Michaela Ščurová: Každý z nás má v sebe príliš veľa na to, aby si to mohol nechať len pre seba
Ružence na ruku, alebo tzv. čotky, sa stali bežnou výbavou dnešného kresťana. Michaela Ščurová sa vo svojom voľnom čase venuje výrobe nielen týchto modlitbových „pomôcok“, ale aj maľovaniu obrazov.
Svoju vieru prežívala Miška v detstve ako každý tradičný kresťan. Počas základnej školy začala navštevovala hodiny náboženstva, neskôr pristúpila k prvému svätému prijímaniu, no zlom nastal v období dospievania. Ako sama spomína, bolo to obdobie veľkej rebélie, no dnes je aj za toto búrlivé obdobie vďačná.
Práve v tejto náročnej fáze života jej Boh začínal posielať do cesty tých správnych ľudí, ktorí ju nasmerovali bližšie k nemu. Ako každý človek, aj ona mala vo svojom živote moment, keď sa mohla osobne stretnúť so živým Bohom. Stalo sa to na Kurze Filip, ktorý zmenil jej dovtedajší život. Neskôr si svoje miesto našla aj v kresťanskom spoločenstve MaranaTha, ktoré už niekoľko rokov navštevuje. Tam môže Boha viac spoznávať a budovať vzťah s ním aj s ďalšími členmi tohto spoločenstva.
KEĎ SOM STRÁCALA VLASTNÉ SLOVÁ, POMOHOL MI RUŽENEC
Miška si po svojom obrátení začala budovať dôverný a osobný vzťah nielen s Bohom. Cestu si postupne nachádzala aj k Božej Matke, a to najmä v období, keď sa sama stala matkou. „Až vtedy sa mi zdala akási bližšia a ľahšie pochopiteľná. Keď som strácala vlastné slová, pri modlitbe mi najviac pomohol ruženec. Stále sa rada obraciam v modlitbe na Boha Otca, ale občas príde chvíľa, keď prežívam niečo, pri čom sa ťažko hľadajú slová. Vtedy viem, že je tu Panna Mária, ktorá sa modlí so mnou a za mňa. Snažím sa k tomu viesť aj svoje deti. Po mojom obrátení som mala zmätok v tom, ako sa mám modliť. Nevedela som, komu adresovať svoje modlitby, či sa mám modliť k Bohu, alebo prosiť o príhovor skôr Pannu Máriu. Všetko, čo som sa začínala učiť o skutočnej viere, sa mi začalo vzďaľovať. Stále mi bolo bližšie oslovovať priamo Boha, ale zároveň som mala výčitky, že iní majú tak blízko k Panne Márii a úctu k nej, ktorú som ja nevedela pochopiť.“
Cez modlitbu ruženca sa Miška dostala aj k samotnej výrobe ružencov a neskôr čotiek. Tie sa používajú pri tzv. Ježišovej modlitbe. Jej princíp spočíva v mnohonásobnom sústredenom opakovaní formuly: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Ich výroba si vyžaduje čas a trpezlivosť, no ako sama vraví, táto činnosť jej prináša radosť a požehnanie. „Neviem, koľkí ľudia sa budú modliť na týchto mojich „pomôckach“, ale ja sa modlím, aby každý z nich našiel, čo hľadá a potrebuje.“
KAŽDÝ Z NÁS MÁ SVOJU VLASTNÚ CESTU A SVOJ VLASTNÝ SPÔSOB, AKO PRÍSŤ K BOHU
To, že sa ich mama venuje výrobe ružencov, si doma všimli aj Miškine dve dcéry Sárka a Terezka, pretože je to časovo dosť náročná práca. Upliesť jeden ruženec trvá približne dve hodiny. „Som rada, že ma vidia pri práci. Mladšia Terezka to chcela skúsiť tiež, no je to naozaj veľmi náročné, tak som jej dala šnúrky, aby si robila obyčajné uzlíky. Bola som naozaj veľmi vďačná, že o to má záujem. Staršia Sárka, tá mi zase rada vyberá farby, ktoré mám používať.“
Úloha matky naučila Mišku do života veľa. Pri výchove svojich dcér sa učí tomu, že byť rozdielny je v poriadku a takto je to správne. Každý totiž máme iné dary, talenty, inú povahu a každý prežíva ináč aj svoj osobný vzťah s Bohom a modlitbu. „Obe dievčatá sú veľmi rozdielne, ale zároveň sa veľmi dopĺňajú, a na tom sa veľa učím. Vidím, že aj ich modlitba je rozdielna, no je to pre mňa obohacujúce a lepšie chápem to, že každý z nás má svoju vlastnú cestu a svoj vlastný spôsob, ako prísť k Bohu.“
CEZ MAĽOVANIE SPOZNÁVAM SVOJU TVORBU, ALE AJ SVOJHO TVORCU
Svoj ďalší talent Miška znovuobjavila cez maľovanie obrazov. So štetcom a farbami sa rada hrala už v detstve, neskôr túto aktivitu musela odložila bokom. Dnes sa k nej nanovo vrátila. „Maľovanie je pre mňa veľmi špeciálnou oblasťou môjho tvorivého života. Začala som sa tomu venovať práve teraz, keď sa opäť snažím nájsť cestu k sebe samej. Cez maľovanie spoznávam svoju tvorbu, ale aj svojho Tvorcu.“
Čo sa týka maľovania, veľkú rozdielnosť svojich dcér vníma aj pri maľovaní. Je evidentné, že obe dievčatá zdedili nejaký talent po mame aj v tejto oblasti, no každá ináč. „Terezka tiež rada maľuje. Je veľmi odvážna, silná, ale zároveň citlivá a vnímavá. Sárka je skôr „vizuálny“ typ. Veľmi vnímavo rozlišuje krásne veci, ale musím podotknúť, že vie veľmi pekne zviditeľniť aj tie vnútorné a skryté veci. Je veľmi citlivým a hĺbavým človekom, ktorý vidí to, čo iným uniká. Tým, že sú obe veľmi rozdielne, snažím sa ich naučiť, aby sa neporovnávali. Verím, že objavia svoje talenty a budú ich rozvíjať, ale dôležitejšie je teraz rozvíjať ich charakter. Myslím si, že je to základná chyba každého, kto sa pustí do služby iným bez obrúsenia seba samého.“
Každého človeka obdaril Boh nejakým talentom. Jeho úlohou je len ho objaviť, pracovať na ňom a používať ho. S objavovaním svojich talentov to mala Miška kedysi náročné, lebo si myslela, že všetci okolo nej nejaký talent majú, no ona neoplýva žiadnym. Dnes je veľmi rada, že svoje talenty objavila a môže nimi slúžiť iným ľuďom. „Podľa mňa je náročnejšie svoje talenty objavovať ako ich ponúknuť iným, lebo mnohí ľudia majú s tým dnes veľký problém. Ak by sme to nerobili, ochudobňovali by sme jeden druhého, dokonca by sme nenašli plnosť svojej identity. Každý z nás má v sebe príliš veľa na to, aby si to mohol nechať len pre seba.“
Foto: archív respondentky