Michal Žák: Ticho sa teraz nechávam prekvapovať a očarovať Darcom

Pochádza z Bratislavy a vyštudoval architektúru. Jeho cesta k povolaniu bola síce dlhá, ale dobrodružná. Ako ju prežíval a hľadal? Saleziánsky brat – koadjútor Michal Žák (27), ktorý prežíva radosť z Darcu a jeho darov.

Cesta k povolaniu sa začala pre Michala už v jeho pätnástich rokoch. Najprv sa tej vnútornej otázky zľakol: „Tušil som, že je to o duchovnom povolaní, ale podvedome som pred tým utekal veľmi sofistikovanou stratégiou – že si nájdem dievča! Začal som sa monologicky modliť, aby som mal rýchlo priateľku – myslel som si, že keď budem mať dievča, myšlienky na duchovné povolanie zmiznú. Lenže dievča som zrazu získal, ale tie myšlienky začali byť ešte silnejšie!“ Spomína, že čistý vzťah, ktorý prežívali, začali symbolicky v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne na Valentína v roku 2009. „Tam niekde sa začalo jednak vedomie, že som bezpodmienečne milovaný Bohom, a druhá vec, že vzťah so ženou nie je tá sieň slávy, do ktorej som si myslel, že som vstúpil – nie preto, že by to nebolo pekné, boli sme zamilovaní – ale práve tam som pocítil, že hlas a hlad po duchovnom povolaní sa mi nijako prekričať nedá,“ priznáva. Raz sa ho dokonca jeho dievča opýtalo: „Miško, ty si nerozmýšľal ísť za kňaza?“

Objasňuje, že v prípade chalanov sú na začiatku povolania dve voľby – žena, alebo kňazstvo. Po rozchode si uvedomil, že musí zložiť zbrane a priznať si otázku, pred ktorou utekal: „Nemôžem chodiť s dievčaťom, pokiaľ sa tým budem snažiť prekričať myšlienku na duchovné povolanie.“

ŽIŤ A PRACOVAŤ SPOLOČNE

Následne si začal pozerať všetky internetové stránky slovenských reholí – od benediktínov cez kapucínov až po saleziánov, taktiež diecézne semináre. „Potom stojí človek pred otázkou, kde konkrétne tú túžbu vteliť, aby to dostalo nejakú podobu,“ hovorí o tom, ako svoj povolanie vnímal už ako šestnásťročný, keď bol animátorom u saleziánov v Bratislave-Trnávke.

Pomohlo mu, že mohol nejaký čas bývať v rehoľnej komunite ako záujemca, čo bolo preňho veľmi oslobodzujúce: „Jednak mi to saleziánov odzbožštilo i oddémonizovalo. Prirodzene som si načítal, že saleziánsky rehoľný život je o bratskej komunite. V saleziánskych Stanovách sa píše: Žiť a pracovať spoločne.“ Medzičasom bol už na vysokej škole a tušil, že sa blíži konkrétne realizácia rozhodnutie pre duchovné povolanie.

Jeho cesta bola však komplikovanejšia, pretože po bakalárovi nastúpil do prednoviciátu a noviciátu a na základe rozlišovania v duchovnom sprevádzaní s magistrom novicov usúdili, že ešte nie je pripravený na prvé rehoľné sľuby, tak bol poslaný do skúšky – do sveta. Bol to čas, keď mal za úlohu „dorozlišovať“ povolanie. Kvôli praktickým okolnostiam doštudovania univerzitného štúdia sa to predĺžilo až na tri roky, čo nebolo preňho ľahké: „Bola to super skúška, kde som mal možnosť zvážiť a prehĺbiť motivácie pre rehoľné povolanie. A, samozrejme, nechtiac som zažíval najrôznejšie kariérne či vzťahové ponuky, ktoré chodili samy od seba. Tento experiment mi priniesol radosť a uvedomil som si, že ide o všetko.“ A v tom čase sa skutočne ukázalo, že sú to Saleziáni dona Bosca, a tak si pred koncom univerzitných štúdií napísal žiadosť o vstup do rehole.

 

VRCHOLOM SÚ REHOĽNÉ SĽUBY

Ešte počas prvých rokoch vysokoškolského štúdia mu začal „voňať“ rehoľný bratský život – žiť ako mužský člen rádu, ktorý nemá kňazské svätenie. Hoci to nevie racionálne vysvetliť, no bolo to preňho niečo očarujúce. Intenzívne si všímal identitu rehoľného brata, ktorú zakúsil sympatickým spôsobom v Žiline na saleziánskej Strednej odbornej škole sv. Jozefa Robotníka, keď tam boli v prednoviciáte „na skusy“.

„Ideou dona Bosca, keď zakladal saleziánov, vôbec nebolo mať ďalšiu klerickú spoločnosť. Chcel mať primárne vychovávateľov mladých – niektorí nech sú klerici, iní laici, ale chcel, aby žili a pracovali s ním. V dejinách Cirkvi bol pod vplyvom klerikálnych okolností chtiac-nechtiac rehoľný brat vnímaný ako ten, čo iba nemá na to ísť za kňaza. To neprospelo, paradoxne, ani kňazstvu. Ale keď sa pozrieme na mužský rehoľný život od počiatku, vôbec nebol spojený s kňazstvom – svätý Benedikt z Nursie, rehoľný brat a dnes je patrónom exorcistov,“ vysvetľuje povolanie saleziánskeho rehoľného brata. Spomína aj slová hlavného predstaveného saleziánov: „Vrcholom života saleziána nie je kňazské svätenie, ale rehoľné sľuby.“

Sám Michal si uvedomuje, že sa nedá veľmi racionálne argumentovať, prečo vníma, že cíti volanie ísť za rehoľného brata: „Napríklad na začiatku som mal pochybnosti, že nie som manuálne zručný. Pochádzam z intelektuálnej rodiny, kde sme pri nedeľnom obede schopní do tretej poobede napínavo diskutovať, že kto a ako pochopil nedeľnú kázeň.“ V upratovaní si myšlienok ho povzbudili slová jedného saleziánskeho brata – koadjútora: „Pozri sa, nenechaj sa tým paralyzovať. Všetko si nájde svoje miesto podľa darov, ktoré do teba Pán Boh vložil.“ Michal priznáva, že ho fascinuje svet duchovných cvičení, duchovného sprevádzania či vizuálneho umenia: „Stále cítim povolanie k slobode, neoklieštiť sa predsudkom, že keď som koadjútor, tak musím byť jedine robotník.“

Iný spolubrat, s ktorým sa posledné tri roky stretával, mu vždy hovoril: „Pozri, pokiaľ niečo nevyskúšaš, nevieš. Ťahá ťa to k duchovným cvičeniam, obnovám? Super. Tak si to vyskúšaj a uvidíš, ako ti to sedí.“ Michal dodáva, že práve tá nepredvídateľnosť mu prináša najväčšiu radosť.

 

TICHO ŽASNEM

Traja saleziáni, medzi ktorými bol aj Michal, zložili svoje prvé rehoľné sľuby 15. augusta 2020. „Sme ako čerstvé novorodeniatka. To sa tak vníma, že v noviciáte je magister novicov akoby na materskej, a teraz sa učíme rozprávať, robiť prvé kroky,“ opisuje. Vyzdvihuje múdrosť a skúsenosť Katolíckej cirkvi, ktorá dáva pri rehoľnej formácii mladého človeka preventívne veľa rokov a formačných fáz. Spomína nielen slovo formácia, ale ide skôr o probáciu – čiže skúšku. „Nechcem to prirovnať ako vzťah na skúšku, ale v podstate je to o tom, že ideme skúšať. Rehoľné sľuby skladáme s úmyslom na celý život, ale pre smernicu Cirkvi na dva roky. Ale neviem si predstaviť, že by som to zložil s tým, že to neberiem vážne celým srdcom. Ideme do toho s dôverou, avšak nie štýlom ‚ja to dám‘, lebo rôzne udalosti ťa privedú do pokory. Je to o Bohu, sami iba ľudsky to nedáme.“

Svoje prvé týždne po sľuboch prežíva v tom, že vníma, ako sa v ňom počas nich niečo tichučko, nenápadne prehĺbilo, a život pokračuje: „Prirodzene cítim, že som v nejakom type nadšenia, no cítim i veľký rešpekt, bázeň aj pred mnohými praktickými úlohami, ktoré sú pred nás dávané. Cítim, že všetko to, čo som v predchádzajúce roky mal možnosť investovať do práce na sebe v sebapoznaní, ma teraz nesie, môžem sa o to oprieť,“ pokračuje. Hovorí, že toto obdobie má prirodzene príchuť romantického oparu. „Keď som prišiel do prednoviciátu k saleziánom, úprimne, čakal som horšie. Ticho žasnem, že je to veľmi zaujímavé prostredie – jednotliví saleziáni sa verne snažia, modlia, žijú spolu obetavo pre mladých. Ticho sa teraz nechávam prekvapovať a očarovať, čo je to za Darcu, ktorý ťa vedie a obdarováva,“ vraví.

 

 

VŠETCI POVOLANÍ K SVÄTOSTI, KAŽDÝ INOU FORMOU

Čas ponoviciátu, ktorý práve prežíva, má štruktúrovaný a jasný režim, čo mu pomáha byť tu, v prítomnej chvíli, bez toho, žeby musel riešiť, čo chce byť, keď bude „veľký“ salezián. Komunita ponoviciátu je medzinárodná, žijú v ňom slovanské krajiny – v jeho komunite žili a žijú bratia z Česka, Bieloruska, Slovenska, Ruska i Ukrajiny. Aktuálne sú v komunite v Žiline dvanásti bratia – štyria formátori a ôsmi ponovici v troch ročníkoch: „Od začiatku môžeš vnímať to, že hoci skladáš sľuby do nejakej provincie, si súčasťou pestrého medzinárodného spoločenstva a všetci ste povolaní k svätosti, ale každý inou formou.“

A ako vyzerá bežný deň saleziánskeho ponovica? Je zameraný najmä na štúdium filozofie a saleziánskych predmetov. Ráno sú spoločné modlitby – liturgia hodín a polhodinové rozjímanie nad textom evanjelia. Potom sú raňajky, manuálna práca, po nej sa začína štúdium, obed, šport v komunite, samoštúdium a večer nejaký apoštolát – každý má pridelené niečo, Michal vysokoškolské stretko. Potom večera, vešpery, večerné slovko – slovko na dobrú noc. Zaviedol ho už don Bosco, aby chlapci, ktorých vychovával, išli spať s niečím pozitívnym.