Alexandra Hovancová: Som mamou šestnástich detí

Je riaditeľkou Charitného domu sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi a „mamou“ šestnástich detí. A aj keď ich začiatky neboli ľahké a toto slovo nepoznajú dodnes, cítiť tu lásku k životu a radosť z každého dňa. I napriek tomu, že život nevyliečiteľne chorých detí je často krátky. O svojom poslaní a o tom, prečo je ich zariadenie iné, porozpráva viac Mgr. Alexandra Hovancová.

Kedy sa u vás vytvoril vzťah k nevyliečiteľne chorým deťom? Cítili ste od začiatku, že to je vaša cesta?

Moje rozhodnutie venovať sa chorým deťom vznikol v čase, keď môj blízky kamarát bojoval o život na onkológii. Jeho strata ma veľmi zasiahla, a aj preto som sa rozhodla študovať na UKF v Nitre. Témou mojej diplomovej práce bola hospicová starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti. Svoju prácu som si vysnívala, môžem ju nazvať splneným snom.

 

 

Bolo v úvode niečo, čoho ste sa obávali alebo vás odrádzalo? Pretože vaša práca nie je už len povolaním, ale aj poslaním…

Neodrádzalo ma nič. Napriek tomu, že sa považujem za príliš citlivú osobu, cítila som a vedela som, že túto prácu zvládnem. Samozrejme, v tom čase som ešte netušila úplne, čo práca riaditeľa prináša. Bola som riaditeľkou detského domova, zariadenia núdzového bývania pre týrané matky s deťmi, domova sociálnych služieb celoročnej, týždennej a dennej formy. Len vymenovať to je náročné, nie ešte v tom fungovať (úsmev). Prvé tri roky som si nečerpala žiadne voľno a zostávala som v práci celé dni. Chcela som porozumieť, o čom tá práca je. V úvode mi prekážalo, že nemám už žiadne voľno, neskôr som si uvedomila, že sa to nezmení… A prijala som to.

 

Môžete nám predstaviť Dom Charitas? Pre koho je určené vaše zariadenie?

Aktuálne je toto zariadenie výnimočné tým, že sa stará o detičky s ťažkým zdravotným znevýhodnením, ale tiež o mamy s deťmi, ktoré si prešli rôznymi spôsobmi ubližovania (ako fyzickým, tak psychickým). V núdzovom bývaní vie nájsť útočisko 21 osôb a momentálne v ňom žije 6 matiek a 15 detí. V centre pre deti a rodiny je plná kapacita 16 detí s ťažkým zdravotným postihnutím. Naše zariadenie zároveň poskytuje v zimných mesiacoch stravu bezdomovcom a tiež pomáhame dôchodcom mesta SNV. Denne sa u nás varí približne 200 obedov.

 

 

MOJE DETI SÚ VÝNIMOČNÉ PRÁVE PRETO, AKÉ SÚ…

Pamätáte si svoj prvý deň v práci? Čo bolo najťažšie na začiatku? A čo teraz?

Presne si ten deň pamätám. Prišla som do zariadenia na pozíciu zástupkyne. Všetci sa na mňa pozerali nechápavo a ja som im mala chuť povedať, že ani ja neviem, čo tu vlastne robím (úsmev). Bolo to vo februári a už od prvého apríla som striedala bývalého riaditeľa. Dodnes mám taký zvláštny pocit, keď vchádzam do domu, že to snáď nie je ani pravda. Odvtedy prešlo 5 rokov a je to pre mňa neuveriteľná skúsenosť.

 

Vysvetlíte nám, aký je rozdiel v starostlivosti o zdravé a o choré dieťa?

Nedá sa to porovnať. Starostlivosť o ťažko choré postihnuté dieťa je veľmi náročná. Sme jediné neštátne zariadenie zamerané na takúto starostlivosť. Každé dieťa má veľké množstvo špecialistov v Košiciach a v Prešove. Deti majú nariadené rehabilitácie a vplyvom plných kapacít rehabilitujú v 3 rôznych mestách. Časovo zosúladiť vyšetrenia, ktoré sú na dennej báze, potrebuje naozaj skvelý tím ľudí, za ktorých som denne vďačná. Financie u nás nepostačujú ani na mzdové náklady, práve preto fungujeme len na zbierkach či finančných daroch sponzorov. Je to nesmierne náročné, no nie nemožné. Musíte však tomu obetovať celý svoj čas.

 

 

Ako vyzerá váš bežný deň v zariadení? Máte svoju pracovnú dobu? A dá sa mať pri tomto povolaní pracovnú dobu?

Za tie roky som nemala deň, kedy som sa nudila alebo ktorý by bol identický s predchádzajúcim. Práca v zariadení je postavená tiež na veľkej byrokracii, takže veľa času trávim nad administratívou. Ak však potrebujem pripomenutie, pre koho a prečo toto všetko robím, mám ,,ho“ priamo pred očami… Pracovnú dobu mám oficiálne ako všetci ľudia, u mňa to však platí dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Nikdy by mi nenapadlo, že sa takto fungovať dá, a ešte k tomu svoju prácu milovať. U mňa to tak je.

 

Pre vaše deti ste vytvorili instagramový účet Deti môjho srdca. Rada ho sledujem, Terezku a Kika poznajú asi mnohí (úsmev)! Čo je jeho cieľom?

Prvotným a aj základným cieľom je ukázať ľuďom, že sa nemusia báť postihnutých detí, ani sa ich strániť. Možno to pochopí len ten človek, ktorý má postihnutého človeka vo svojej blízkosti, aká veľká láska to dokáže byť. Moje deti sú výnimočné práve preto, aké sú. Musím sa priznať, že mi nikdy nenapadlo, že ľudí bude náš instagram baviť a že vďaka nemu získame i sponzorov. Naše zariadenie funguje len vďaka dobrým ľuďom a prevažná väčšina je práve vďaka instagramu @detimojhosrdca.

 

Ovplyvnila fungovanie charitného domu pandémia? Ako to zvládate posledný rok?

Ako všetkých ľudí, rovnako zasiahla aj nás. I keď prevažná väčšina detí si zmenu nevšimla práve pre svoje postihnutie. Chodíme menej k lekárom a každý deň tŕpneme, či niekto nebude pozitívny. Prešli sme si aj uzatvorením zariadenia, kde zamestnanci spali na matracoch a báli sa, čo bude ďalej. Bolo a je to nesmierne náročné obdobie. Obzvlášť psychicky je to veľmi náročné. Snažíme sa deťom zabezpečiť všetko, aby necítili žiadny rozdiel. A tešíme sa na všetko pekné, čo nás čaká. Vždy sa dá vo všetkom nájsť veľa krásneho a pozitívneho, svet je stále pekné miesto.

 

 

ŽIVOT NEVYLIEČITEĽNE CHORÝCH DETÍ NÁS UČÍ POKORE A VĎAČNOSTI

Svoju prácu spolu s vaším kolektívom vykonávate s láskou. A to ľudia cítia. Za akú ľudskú pomoc cítite najväčšiu vďačnosť?

Mňa najviac dojíma to, že väčšina pochopila moju filozofiu – tou je, že deti inú rodinu okrem nás nemajú. Práve preto sa teším, že deti sú súčasťou aj našich súkromných životov a životov našich rodín.

 

Charitný dom sa v svojom názve spája so Sv. Jozefom. Cítiť jeho prítomnosť na tomto mieste (úsmev)?

Áno, Svätý Jozef je aj patrónom nášho domu Charitas. Jeho prítomnosť je cítiť v celom dome a jeho ochranu vnímame nielen v týchto časoch. Cítime ju denne, pri starostlivosti o nevyliečiteľne choré deti či týrané matky s deťmi. Pápež František vyhlásil mimoriadny Rok sv. Jozefa pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia ženícha Panny Márie za patróna celej Cirkvi. Urobil tak dňa 8. decembra apoštolským listom Patris corde (S otcovským srdcom), v ktorom svätého Jozefa opisuje charakteristikami „milovaný otec“, „nežný a láskavý“, „poslušný“, „prijímajúci“, „tvorivo odvážny“, „pracovitý“ a držiaci sa v úzadí – „v tieni“. Dom nesie veľmi silné posolstvo nášho patróna.

 

Čo nás môže naučiť život s nevyliečiteľne chorým dieťaťom?

Obrovskej pokore a vďake za to, aké krásne životy máme.

Fotky: Mgr. Alexandra Hovancová