Máte dobre zavesenú svadobnú fotografiu?

Ja viem, už to nie je takým mega zvykom ako kedysi: vošli sme kamsi na dedinu a v spálni viseli pod Kristom Pánom v poctivom oválnom ráme veční mladomanželia.

Dnes by sme ohrnuli nos: fotograf možno nemal dobré svetlo a ja nie som fotogenická. Dnes by som sa učesala inak. Mali sme tam taký divný výraz! Všetko to bolo narýchlo, proste… fotografia je kdesi založená v nablýskanom fotoalbume a nik na ňu nevidí. Ani my dvaja.

Akoby sme sa za ňu hanbili. Veď kto z nás ju má pred sebou každý deň?

A pritom by sme mali. A mali by sme ju mať zavesenú veľmi premyslene. Je totiž dôležitým faktografickým materiálom, na ktorý nemáme zabudnúť – a najlepšie je mať ho vizuálne pred očami.

Nie je to ani tak pre fotku samu ani pre ten bezbrehý (ešte) naivný optimizmus v očiach. Ba ani preto, aby si môj muž pamätal, že keď si ma bral, bola som ešte krásna a on nemal „požehnané“ rozmery.

Dôležitá je pre niečo, čo vlastne na tej fotke ani nevidno: pre prítomnosť Boha medzi nami presne od okamihu manželského sľubu. Práve toto je tá skutočnosť, na ktorú vo svojom manželstve zabúdame.

Možno sme to tak ani nebrali; jasné, vedeli sme, že nám bolo povedané o skladaní manželského sľubu pred tvárou Boha a Cirkvi. Ale však Boha tam nikde vidno nebolo! Tak sme to možno vzali ako cirkevný folklór, ktorý súvisel s uzatvorením manželstva, a viac sme sa tým nejako vážnejšie nezaoberali. Napriek tomu, že sme na konci manželského sľubu volali toho neviditeľného na pomoc: „Tak nám Pán Boh pomáhaj!“ Aby sme sa milovali a ctili, v dobrom aj zlom, neopustili sa – až do konca dní.

Boh stále berie vážne svoje sľuby a naše prosby a túto osobitne, keďže manželstvo je v mnohom obrazom trojičného spoločenstva Boha.

Lenže uvedomovali sme si túto prítomnosť? Stále, nielen z času na čas, keď „horelo“? Ale vieme každý deň vstať a začínať s tým, že Boh je medzi nami a s nami so svojou mocou (bez ktorej nevieme nič urobiť, lebo naše sily sú primalé), so svojou láskou (ktorá je silnejšia ako smrť na rozdiel od tej našej, ktorá má chuť vykašľať sa na všetko), so svojím požehnaním (bez ktorého je márne naše namáhanie, aj keď sa cítime ako machri), so svojím pokojom (s ktorým sa nedá báť napriek ľudským prognózam), so svojou školou odpustenia a šance (až k bláznovstvu obetovania vlastného ja, čo nám často príde ako zbytočné sci-fi)?

Koľko z tohto korenia lásky nám denne chýba… koľko okamihov by sme vedeli a mohli spočítať len za dnešný deň, keď sme to iba medzi nami dvoma „nedali“ v plnom nasadení lásky? Boh vie, že sme „len“ ľudia – a že sa učíme celý život milovať. Práve preto sa ako školiteľ nezúčastnil nášho svadobného obradu len „dekoračne“, pro forma – ale neopúšťa a stojí blízko. Je však natoľko taktný, že stále čaká na naše slobodné pozvanie, aby vstúpil do situácie, ktorou práve prechádzame.

Práve preto potrebujeme vytiahnuť von našu svadobnú fotografiu, zarámovať ju a dobre zavesiť.

Presne tak ako naši starí rodičia – pod kríž. Práve preto, že našimi ľudskými očami nevidno, že Boh je tam. Aby sme pamätali, že do nášho manželstva sme vstupovali traja: ty, ja a Boh. A že Boh tu stále je, pripravený násobiť (ba aj kriesiť) našu lásku.

Je jedno, ako dlho sme spolu, pretože stačí málo, aby sme pochopili, že hoci sme vstupovali do tohto vzťahu s najväčšou možnou láskou, sme len ľudia – a bez neho to nedáme.

Tak nám, Pane, pomáhaj!