Medzi nami

Práve si mi dal pusu a šiel si spať. Kým tu sedím a sliepňam nad prácou, ty už potrebuješ oddych. A predsa sa necítim osamotená, zabudnutá, odsunutá. Stále sa vnímam ako súčasť nášho „my“.

Sklonil si sa ku mne a opýtal si sa ma, s čím sa trápim. „Nemám slinu,“ priznala som. Sadol si si oproti mne, v hlbokej noci, keď naše deti už spia, a dali sme si čokoládový puding. Viem, že keď o chvíľu prídem k tebe pod perinu, ešte nebudeš celkom spať. Nejde to.

Sme naučení žiť a hovoriť spolu. Všetci traja.

Potrebujeme ešte v tej tme, kam len pouličná lampa presvitá cez rolety, vnímať svoje „ja“. Verbálne aj neverbálne.

Ešte v polospánku si povieme najdôležitejšie veci na svete. Plus to, čo nám práve teraz príde na rozum (zvláštne, tie noci majú svoju moc) ako gro všetkých našich denných zážitkov a situácií, bolestí, radostí, pošmyknutí aj otáznikov. „Vieš, uvedomila som si, že ten náš šiesty nám uniká… Tá jeho puberta…“ A ešte v noci miesto rozoberania a šomrania navrhneš, aby sme sa za neho modlili. V jednote sŕdc a myslí, v jednote dvoch tiel, ktoré sú pevne pritisnuté k sebe. Ozaj vyzerajú z diaľky ako dve dlane, ktoré skladáme k modlitbe…

Modlíme sa teda celým svojím ja. Hovoríme my dvaja ako jeden človek k tomu, ktorého táto situácia nepresahuje a ktorý ju vie sám presiahnuť. A koná viac, lepšie a úspešnejšie ako my dvaja práve teraz. Aj keď, paradoxne, robíme týmto odovzdaním to najlepšie, čo vôbec môžeme urobiť.

 

 

Modlíme sa za nás dvoch… Milujem zaspávanie s vedomím, že posledné slovo, ktoré vnímam, je slovo žehnania môjho manžela… Môj krížik, ktorý ti potom opätujem, je trošku krivý (Jonatán by nakreslil krajší, fakt), ale je celý zo srdca, z hĺbky, z úprimnosti.

Keď ráno vyrážame do dňa, Boh je opäť s nami a medzi nami. Nie je čas na dlhé eposy v okamihoch, keď potrebujeme rozpumpovať život v tejto rodine a ty odchádzaš na vlak. Ale napriek tomu nie je naša výmena viet formálna a nie je o strohých informáciách. Je teplá. Je živá. Je hlboká a aj keď hovoríš o tom, či natrieť na chlieb lekvár, alebo naň nakrájať syr, je vášnivá. Voči mne. Voči deťom. Voči nám.

Vášnivá tým, že nás miluješ a dávaš svoju lásku do času na chystanie raňajok, do času, keď vyriekneš čo len jedno slovo.

Preto viem, že aj tvoje ranné esemesky mne a moje tebe nie sú len o dvoch doručených riadkoch… ani o povinnosti, ani o odfajknutom zozname „žene napísať“, „mužovi oznámiť“. Je to o tom, že naše duše sa stále chcú dotýkať, byť si blízko, žiť jednotu aj v okamihoch, keď ty si v Bratislave za stolom poisťovne a ja v škole uprostred 7. A.

Všetko nosíme do jedného priestoru, do priestoru nášho manželstva. Táto pokladnica spoločného prežívania vyzerá tak ošarpane – tiež občas búchame vekom a niekedy sa nám nechce do nej vkladať (a tvrdohlavo hľadáme svoje zabudnuté súkromné prasiatka na slová, ktoré majú patriť tomu druhému). Ale vždy – ktovie, Pane, ako to vlastne robíš – sa práve do tejto ošúchanej, kedysi možno aj pozlátenej, ale stále peknej truhlice na náš život dostáva všetko, čím si žijeme a čo si povieme. Aj tie najtajnejšie tajomstvá. Aj sklerotické pokusy, na ktorých sa už teraz smejeme, keď sa ma trikrát opýtaš, či už som bola odniesť… a ja ti telefonujem, či si nezabudol…

 

 

Chcem ti len povedať, že milujem, keď sa na mňa pozrieš a otvoríš ústa so slovami: „Láska, chcem ti povedať…“ Je v tom všetko. Si v tom celý. Vydaný do posledného kúska, do poslednej nitky, ani len pavučinku v kúte svojho srdca si predo mnou neukryl. A ja to viem. Nedá sa to nevidieť. Nedá sa to necítiť. Dávam ti to isté. Bez strachu, bez kalkulovania.

Nie je toto predobraz raja a dôvery, ktorú mali pred kauzou „ovocie stromu poznania“ Adam a Eva? Asi hej, inak by nám nebolo ľúto okamihov, keď sa nám tento obraz na chvíľu pokazí.

Teraz už tu nevládzem sedieť takto sama. Musím ísť za tebou. Šuchnúť sa do tvojho náručia a povedať ti v čase, ktorý sa ani nedá zverejniť: „Láska, hanbím sa. Vieš, že dnes som ti ešte nepovedala, že ťa milujem?“

A ty, hoci napoly spíš, sa zasmeješ.

A ja viem, že Boh je medzi nami a hovorí láskou.