo ma však táto skupina ľudí naučila? Slušne a pokojne si obhájiť svoj názor. Rešpektovať oponenta, aj keď s ním nesúhlasím. Nenechať do racionálnej debaty zatiahnuť emócie. Spolupracovať na tom, čo nás spája. Taktne prehliadať to, čo nás rozdeľuje. Podávať konštruktívnu kritiku, ale aj pochváliť kvalitne napísané manuály či videá. Nestalo sa tak zo dňa na deň – bol, ba vlastne stále je, to proces, ktorému sa učím.

Lebo, povedzme si rovno, všetci – áno, aj neveriaci, ateista, budhista či moslim, homosexuál, transsexuál, heterosexuál, liberál či konzervatívec – všetci sme Božie deti. Všetci sme na jednej lodi. A Božie cesty sú nevyspytateľné. Nám neprináleží posudzovať. Boh nás pozýva spoločne pracovať na dobre, hľadať to, čo nás spája. Tak to robme. A vynášanie súdov nechajme naňho.