Michal Škombár: Každý človek niekedy trpí. Je len na ňom, či do tej situácie pozve Boha

Svoje dni trávi zväčša stereotypne, bez pohybu, pretože ten mu choroba neumožňuje. Napojený na dýchací prístroj, uzavretý medzi štyrmi stenami, plne odkázaný na pomoc rodiny… no nikdy sa nevzdávajúci. Michal Škombár (28), mladý spisovateľ, ktorý napriek tomu, že nie je schopný kráčať, „vykračuje“ v živote s Bohom a tvrdí, že aj cez všetky obmedzenia sa cíti slobodný.

Predstav sa nám krátko. Kto je Michal Škombár jednou vetou?

Spisovateľ, ktorý sa aj napriek prekážkam nevzdal.

 

Tvoj život do veľkej miery ovplyvňuje tvoja diagnóza…

Mám spinálnu muskulárnu atrofiu. Moje fungovanie je ovplyvnené hlavne v tom zmysle, že bez pomoci druhých nie som schopný nič spraviť. Ovládam len dva palce na rukách, ktorými dokážem ovládať myš, a teda aj počítač. No tú myš mi musí, samozrejme, najprv niekto nastaviť.

 

Kedy sa táto choroba začala prejavovať?

Choroba sa prejavila v prvom roku môjho života. Moje lozenie bolo iné a vraj to vyzeralo, akoby som nemal nohy.

 

Napriek všetkému pôsobíš úplne vyrovnane. Bolo to tak vždy?

Samozrejme, že človek má v živote určité fázy, ktoré musí vnútorne spracovať. Musí sa vyrovnať s tým, že niečo, čo má rád, nemôže vykonávať v takej forme ako ostatní. Lenže to neznamená, že dané veci sa nedajú precítiť v inom zážitku. Veľmi podobnom tomu, po ktorom túžil.

 

Tvoja diagnóza ti priniesla do života mnohé obmedzenia. Čo ti chýba najviac?

V istom okamihu mi chýbal hlas. Po tom, čo mi lekári spravili tracheostómiu, aby som mohol používať prístroj na dýchanie, som začal hovoriť potichu. Mnoho ľudí mi spočiatku nerozumelo a ja som sa tak cítil ako cudzinec v krajine, kde som všetkým rozumel, no oni mne nie. Na jednej strane to však bolo dobré, človeka to naučí pozornejšie počúvať druhých. Vážil som si, že niektorí ľudia prejavili snahu pochopiť to, čo šepkám.

 

 

ODVÁŽNY, SLOBODA A LÁSKA – VŠETKO, ČO ZAŽÍVAM S BOHOM

Povedz nám o svojich snoch.

Mám cestovateľské sny. Stále je veľa zaujímavých krajín, ktoré som ešte nenavštívil a rozhodne by stáli za to. Mám aj spisovateľské sny. Chuť stále sa zlepšovať a ponúknuť príbeh, ktorý bude mať nielen dušu, ale aj niečo – to ťažko opísateľné. Rád by som naživo videl futbalový zápas Liverpoolu. Atmosféra, ktorú tam dokážu fanúšikovia vytvoriť spevom You’ll Never Walk Alone (Nikdy nebudeš kráčať sám), je aj cez obrazovku nezabudnuteľná.

 

Viem o tebe, že nielen rád snívaš, ale rád si tie sny aj plníš. Ktoré veci sa ti už splnili?

Splnil sa mi sen nielen napísať knihu, ale aj ju dostať medzi ľudí. Pustiť sa do niečoho takého len s dvoma funkčnými palcami, ktorými som nedokázal vyťukať na obyčajnej klávesnici ani jedno slovo, bolo tak trochu šialenstvo. Taktiež sa mi splnil sen ísť von, to, čo je pre zdravých ľudí samozrejmosť. V nemocnici mi povedali, že niečo také nebude možné, ale podarilo sa a ja som dokázal navštíviť aj iné štáty.

 

Všimla som si, že máš tetovania. Čo je na nich a prečo?

Dlho som uvažoval nad tým, čo si dám na ruku, pretože to bude so mnou až do konca života. Zhruba rok som si každé ráno pozeral na ruku a predstavoval tetovania, ktoré som chcel. Pustil som sa do toho, až keď som bol o tom vnútorne presvedčený. Na ruke mám vytetované tri slová, ktoré tvoria kríž. Courageous, freedom a love – odvážny, sloboda a láska. Všetko, čo zažívam s Bohom.

 

Páči sa mi, že napriek tomu, že fyzicky sa nedokážeš hýbať, „vychádzaš“ medzi ľudí svojimi myšlienkami na sociálnych sieťach, ale i vo svojich knihách. Ako vlastne píšeš? Pomáha ti s tým niekto a ty iba diktuješ?

Píšem sám a ide mi to už celkom rýchlo. Počítač ovládam myšou, ktorou hýbem pomocou brady. Klávesnicu si zobrazím na monitore počítača a následne vyťukávam písmená pomocou tlačidiel na myši. Napriek svojej chorobe sa snažím zapájať do verejných diskusií a napísať svoj názor. Zvlášť na situácie, ktoré sa týkajú politického diania. Nemám strach vyjadriť svoj názor, možno aj preto, lebo svoju hranicu strachu som už prekročil.

 

 

SNAŽÍM SA ČITATEĽOM ODOVZDAŤ NÁDEJ

Ako sa v tebe zrodila myšlienka napísať prvú knihu?

Čítal som knižný príbeh a vtom som zatúžil napísať niečo vlastné. Povedal som o tom Bohu. Nikdy predtým mi ani len nenapadlo, že by som sa niekedy pokúsil napísať báseň, nieto ešte knihu.

 

Ako dlho ti to trvalo?

Prvú knihu som písal dlho, pretože som popritom študoval a písal som len po nociach. Moja prvotina má aj veľa strán, viac ako štyristo. Písal som ju približne dva roky.

 

Celkovo si vydal už tri knihy. O čom sú?

Prvé dve knihy tvoria sériu, ktorá je o mladom mužovi s rovnakou diagnózou, akú mám ja. Ten sa v určitom okamihu života musí rozhodnúť, či chce byť zdravý, no pod podmienkou, že opustí svoju rodinu, alebo zostane doma v rovnakom zdravotnom stave, v akom sa nachádza.

Tretia kniha je o mužovi, ktorý žije vo svete, kde sú všetci mladí a nikto z nich nepozná spánok. Je to krátka kniha, v ktorej som sa snažil čitateľovi ponúknuť dynamický príbeh, do uponáhľanej doby.

 

Čo svojimi knihami odovzdávaš čitateľom?

Môj pohľad na svet. Nádej, že príbeh, ktorý sa začne akokoľvek, môže sa skončiť úplne inak. Presne tak ako život.

 

 

ZAŽIL SOM VEĽA VECÍ, V KTORÉ SOM ANI NEDÚFAL

Ako vnímaš svoj život? Je pre teba napriek všetkému darom?

Život je dar. Nech už je akokoľvek ťažký či dlhý. To je len uhol pohľadu každého jedného z nás. Svoj život beriem ako dobrodružstvo. Zažil som veľa vecí, v ktoré som ani nedúfal. Boh plní svoje prisľúbenia.

 

Za čo si vďačný?

Som vďačný za rodinu. Bez nich by som tu nebol. Nebol by som tým, kým som. Obetovali pre mňa mnoho. Som vďačný aj za dobu, v ktorej žijem. Je mi dovolené robiť veci, ktoré by boli kedysi nemožné. Ďakujem aj za ľudí, ktorých som na svojej ceste spoznal. Ďakujem aj za to, že som mal a mám tú možnosť spoznávať živého Boha.

 

Nevyčítaš občas Bohu, prečo práve ty a prečo práve toto?

Vôbec nie. Obviňovanie je nebezpečné aj preto, lebo nemá konca. A ja som mu práveže vďačný za to, že mám dostatok času na to, čo milujem.

 

Ako si si zodpovedal tie otázky „prečo“?

Ani som si ich nemusel zodpovedať. Celý život som nepociťoval, že som nejako chorý. Nevyhľadával som informácie o svojej chorobe a nedával jej tak moc do rúk. Prečo by som to mal niekomu vyčítať? Veď som tu a žijem.

 

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí majú problém prijať to, čo im život priniesol?

Každý sa musí s niečím zmieriť, nie si jediný. Najhoršie, čo môžeš spraviť, je začať sa ľutovať. Taká tá krátka ľútosť je ľudská. Opakujúca sa a taká, ktorá priam až šomre, je nebezpečná. Robí ťa pasívnym a zároveň otravným pre druhých.

 

 

Raz si povedal, že zdravie síce je dôležité, ale podľa teba nie je najdôležitejšie. Čo je teda podľa teba v živote najdôležitejšie?

Byť šťastný, byť milovaný a mať rád sám seba. Ak tieto veci vo mne chýbajú, môžem byť zdravý či bohatý, no niečo vzácne by som nevlastnil. Chuť žiť. Bez týchto vecí je život ťažký a nikdy ho naplno neokúsime.

 

Ako vyzerajú tvoje dni? Nie sú pre teba príliš stereotypné? Ako si vypĺňaš čas?

Minule som to tak trochu opisoval v statuse pre ľudí v karanténe, aby sa nezbláznili. Pre mňa dni vôbec nie sú stereotypné. Ráno si dám dve kávy. Potom pár hodín poctivo píšem a následne si pustím nejaký seriál. Prečítam knihu a popritom počúvam hudbu. Sledujem futbal alebo idem von. A niekedy ten čas prebieha úplne inak. Dôležité však je správne si nastaviť myseľ. V takom prípade si predstavujem, že som napríklad v kine, na štadióne, na koncerte. Nie som obmedzený stenami vôkol mňa.

 

Povedz nám, ako vnímaš Boha a vieru v neho. Čo pre teba znamená?

Boh je pre mňa najlepší priateľ. Človek počas života spozná mnoho priateľov a známych, ktorí sa menia. Lenže Boh je tu pre mňa stále. Je pevný ako skala. Aj napriek tomu, že niekedy naňho nemám čas. Som zahltený informáciami, unavený a občas len lenivý. No on, môj najvernejší priateľ, je tu pre mňa. Čaká na to, kedy sa budeme zhovárať, filozofovať či počúvať môj falošný spev.

 

Mnohí ľudia majú v súvislosti s vierou problém pri otázke utrpenia. Prečo taký dobrý Boh dopustí, aby človek trpel. Čo myslíš, prečo?

Možno je celá táto myšlienka len najúčinnejšia zbraň diabla, pretože človek na ňu nikdy správne neodpovie. Vždy sa vynoria nové a nové otázky. Čo som si však uvedomil, je to, že u niektorých ľudí sa počas choroby prehlbuje zatrpknutosť. A u iných je to zasa cnosť.

 

Trpíš veľa?

Myslím, že každý človek v určitom bode života trpí. Či už fyzicky, alebo duševne. Je však len na mne, či do tej životnej situácie pozvem Boha. Spomínam si na jeden životný okamih, keď som bol zhruba týždeň v nemocnici. Mal som vysoké horúčky, ktoré mi nevedeli zraziť, a posteľ sa podo mnou natriasala. Lenže to vidím len hmlisto. Jasne vidím to, ako som Bohu spieval piesne. Tvoril som aj nové, ktoré mali len krátku životnosť. Čo tým chcem však povedať, je to, že s ním to ide vždy ľahšie.

 

 

Mávaš „čierne“ dni? Nad čím vtedy premýšľaš?

Možno vtedy, keď sa mi niečo nepodarí, keď všetka tá drina vyjde v mojich očiach nazmar. Vtedy mám chuť to zabaliť. Skončiť s písaním. Lenže o pár minút sa opäť vo mne rozhorí plamienok, ktorý mi našepkáva, že ak to ešte skúsim a nevzdám sa, nakoniec to možno dopadne dobre.

 

Keby si mohol, čo by si zmenil na svojom živote?

Na minulosti nič, pretože potom by som to už nebol ja. Na budúcnosti taktiež, lebo by sa vytratilo čaro života. Dopredu nás poháňa nevedomosť z toho, čo bude. A vedomie, že potrebujem zmúdrieť, byť pokornejší. Možnosť mať moc meniť veci je veľmi nebezpečná. V knihách sa väčšina postáv dramaticky mení, keď nadobudnú čarovnú moc. Zlo ich začne presviedčať, že sú rovní Bohu. Ak jedného dňa vyzdraviem, budem šťastný. Nie je to však mojím cieľom. Dôležité je pre mňa poučiť sa zo svojich chýb a pokúsiť sa byť lepším človekom, než som bol včera.