Michal Grolmus: Svoju prázdnotu som riešil alkoholom, drogami a sexom. Strácal som sám seba

V živote si toho preskákal už mnoho. Mal búrlivé detstvo a pokoj u neho nenastal ani v období dospievania. Zo sveta drogovej závislosti, cigariet, alkoholu a hýrivého spôsobu života ho však vytiahla láska jeho manželky a Boha. Ten ho hľadal ako svojho márnotratného syna, a nakoniec ho našiel. O svojom silnom životnom príbehu nám viac prezradil v rozhovore Michal Grolmus (28).

Michal, vraj ste boli dosť výbušné dieťa. Vaši rodičia to s vami nemali v rannom veku najľahšie…

Áno, už ako dieťa som bol dosť problémový – kde som prišiel, tam bol problém. Problémy som doslova priťahoval. Mal som aj diagnózu ADHD – poruchu pozornosti sprevádzanú hyperaktivitou, takže živel ako sa patrí. Trvalo to celý čas, kým som chodil do škôlky. Veľa z toho obdobia si síce nepamätám, ale moja mama si pamätá niektoré príhody veľmi dobre. Napríklad spomínala, ako som v jeden deň zbil deväť spolužiakov alebo ako som rozbil sklenený plot.

Časom sa karta obrátila a zažil som si obdobie, kedy som bol šikanovaný a jedným susedom neustále napádaný. Vtedy som sa uzavrel do seba a začal chodiť na sedenia k psychiatričke. Po čase ma poslala do Martina do nemocnice, kde som chodil do školy. Tam som sa mal upokojiť a naučiť kontrolovať.

 

Dlhodobo ste sa venovali hokeju, no keď ste s ním skončili, zlákali vás cigarety, alkohol a ľahšie drogy. Dostali ste sa do partie ľudí, medzi ktorých patrili rôzni narkomani či výpalníci…

Na ľade som stál už ako trojročný chlapec, potom ma vyradil zdravotný stav, mal som ťažký zápal pľúc. Doktor mi neskôr definitívne zakázal hrať hokej. Hrával som súťažne za Prievidzu až po koniec základnej školy, ďalej do dorastu sa veľa z nás ani nedostalo. Potom prišli na rad cigarety, alkohol, tráva a našiel som sa v hudbe, konkrétne v rape. Môj život sa začal točiť okolo ulice, začal som behať viac po vonku, škola išla bokom a to sa odrazilo na prospechu. Mal som horšie známky, pokarhanie a znížené známky zo správania.

 

 

Ako to pokračovalo ďalej?

Flákal som sa po vonku s chlapcami a začali sme spoznávať ľudí, ktorí predávali drogy. V nich sme videli „vzory“, lebo tí chlapci boli sami sebe pánmi, a to sa nám páčilo. Jednoducho povedané, chceli sme spraviť dieru do sveta a nestotožňovali sme sa s tým, čo nám systém ponúkal. Ja osobne som drogy nepredával, ale stretával som sa s ľuďmi, čo také veci robili. Vyrastal som s nimi a bol som takmer pri všetkom, čo sa okolo nich točilo.

Keď prišiel za mnou niekto, že chce drogy, pomohol som mu ich vybaviť. Pomáhal som chlapcom s pytlovaním trávy do plastových vreciek, keď priniesli dve kilá trávy, alebo som tie drogy schovával u seba doma. Pamätám si, keď sa mi jeden chlapec ozval, či mu postrážim päť kíl trávy, pre mňa to nebol problém. Toto bol môj svet.

 

Cítili ste sa vtedy medzi takýmito kamarátmi šťastný?

To ani nie, ale urobilo to zo mňa človeka istejšieho a smelšieho. To obdobie ma naučilo neukázať navonok lásku ani úctu. Bol som drzý, vždy som si len tak povedal svoje, „bez servítky“. Nepustil som si k sebe nikoho. Stačilo mi to, že som mal pri sebe ľudí, za ktorými som stál, nech sa dialo čokoľvek. Ľudia sa nás jednoducho báli.

Niektorí z týchto mojich kamarátov sú dnes buď zatvorení v base, alebo je tento život pre nich už mŕtvou kapitolou. Neboli sme zlí, len takí svojskí. Radi sme pomohli komukoľvek a s čímkoľvek, len sme to riešili v mnohých prípadoch po svojom.

 

 

NAPOKON SI ZBALILA VECI A ODIŠLA

Zrazu vo vás nastal zlom, túžili ste po zmene. Našli ste si priateľku a vznikol vzťah. Dnes je to už vaša terajšia manželka. Ako to celé medzi vami vlastne začalo?

Keď sa skončilo obdobie mojej puberty a školy, trávil som čas s chlapcami. S niektorými som chodil cvičiť kickbox. Chalani začali mať frajerky. Pár vzťahov som mal aj ja, ale nebolo to nič vážne, chcel som preto zmenu. Mal som kamaráta, ktorý sa volal Patrik. Raz som s ním mal ísť von, nemohol som sa s ním však spojiť, tak som napísal jeho sestre. Ona bola vždy za každú srandu. Napísala mi, či môže ísť s nami. Pozval som ju na kofolu a postupne sme začali spolu tráviť viac času. Bolo mi s ňou naozaj veľmi dobre. Mala za sebou rozchod z päťročného vzťahu. Vedel som teda, že bojovať o ňu bude ešte dlhá cesta. Takýto bol náš začiatok.

 

Váš vzťah však po čase začal mať trhliny a často ste sa hádali. K pokoju medzi vami neprišlo ani po narodení vašej dcérky a hádky pokračovali ďalej…

Nikdy sme sa nehádali kvôli nejakým vážnym veciam. Ja som veci videl inak, ona tiež a najhoršie bolo to, že obidvaja sme boli tí, ktorí stanovujú pravidlá. Ustúpiť v tom vzťahu a trochu sa pokoriť, to nám nič nehovorilo. Preto sme sa často hádali. Keď nebolo po mojom, tak so mnou ťažko niekto alebo niečo pohlo.

Neskôr nastalo obdobie, kedy sme sa veľa hádali kvôli práci. Často som prácu musel meniť, raz to bolo kvôli zlému šéfovi, tak som teda skúšal šťastie inde. Skúšal som to aj v odbore, ktorý som vyštudoval, no nevyšlo to, lebo mi chýbala potrebná prax. Do toho prišli ešte iné problémy.

 

Aké?

Priateľka nečakane otehotnela. Mali sme málo peňazí, našťastie nám vtedy veľmi pomohla jej i moja mama. Keď prišiel deň pôrodu, nastali komplikácie, a to až natoľko, že priateľka takmer počas neho zomrela. Našťastie sa to nestalo, no problémy pokračovali, najmä po samotnom pôrode a narodení našej dcéry. Priateľka začala mať popôrodné zmeny nálad, ktoré boli náhle. Často sme sa vtedy hádali. Veľmi často. Všetko to vyvrcholilo veľmi nepeknou hádkou. Napokon si zbalila veci a odišla k svojej mame a my dvaja sme sa rozišli. Dal som si návrh sa súd o určenie styku s dcérou a výživnom, no s ňou som už viac nechcel byť.

 

Ako ste zvládali toto obdobie rozchodu?

Veľmi ťažko, aj keď som to na sebe nedal poznať. Mal som v sebe veľkú nenávisť a horkosť voči nej, lebo som zo všetkého vyšiel ako ten najhorší. To ma veľmi hnevalo, lebo práve takéto reči sa o mne viedli všade naokolo, že ja som bol ten vinný.

 

 

VÝČITKY SVEDOMIA BOLI STRAŠNÉ

Po istom čase však nastala zmena v živote vašej manželky, keď osobne spoznala Božiu lásku. Ako ste na túto zmenu reagovali?

Bola to veľmi veľká zmena. Keď som k nej chodil navštevovať našu dcéru, bolo to na nej vidno. Zrazu bola milšia, išiel z nej pokoj, no ja som jej to na začiatku neveril. Mal som pocit, že hrá divadlo. Začali sme sa však stretávať omnoho častejšie, lebo mi s ňou zrazu bolo veľmi dobre. Naozaj sa zmenila. Mal som tak možnosť vidieť našu dcéru častejšie a všetka nenávisť a bolesť, ktorú som voči svojej priateľke pociťoval, sa začala vytrácať.

 

Svoje povinnosti otca ste si plnili aj naďalej, o dcéru ste sa starali, no niečo vám začalo chýbať. Bola to práve ona, vaša manželka. Jej značnú neprítomnosť ste sa opäť snažili utápať v alkohole, drogách a neviazanom sexe. Nič z toho však dlhodobo nepomáhalo. Chýbala vám?

Po rozchode s ňou som bol extrémne nahnevaný a plný horkosti, srdce som mal ako kameň. Tie pocity v sebe som teda začal riešiť po svojom. Po tom, čo som zaplatil na svoju dcéru povinné výživné, som zvyšné peniaze prepil, alebo som si za ne kúpil vrecúško trávy a zhúlil som sa. Svoju prázdnotu som riešil neviazaným sexom. To bola moja liečba bolesti. Jasné, že to nepomohlo, a keď áno, tak len na chvíľu. Výčitky svedomia boli strašné, lebo som vedel, že toto nie som ja, strácal som sám seba. Jednoducho mi chýbala priateľka. Keď som otvoril dvere nášho bytu, ktorý bol zrazu prázdny a ona ani dieťa tam neboli, bolo to pre mňa ťažké. Večer som nemohol zaspať, lebo som nepočul našu dcérku, ktorá spala stále v postieľke pri nás… Bol to pre mňa naozaj frustrujúci pocit.

 

 

Zmena života a celkovej osobnosti vašej manželky začala byť veľmi zjavná. Túžila, aby ste niečo podobné zažili aj vy…

Začala mi rozprávať o Bohu, pozývať ma do spoločenstva, ale odmietal som. Môj názor na Cirkev bol jednoducho taký, že som ju nenávidel. V Boha som síce veril, už ako malý chlapec, ale v kostoloch som cítil akýsi chlad a prázdno. Veľmi čudné mi prišlo najmä to, keď som sa mal modliť k sochám, nechápal som, prečo je to potrebné. Bibliu som nikdy nedržal v ruke a ani som ju nečítal. Prišlo mi to všetko v rozpore s tým, čo Ježiš kázal, robil a učil.

Priateľka mi často posielala rôzne kázne, prednášky, kresťanské piesne, rozprávala mi o Bohu. Jej názor na Cirkev a kresťanstvo bol iný, než ten môj. Zrazu som si povedal, že nemusím súdiť celú Cirkev a hádzať všetkých kňazov a spoločenstvá do jedného vreca. Rozhodol som sa, že dám teda Bohu šancu.

 

Pochádzate z ateistickej rodiny, vieru ste doma zrejme vôbec nepraktizovali. Aký bol váš vtedajší vzťah k Bohu?

Som síce z ateistickej rodiny, ale v Boha som veril. Ako som spomínal, bol som veľmi problémové dieťa. Keď som doma niečo vyparatil, mal som automaticky zákaz ísť von. Mal som doma obrázky Ježiša a ani neviem prečo, jednoducho som si jeden obrázok vtedy vzal a začal sa s ním rozprávať. Prosil som ho, aby ma otec pustil von, že už budem sekať dobrotu. Neskôr som prišiel za otcom a opýtal sa ho, či už môžem ísť von, že už budem dobrý a on ma pustil. Povedal som si, že to bolo asi tou modlitbou. Odvtedy som si stále myslel, že o čokoľvek Boha poprosím, on mi to dá. Také boli moje prvé modlitby. Pravidelne som sa však nemodlil, len keď bolo treba.

Keď bola moja priateľka tehotná, modlil som sa každé ráno i večer, aby bolo dieťa zdravé, aby pôrod dopadol dobre. Som veľmi rád, že jej Boh vtedy pomohol, všetko dopadlo dobre a postaral sa o ňu. Som mu za to veľmi vďačný a som rád, že vypočul moje modlitby.

 

 

BOH JE PRE MŇA KRÁĽ A NAJVÄČŠÍ „FRAJER“

Boh sa k vám prihováral a volal vás k sebe neustále. Osudnou sa vám stala spoločná návšteva kina, kam ste vzali vašu vtedy ešte priateľku. Čo presne sa v tom kine stalo?

V čase, keď sme sa stretávali, sme sa dohodli, že pôjdeme do kina. Vybral som teda film so spevákom Rytmusom s názvom „Tempos“. Išlo o súhrn jeho života a hudobnej kariéry. Tiež sa venujem hudbe, konkrétne rapu. Asi v strede filmu bola Rytmusovi položená otázka ohľadom názvu jeho nového albumu „Kráľ“. Pýtali sa ho, kto je podľa neho najväčší kráľ. On prekvapivo odpovedal, že Boh! Vtedy som zostal úplne hotový. To bol asi ten zlomový moment, kedy som sa konečne rozhodol a následne som prijal Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa.

 

Po čase prišla od vašej priateľky ponuka na sobáš. Chcela, aby ste sa zobrali. Odmietali ste. Prečo?

Sobáš a svadbu som na začiatku jednoznačne odmietal. Mal som známych priateľov a vedel som, ako im dopadlo ich manželstvo. Na jednej strane tu bol strach a opletačky so súdmi, na druhej strane som si vzal do hlavy, že jej ide iba o to, aby získala neskôr byty, ktoré raz v budúcnosti zdedím. No nedalo mi to a začal som rozmýšľať, že ten sobáš nemusí byť až taký zlý nápad. Vedel som, že nechcem žiť len tak voľne a v hriechu. Myslel som si, že keď budem mať pri sebe svoju rodinu a dieťa, bude to lepšie. Nakoniec som na to pristúpil a toto rozhodnutie dodnes neľutujem.

 

Aký je dnes váš spoločný manželský život?

Určite je to iné, než to bolo kedysi. Samozrejme, že naše manželstvo nie je ako z romantického filmu. Aj u nás príde z času na čas k búrke, ale už to vieme vyriešiť s pokorou a láskou. Boh nás jednoducho spojil a týmto by sme veľmi radi odkázali aj iným, že nezhody v manželstve nerozhodujú o tom, ako to celé nakoniec dopadne. My sami rozhodujeme o tom, či je lepšie v hádkach aj naďalej pokračovať a nakoniec ten vzťah aj tak ukončiť, alebo je lepšie si odpustiť. Hnev a nenávisť nás len rozdeľujú, ale láska je tým, čo nás spája.

 

Môžete dnes povedať, že to bola práve vaša manželka, cez ktorú si vás Boh začal volať späť k sebe domov?

Určite áno, ona bola spolu s Božou pomocou spúšťačom toho všetkého. Aj napriek tomu ťažkému, čo sa medzi nami stalo, zozbierala všetky sily a bojovala o náš vzťah, a za to jej patrí obrovská vďaka.

 

 

Mení vzťah s Bohom váš život? Ako?

Keď som žil svoj starý život, skúšal som zmenu. Chcel som byť lepším človekom, ale nikdy mi to dlho nevydržalo. Toto je však niečo úplne iné. Cítim viac pokoja, lásky a chcem, aby to trvalo navždy. (úsmev)

 

Michal, boli ste človekom, ktorý pochádza z ateistickej rodiny. Kým je pre vás Boh dnes?

Boh je pre mňa kráľ, najväčší „frajer“, aký tu kedy bol a bude. Nikto z nás ľudí nemiluje tak, ako nás miluje Boh. Ľudia si často myslia, že je zlý, lebo na svet dopúšťa zlo. Chyba nie je v Bohu, ale v nás ľuďoch. Boh nám dal svoje Slovo, kde je presne napísané, ako máme žiť svoj život. Tým, že robíme zle, nemôžeme za to viniť Boha. Je to to isté, ako keď rodičia vychovávajú svoje deti a vedú ich k tomu, aby boli zodpovedné, poslušné a poctivé. No sú to nakoniec deti, ktoré sa sami musia rozhodovať a niekedy si volia i zlo. Sú za ich zlo potom zodpovední rodičia? Myslím, že nie… Oni sami si vybrali zlú cestu, tak musia za ňu niesť i následky.

Boh je navyše aj milosrdný a dáva nám stále druhú šancu zmeniť sa. Keď si uvedomím, ako zle som žil a on za mňa a za každého človeka zomrel na kríži… Kto by toto urobil voči inému človeku? Asi nikto, veď každý v dnešnej dobe myslí viac na seba, než na druhých. Boh však túžil a túži po tom, aby každý z nás mal odpustené, aby sme raz žili s ním večne. On je pre mňa najväčší kráľ.