Migranti
Napadlo by niekomu, aby zranenému po dopravnej nehode odmietol poskytnúť pomoc a zavolať záchrannú službu s odôvodnením, nech pomoc poskytne a záchranku zavolá vinník nehody? Ak niekto ochorie na zhubný nádor pľúc, zoberieme ho do nemocnice alebo odporučíme do starostlivosti tabakového priemyslu, pretože chorobu spôsobilo fajčenie?
Autor: Viliam Dobiáš
Chorého na cukrovku pošleme k pokladníčke v supermarkete, lebo mu nablokovala nadmerné množstvo nediétnych potravín, ktoré viedli k vzniku cukrovky? Dokázalo by dospelé dieťa povedať otcovi a mame, aby sa o nich postarali susedia, lebo vlastné deti nezarábajú najmenej dvojnásobok priemernej mzdy? Sme schopní povedať, že nemáme radi chorých ľudí, lebo jedia lieky, ktoré možno budem o pár rokov potrebovať ja? Chorí sú zlí a treba ich vyhnať preč, lebo obsadzujú posteľ v nemocnici, kde by som mohol ležať ja, keby som bol chorý. Asi nie.
Ak chorého človeka v predchádzajúcich otázkach nahradíme migrantom, bude odpoveď diametrálne odlišná. Nech sa o migrantov starajú tie štáty, ktoré podľa môjho skresleného názoru vyvolali chaos a vojnu v ich domovských krajinách. Nech sa o nich starajú naši susedia, nech sa starajú bohatší, nech sa stará hocikto okrem mňa, nás. My sme kresťania a naším náboženstvom je láska k Bohu a blížnym, len Boh musí spĺňať naše kritériá a migranti si zaslúžia našu lásku a súcit len pokiaľ od nás nič nechcú a obídu nás z čo najväčšej diaľky. Toto je Slovensko?
My nie sme bohatí, lebo sme len medzi 32 najvyspelejšími krajinami sveta. My sme generácia vychovaná otcami, matkami a starými rodičmi, čo mali doma na stenách izieb výšivky s krásnymi myšlienkami ako „Hosť do domu, Boh do domu“ alebo „Kde je láska, tam je domov“. Nemali by sme poskytnúť prístrešie, stravu a základnú pomoc aspoň toľkým migrantom, koľko obyvateľov emigrovalo z územia Slovenska v rokoch 1948 a 1968? To by bola len obyčajná reciprocita, solidarita je ešte o úroveň vyššie. Odhadom to bolo možno až 250 000 ľudí, z toho štvrtina boli neplnoleté deti a zvyšok prevažne mladí muži a ženy. Obavy z násilia a terorizmu sú prehnané. Násilníkov a kriminálnikov máme na každom sídlisku už teraz.
Každá piata žena na Slovensku zažila násilie a ešte tu žiadnych migrantov nemáme. Vraždia sa navzájom rodinní príslušníci z rodín hlásiacich sa ku kresťanstvu. Je prekvapivé, ako zabúdame na údajne tradičnú slovenskú pohostinnosť a lásku k blížnemu. Nemali by sme sa vyhovárať, že nenávistné posolstvá voči inakosti do nás zasievajú aj naši vrcholní predstavitelia. Začnime si budovať odolnosť voči nenávistnej atmosfére v spoločnosti. Zapamätajme si všetkých, ktorí verejne sejú semeno nenávisti, nech sú z akéhokoľvek tábora, a vytesnime ich z vlastnej pozornosti. Upevnením pokoja v dušiach pomôžeme v prvom rade sebe a našim najbližším, neskôr aj nášmu okoliu.
…
Viliam Dobiáš
lekár, záchranár, prezident SČK