Metóda vizualizácie: Ježiš, si tu pri mne?

„Kde si, Ježiš? Nevidíš, ako sa trápim?“ Aj takto môže znieť naša modlitba, alebo skôr zúfalý výkrik v situácii, kedy sa cítime osamelo. S psychoterapeutkou Eliškou Špánikovou sme sa rozprávali o tom, ako pri modlitbe využívať našu predstavivosť a ako sa dá aj spätne hľadať Boha v náročných situáciách.

V metóde vizualizácie pracujeme s našimi predstavami. Vďaka predstavivosti sa pokúšame dostať do konkrétneho príbehu alebo do situácie, ktoré sme zažili v minulosti. Psychoterapeutka Špániková hovorí, že metódu vizualizácie používa už roky a stala sa jej bežnou súčasťou modlitby. Odporúča ju každému a hovorí, že môže byť veľmi nápomocná nielen v prehlbovaní vzťahu s Bohom, ale aj v uvedomovaní si našich emócií a uzdravovaní toho, čo nás zranilo a spôsobilo nám bolesť.

„Prvýkrát som sa s vizualizáciou stretla pri jezuitských duchovných cvičeniach. V nich sme sa učili „ponoriť“ sa do danej state z Písma tak, že si predstavíme miesto, kde sa dej odohráva, predstavíme si ľudí, ktorí sú v príbehu spomenutí. V meditácii išlo o to predstaviť si, akoby sme boli účastníkmi toho príbehu aj my.“

Metóda vizualizácie je aj o tréningu. Nie každému je predstavovanie si prirodzené, no postupným opakovaním sa naše predstavy budú rozvíjať a prehlbovať. Na začiatok mnohým pomáha, keď si Ježiša predstavia z nejakého obrázku. Pri vizualizácii Boha a Ježiša treba byť však opatrní pri tom, aby sme im nevkladali do úst naše slová a myšlienky. V tomto sa totiž môžeme ľahko mýliť.

PREDSTAVIŤ SI SVOJE VYSNÍVANÉ MIESTO

Ako môže vyzerať naša modlitba, v ktorej použijeme vizualizáciu? Eliška Špániková hovorí, že prvým krokom je predstaviť si miesto, ktoré je pre nás osobne tzv. vysnívaným miestom – miesto, kde by sme sa cítili nielen dobre, ale aj bezpečne. Je dobré predstaviť si konkrétne detaily: je to vnútri alebo vonku, aké je počasie, čo presne ma obklopuje, počujem zvuky prírody alebo je tu ticho, na čom sedím…

Keď už máme predstavu svojho obľúbeného miesta, druhým krokom vizualizácie je, že do tejto svojej predstavy pozveme Ježiša. Predstavíme si, ako sa z diaľky pomaly približuje a prichádza k nám. To, ako sa táto predstava prichádzajúceho Ježiša udeje, prezrádza mnoho aj o tom, aký vzťah s ním máme. Niekto ho nechá stáť od seba ďalej, v „bezpečnej“ vzdialenosti, niekto ho pozve sadnúť si tesne vedľa seba… býva to rôzne. Nijaká predstava nie je zlá.

Stretávaním sa s Ježišom na tomto nami vytvorenom, peknom, bezpečnom mieste, s ním môžeme budovať blízky vzťah. Tu mu môžeme hovoriť o tom, čo prežívame – vyžalovať sa mu, posťažovať, ale tiež zdieľať naše radosti a smiať sa s ním. Alebo s ním môžeme „iba tak“ byť – bez slov. Ako dôverní priatelia, ktorí si toho vedia odovzdať mnoho aj bez vyslovených slov – dialóg plný dôvery a porozumenia môže prebiehať aj v zdanlivom tichu.

Zo začiatku sa nám môže stávať, že sa do našich vizualizácií budú pliesť myšlienky toho, čo sme počas dňa robili, čo nemáme dokončené, aké úlohy nás ešte čakajú… Toto všetko odvádza našu pozornosť a bráni nám dostať sa hlbšie – k pocitom a nášmu prežívaniu. Okrem pravidelného opakovania a trénovania vizualizácie môže v očisťovaní sa od takýchto myšlienok pomôcť aj to, že si tieto myšlienky a úlohy napíšeme na papier, čím sa oslobodíme od tlaku, kedy na niečo myslíme v snahe, aby sme na to nezabudli.

PANE, KDE SI VTEDY BOL? PREČO SI TO DOPUSTIL?

Okrem používania vizualizácie v bežnej, každodennej modlitbe, kedy sa na svojom obľúbenom mieste stretávame s Ježišom, ju možno použiť aj na uzdravenie rôznych bolestivých skúseností a zážitkov. Mnohí z nás možno prežili v minulosti niečo ťažké a pýtame sa Boha: Kde si vtedy bol? Prečo si to dopustil? – toto sú momenty, ktoré si vyžadujú uzdravenie a potrebujeme v nich objaviť, že Boh tam s nami bol. Hoci sa nám zdá, že tam byť nemohol, lebo inak by také niečo nedopustil, práve v tom potrebujeme objaviť, aké bolo to Božie miesto – kde bol, ako sa na tú vec pozeral… potrebujeme si uvedomiť, že v skutočnosti sme tam neboli sami. Boh nás nikdy neopúšťa. To, že sa nám udialo niečo zlé, neznamená, že Boh tam s nami nebol.

Pri hľadaní Boha v okamihoch, kedy si myslíme, že nás opustil, je dôležité, aby sme mu vyjadrili svoje pocity – nájsť autentické prežívanie a pomenovať to. Ak sa naňho hneváme za to, že sme sa cítili opustene, vyjadrime mu to. Povedzme mu: ,Bože, hnevám sa, že som toto musel prežiť. Že sa mi to stalo.‘ Ak cítime smútok, povedzme mu: ,Pane, som smutný. Cítil som sa vtedy osamelo. Zdalo sa mi, akoby si ma zradil a nechal ma v tom samého.‘ Cez takéto vyjadrenie a pomenovanie pocitov, cez hľadanie toho, čo je v nás – aké pocity a čo je ešte pod nimi, sa otvára cesta uzdraveniu.

„Pri pomenovávaní svojich emócií sa dá ísť stále hlbšie a hlbšie – môžeme ich akoby rozbaľovať. Cítime smútok? Ale čo je ešte pod ním? Verbalizujme to. Vďaka pomenovávaniu svojich pocitov sa vytvára vzťah dôvery – to je predsa cieľom každého vzťahu. Keď sa druhému – človeku, ale aj Bohu – zdôverujeme so všetkým, čo prežívame, vytvára sa medzi nami intimita, hlboký a blízky vzťah. Nebojme sa toho, keď sú naše emócie hoci aj akoby s negatívnym nábojom – hnev, zlosť, nenávisť… Toto všetko je potrebné naučiť sa vyjadriť a nie potláčať. Nemusíme sa báť vyjadriť Bohu aj negatívne emócie alebo naše hriechy či prehry. Boh nás nikdy neodsúdi. On je vždy prijímajúci. Ak vo vizualizácii vidíme Boha, ktorý nás karhá, trestá, pozerá na nás neprijímajúco, kritizujúco a podobne, je to falošná predstava, pretože Boh takýto nie je. Boh je dokonalá láska.“ hovorí Špániková a o dôležitosti poznania svojich emócií ďalej zdôrazňuje, že aj ona sama si prešla touto cestou:

„Najväčším zlomom v mojom živote bolo obdobie, kedy som pochopila, že cesta k uzdravenie a získaniu samej seba je prestať potláčať emócie. Boli to mesiace sĺz a vnútornej bolesti z toho, že som našla v sebe emóciu samoty. Cítila som, ako som smädná po láske.“ V modlitbe prežívala, že jej chýba Boh Otec. S Ježišom mala vrúcny, blízky vzťah, poznali sa, no s Bohom Otcom to tak nemala a precítila, že jej vlastne chýba jej vlastný otec, ten pozemský. Cítila hlbokú bolesť, ktorá vychádzala z jej brucha a opisuje, že plač ju bolel a dral sa pomaly cez celú hruď až von. „Bolo mi fyzicky zle, myslela som si, že to nevydržím, ale vedela som v hlave a znelo mi to v rytme srdca: teraz nepotláčaj, čo cítiš. Keby som to v tej chvíli urobila, neviem, kedy by sa znova naskytla takáto príležitosť stretnúť seba samu v tej hlbokej, rokmi potlačenej bolesti.“

A takto pomaly, po kúskoch púšťala von tú bolesť. Miešalo sa to s túžbou po otcovi, po tom, že chcela objatie od neho, ale nemohla ho dostať. Šepkala mu v slzách: prosím príď… ale on nechodil. „Bolo to také ťažké, cítiť to. Akoby bolo celé moje telo smädné, nohy, ruky, hruď, hlava, moje vlasy, všetko bolo smädné. Vedela som, že som sa konečne po rokoch dostala k pravde.“ Takto u nej začalo obdobie nepotláčania emócií, uvedomovania si ich a preciťovania.

Viera v Boha a modlitba jej pomohli dostať z tela potlačené emócie. Spomienky, ktoré sa prebúdzali vďaka slovám z Písma, vďaka Božiemu volaniu po vzťahu s Bohom Otcom, akoby jej hovoril: ,Poď, ukážem ti, ako má milovať otec svoje dieťa.‘ „Zažila som s Ježišom veľa, ale toto bolo niečo úplne nové, veľmi hlboké, intímne a hlavne úplne trvalé. Vedela som, že som našla, čo som hľadala… To, čo som hľadala celý život – prítomnosť svojho otca. Túžim, aby to nachádzali aj iní ľudia, lebo viem, že je to možné. Cez vzťah s nebeským Otcom.“

JEŽIS MA NA ZNAK PODPORY DRŽAL ZA PLECIA

Psychoterapeutka Špániková upozorňuje, že pri spracúvaní zážitkov z minulosti treba byť opatrní – nie všetko totiž dokáže človek spracovať sám – niektoré traumy a zážitky si vyžadujú sprevádzanie odborníkom. Rozpoznáme to tak, že keď sa vraciame do daného zážitku a začneme sa potiť, triasť, prežívať úzkosť a veľmi silné pocity, je to práca pre odborníka. Do tých bežnejších a menších bolestí však môžeme skúsiť pozvať Ježiša aj my sami. Na ilustráciu ponúka svoj vlastný príbeh, kedy jej technika vizualizácie pomohla spracovať bolesť, hnev a zatrpknutosť: „Bola som na jednom stretnutí, ktoré som aj pomáhala organizovať. Spolupracovala som s jedným človekom, a on ma na tomto stretnutí pred všetkými zosmiešnil. Keď sa to stalo, bola som v šoku a nevedela som na to reagovať. Bola som prekvapená, že sa niečo také udialo a nerozumela som tomu, prečo to urobil. Bolo to pre mňa veľmi zraňujúce. V tom momente som mala chuť odtiaľ utiecť.“

Keď potom prišla domov, bola z toho veľmi nešťastná, no rozhodla sa pozvať do toho Ježiša. V predstave si zopakovala celú situáciu – miestnosť, ľudí, to, ako bola zosmiešnená… A v tejto predstave hľadala Ježiša. „Vyslovene som sa ho opýtala: Kde si vtedy bol?! A nechala som túto predstavu voľne plynúť. Ježiš do nej vošiel, postavil sa za mňa a chytil ma za plecia. V tej predstave som vnímala, že bol celý čas pri mne a na znak podpory ma držal.“

Eliška ďalej hovorí, že vo vizualizácii je veľmi podstatným krokom to, aby sme precítili svoje pocity a zároveň v tom hľadali odpoveď, ako na tie naše pocity reaguje Boh. Nepotrebujeme hľadať slová – snažiť sa počuť, čo nám Boh hovorí –, dôležitejšie je precítiť svoje pocity a objaviť v tej predstave Božiu reakciu na ne. Dotknutie sa vlastných emócií – uvedomenie si toho, ako sme sa v danej situácii cítili, čo sme v nej prežívali – to je veľmi dôležitým a uzdravujúcim krokom; akúkoľvek situáciu sme prežili a necítili sme v nej Boha, ale práve naopak, cítili sme sa v nej sami. Najdôležitejšie pri vizualizácii je, aby sme si položili otázku: Ako sa v tej situácii cítim? A následne sem môžeme pozvať Pána a pýtať sa: Ako na to, Pane, reaguješ ty?

Nebojme sa „snívať“ a uvoľnime svoju predstavivosť… učme sa vnímať, čo cítime a hovorme o tom Bohu. Stretávajme sa s ním na krásnom mieste… na mieste, kde viac spoznáme nielen svoje srdce, ale aj to Otcovo.

POĎ STRETNÚŤ JEŽIŠA…

Ponúkame vám konkrétny návod, ako sa modliť s pomocou metódy vizualizácie:

Nájdi si pokojné miesto, môžeš si zavrieť oči a sústrediť sa na svoj dych. Vnímaj, ako dýchaš – je to spôsob, ako sa môžeš upokojiť. So zavretými očami si začni predstavovať seba na mieste, ktoré je pre teba pekné, príjemné, či bezpečné – môže to byť reálne miesto, ale aj vytvorené tvojimi predstavami. Obzeraj si to miesto, skús navnímať jeho atmosféru.

Keď budeš pripravený, zavolaj do svojej predstavy Boha (buď Ježiša alebo Otca, začni tým, čo je pre teba jednoduchšie. Spravidla je ľahšie vidieť vo svojich predstavách Ježiša, lebo ho poznáme z obrázkov či filmov.) Pozoruj, ako k tebe pomaly prichádza. Snaž sa všímať si a pozorovať detaily v tomto vnútornom obraze: Ako sa tvári Ježiš, keď ku mne prichádza? Čo má oblečené? Urobil nejaké gesto? Ako sa cítim, keď ho vidím? Na čo myslím, keď je pri mne?

Každý z nás má svoj vlastný obraz, presne taký, aký potrebuje. Každý máme iný obraz a tak je to správne, pretože s každým z nás má Boh iný, výnimočný vzťah.

Počas vizualizácie si môžeš otvoriť Písmo a počúvať, čo ti chce Ježiš povedať. Riaď sa svojimi emóciami. To slovo, ktoré ťa rozcíti najviac, je to, čo ti Ježiš chce povedať…